Fridrich a Katynka

Bol raz jeden dobrý muž a volal sa Fridrich a bola jedna dobrá žena a tej hovorili Katynka a tí mali jeden druhého tak radi, že sa vzali a teraz z nich boli novomanželia. Jedného dňa Fridrich povedal milovanej Katynke:
„Teraz sa vydám za prácou na pole, Ty to tu zatiaľ, Katynka drahá, pekne zaopatri a kým sa vrátim, nech mi na stole stojí na zahryznutie niečo pečené a na pitie niečo svieže.“
„Len choď, Fridrich milý,“ odvetila tá dobrá ženička „len choď s Pánom Bohom, všetko bude, ako si praješ.“
Keď sa blížilo poludnie, doniesla Katynka voňavú klobásu, ktorá visela v komíne, dala ju na panvicu, k tomu pridala kúsok masla a postavila to na platňu. Klobása sa začala škvariť a opekať, no voňalo to prekrásne, Katynka spokojne stála pri platni a vtom ju napadla myšlienka „kým sa klobása opečie dozlata, mohla by si, Katynka drahá, zájsť do pivnice po niečo na pitie.“ Tak panvicu zaistila, aby sa jej nič nestalo, kým sa vráti, vzala džbánik a zišla dolu do pivnice, aby milému Fridrichovi načapovala piva. A keď tak pozerala, ako si pivo pokojne putuje do džbánika, vtom jej blesklo krásnou hlavičkou „Ježiško na krížiku, hore zostal pes a on mi tu klobásu zoberie.“ A skokom bola z pivnice a hop! do kuchyne, ale pes mal už klobásu v papuli a spokojne si ju práve odnášal niekam, kde by si ju v pokoji vychutnal, ale to bolo niečo pre Katynku, vrhla sa na neho a dala sa do krutého prenasledovania a hnala to úbohé zviera z domu von a pekný kus do polí, ale pes bol nakoniec predsa len rýchlejší než čulá Katynka a klobásu nepustil a utiekol s ňou preč. „Tak klobása je zaopatrená.“ povzdychla si Katynka, obrátila sa k domovu, a pretože sa tým úprkom unavila, vliekla sa, aby si trochu vydýchla a schladila sa. Medzitým však všetko to výborné pivo stále tieklo zo suda, lebo Katynka pípu nezatvorila, a keď sa džbán naplnil a už v ňom viac miesta nebolo, vydalo sa pivo na prehliadku pivnice a s tou prechádzkou si nedalo pokoj skôr, kým nebol sud celkom prázdny. Keď Katynka tú pohromu uvidela, zalomila rukami a zvolala:
„Ach ty nešťastnica, čo si teraz počneš, aby si toho milý Fridrich nevšimol?“ Len na chvíľku sa zamyslela a hneď ju napadlo, že na sýpke stojí od hodov vrece krásnej pšeničnej múky a že by mohla múku priniesť a vysypať ju na podlahu v pivnici. „Pozri, ešte že som taká šetrná, teraz akoby som tú múku našla.“ Katynka vyliezla na povalu, zniesla vrece dolu a hodila ho dolu do pivnice tak šikovne, že doteraz stojaci džbán s pivom prevrhla a pivo pre milého Fridricha si teraz plávalo v pivnici. „No čo už, svoj k svojmu.“ Schmatla vrece a múku rozsypala po pivnici, a keď bola hotová, obzrela sa a bola so svojou prácou nadmieru spokojná:
„No, vidíš, Katynka drahá, ako to tu teraz vyzerá čisto a upratane.“
Na poludnie prišiel Fridrich domov a pýtal sa:
„No, žena moja, dobre si všetko zaopatrila?“
„Ach, Fridrich milý, piekla som Ti výbornú klobásu, ale kým som bola v pivnici po pivo, tak mi náš pes tú klobásu zobral z panvice a ja som ho potom naháňala, aby som tú klobásu pre Teba zachránila, a pivo sa zatiaľ vydalo do sveta, a keď som mokrú podlahu chcela vysušiť našou múkou, tak sa rozbil náš sviatočný džbán, no ale buď pokojný, Fridrich milý, všetko som upratala, pivnica je už celkom suchá.“ A tu si milý Fridrich dlho povzdychol:
„Katynka, Katynka, to si robiť nemala. Klobásu si necháš ukradnúť, pivo vytiecť zo suda a k tomu všetkému ešte zničíš vrece našej najlepšej múky.“
„Ach Fridrich milý, keby som bola vedela, že to nemám robiť, nikdy by som to neurobila, mal si mi to povedať včas!“ vzlykla Katynka vyčítavo. I pomyslel si milý Fridrich, akú to len má ženu, že sa bude musieť pred ňou v reči lepšie strážiť.
O nejaký čas, to mal milý Fridrich našetrenú peknú sumičku, tak peniaze u zlatníka vymenil za zlaté valúny a povedal Katynke:
„Pozri, Katynka drahá, tu tie zlaté kamienky dám do hrnčeka a zakopem ich do maštale pod jasle, ale chráň Ťa ruka Pánova mi tam chodiť, inak sa Ti zle povodí!“
„Nie, nie, Fridrich milý, to nikdy v živote neurobím.“ Keď šiel Fridrich zase raz za prácou, prišli do dediny kramári, ktorí predávali hlinené formy a hrnce a pýtali sa aj Katynky, či by nejaké nekúpila. „Ach, ľudkovia,“ povedala Katynka:
„ja nemám žiadne peniaze, tak nakupovať nemôžem, ale keby ste namiesto peňazí vzali žlté kamienky, to by som si niečo nakúpila.“
„Žlté valúnky?“ podivili sa kramári:
„Tak nám ich ukážte.“
„Ale to ja nemôžem. Muž ich zakopal v hrnci do chlieva pod jasle. Viete čo? Zájdite sa tam pozrieť sami, pretože ja tam nesmiem, sľúbila som to.“ A tí vykukovia do chlieva naozaj šli, hrabali pod jaslami a svete div sa! našli tam plný hrnček zlatých valúnkov. Tak ten poklad schmatli a nemeškali, tovar nie tovar, všetko tam nechali a s tým zlatom upaľovali preč. Katynka zatiaľ doma rozumovala, aké riady by si vybrala, a pretože mala v kredenci hrncov i rozličných foriem dosť, povyťahovala ich všetky von a búchala nimi o podlahu a potom tie potlčené hrnce porozvešiavala na plot okolo domu.
Keď Fridrich prišiel domov a uvidel nové riady, veľmi sa čudoval a pýtal sa ženičky, čo vyvádzala. „To som, milý Fridrich, nakúpila, ale nerob si starosti, peniaze vôbec nechceli, predstav si, stačili im tie žlté kamienky, ale sľub som splnila, do chlieva som ani nohou nevkročila, museli si ich vykopať sami.“ I zalomil ten bohabojný muž rukami a začal svoju ženičku karhať:
„Katynka, Katynka, to si robiť nemala. To neboli žiadne žlté kamienky, to boli valúny ryzieho zlata, to bol celý náš majetok!“
„Ach milý Fridrich, keby som bola vedela, že to nemám robiť, nikdy by som to neurobila, mal si mi to povedať včas!“ odvetila Katynka vyčítavo, ale potom sa maličko zamyslela a vyhŕkla:
„Počúvaj, milý Fridrich, veď to zlato môžeme ešte získať späť, keď sa za tými zlodejmi vydáme, iste ich dobehneme.“
„Tak bežme,“ súhlasil Fridrich:
„vezmi do mešca k chlebu syr aj maslo, nech máme na ceste niečo na zahryznutie.“
„Áno, milý Fridrich, vezmem.“
A vydali sa na cestu, Fridrich bol na chôdzu zvyknutý, tak kráčal vpredu a Katynka sa vliekla vzadu a takto mudrovala:
„Veď takto je to lepšie, až sa obrátime k domovu, budem mať pekný kus náskoku.“ Vtom začala cesta rozbrázdená kolesami ťažkých vozov stúpať hore. Katynka si ryhy v zemi udivene prezerala a opäť mudrovala:
„Pozrime sa na to! Čo tú úbohú zem tak rozdrásalo, tá sa už nikdy nezotaví, skúsim jej trochu uľaviť.“ I nelenila tá Katynka drahá; z mešca vytiahla maslo a začala ním tie jazvy natierať tak, aby kolesá vozov na masle pekne kĺzali a matičku zem ďalej nedrali. A ako bola Katynka drahá zamestnaná týmto milosrdným konaním, vykotúľal sa jej z mešca jeden bochníček syra a upaľoval dolu kopcom. Katynka len pokrčila svoj krásny nosík:
„Ja som sa už dosť utrmácala cestou hore, nech teraz dolu beží niekto iný a ten neposlušný syr privedie späť.“ A hbito siahla do mešca, pustila dolu druhý bochník syra a čakala a čakala, ale tie márne syry späť ísť neráčili, vtedy sa trochu nahnevala a poslala po ne tretí bochník syra, lebo si pomyslela, že traja robia spoločnosť a pôjde sa im hore ľahšie. Ale tí traja nešli, a tak si drahá Katynka povedala:
„Božíčku, čo sa tam dolu asi stalo? Možno ten tretí stratil cestu a blúdi tam niekde v húštinách, no tak tam za nimi pošlem toho štvrtého, aby kamarátov našiel a všetkých ich priviedol.“ Ale tomu štvrtému sa nepodarilo o nič lepšie a drahá Katynka sa z toho čakania celá rozmrzela a hodila za nimi aj ten piaty a nakoniec aj ten šiesty, posledný bochník syra, aby ich, doparoma! neposluchov priviedol späť. Nejaký čas teda drahá Katynka čakala, či konečne prídu, ale keď neprichádzali, povedala si:
„Vás tak poslať po smrť, tú by som sa skôr dočkala! Myslíte si snáď, Vy darebáci, že na Vás budem čakať celú večnosť? Idem ďalej a Vy ma dobehnite, veď máte mladšie nohy než ja.“
Katynka sa ponáhľala ďalej, až konečne milého Fridricha dobehla, sedel pri ceste a odpočíval, a pretože ho trápil hlad, povedal Katynke:
„No, vyber z mešca, drahá Katynka, čo si doniesla!“ A jeho dobrá ženička mu podala suchý chlieb. „Kdeže máš maslo a syry?“
„Ach, milý Fridrich,“ povzdychla si Katynka:
„maslom som predsa natrela brázdy na ceste, aby ťažké kolesá vozov matičku zem nedrali. A syry? Tie o chvíľu prídu, jeden mi totiž vypadol, a tak som tie druhé poslala, aby ho našli a priviedli.“ Vtom milý Fridrich povedal:
„Katynka drahá, to si robiť nemala! Kto to kedy videl mazať maslom cestu a syry posielať dolu kopcom?“ Vtom mu Katynka vyčítavo odvetila:
„Ach milý Fridrich, keby som bola vedela, že to nemám robiť, nikdy by som to neurobila, mal si mi to povedať včas!“ Tak zjedli suchý chlieb, lebo syry neprichvátali. Potom milého Fridricha niečo napadlo:
„Katynka drahá a zaopatrila si náš dom, keď si odchádzala?“
„Ale to si mi mal, milý Fridrich, povedať!“ odvetila ženička vyčítavo. „Tak sa, drahá Katynka, vráť domov, dobre zamkni dvere a vezmi aj niečo na jedenie, pretože mám hlad, počkám tu na Teba.“
Katynka šla späť a pomyslela si:
„Milý Fridrich si dá iste niečo iné ako maslo a syry, čo keby som mu do tašky zabalila sušené ovocie a do džbánika vzala na zapitie trochu jablčného octu?“ Tak urobila, potom dvere riadne zamkla na petlicu, a pretože si myslela, že najbezpečnejšie bude, keď dvere vezme so sebou, vyložila ich a hodila si ich na chrbát. Drahá Katynka bola poriadne utrmácaná, kým s tým nákladom došla na miesto, kde driemal milý Fridrich:
„Tak milý Fridrich, tu máš vchodové dvere a dobre zamknuté, ako vidíš.“
„Ach Bože,“ povzdychol si milý Fridrich:
„čo ja to mám za múdru ženu, dvere zatvorí na závoru a potom ich vyloží, aby mohol dnu každý. No, na návrat domov je už neskoro, ale tie dvere si poneseš sama.“
„Tie dvere, milý Fridrich, pokojne ponesiem, ale to sušené ovocie a ocot sú ťažké, zavesím to na dvere, nech mi s tým nesením pomôžu.“
A prišli do lesa, kde hľadali tých darebákov, ale nenašli ich. Keď sa zotmelo, vyliezli na jeden strom, aby tam prenocovali. Len čo sa však hore usadili, prišli tam chlapíci, ktorí sa živia tým, že odnášajú niečo, čo neprinesli, a nachádzajú veci, aniž by ich stratili. Posadili sa práve pod ten strom, na ktorom nocovali Fridrich a Katynka, rozložili si oheň a chceli si deliť korisť. Fridrich na druhej strane stromu zliezol dolu, aby si pozbieral poriadne kamene, ktorými by mohol tých darebákov pobiť. Metal ich potom dolu, ale netrafil a tí zlodeji si hovorili, že asi čoskoro bude ráno, lebo sa dvíha vietor, ktorý zhadzuje zo stromu šišky. Drahá Katynka, ktorá mala na chrbte dvere, a tie ju ukrutne tlačili, myslela, že je za to vinné sušené ovocie, a tak povedala:
„Fridrich milý, už dlhšie to bremeno neudržím, musím to sušené ovocie hodiť dolu.“
„Ach nie, drahá Katynka, teraz nie, veď nás prezradíš!“
„Fridrich milý, ale ja musím, strašne ma to ťaží!“
„Tak to do čerta urob!“ Tak sa sušené ovocie sypalo dolu a tí chlapíci dolu si hovorili, ako dnes tí vtáci husto na strome kakajú. Jenže drahej Katynke to veľmi nepomohlo, dvere ju ťažili ďalej, a tak sa začala opäť žalovať:
„Ach, Fridrich milý, musím vyliať ten ocot, strašne ma ťaží!“
„Ach nie, drahá Katynka, teraz nie, veď nás prezradíš!“
„Fridrich milý, ale ja musím, strašne ma to ťaží!“
„Tak to do čerta urob!“ Tak Katynka vyliala ocot a lupiči si mysleli, že to už padá rosa. A pretože to drahej Katynke opäť ani trochu nepomohlo, vtom si zhrozene pomyslela:
„Že by to boli nakoniec tie dvere, čo ma tak celý čas tlačia a ťažia?“ a povedala:
„Fridrich milý, ja musím dolu hodiť tie dvere, strašne ma ťažia, už ich neudržím.“
„Ach nie, drahá Katynka, teraz nie, veď nás prezradíš!“
„Fridrich milý, ale ja musím, strašne ma to ťaží!“
„Tak to do čerta urob!“ A dvere s veľkým rachotom padali dolu a tí dolu volali:
„To bude sám satan, zachráň sa, kto môžeš!“ a vyskočili a utekali a všetku korisť tam zanechali. Keď ráno Fridrich i Katynka zliezli zo stromu a prezerali si tie poklady, našli medzi nimi aj svoje zlato, ktoré si vzali a vydali sa na cestu domov.
Keď boli zase doma, milý Fridrich povedal:
„Katynka, musíš teraz všetko napraviť a byť usilovná a pracovitá.“
„Áno, milý Fridrich, budem, idem na pole žať obilie.“ Keď bola Katynka na poli, dala sa do premýšľania:
„Mám sa skôr, než začnem žať, najesť alebo skôr vyspať? No, začnem jedlom.“ Tak sa drahá Katynka najprv najedla a tým sa tak unavila, že sa jej strašne chcelo spať, ale pustila sa radšej do žatia, a pretože žala napoly spiaca, tým srpom si odsekala aj kusy oblečenia, sukňu i zásteru, dokonca aj kabátik, a keď sa po tej driemote spamätala, stála v poli napoly nahá a zvolala:
„Som to ja alebo nie som?“ Ako tam tak stála a nevedela, kým je či bola, zniesla sa noc, a tak drahá Katynka bežala do dediny, zaklopala na okno ich domu a volala:
„Fridrich milý!“
„Čo sa deje?“
„Mohla by som vedieť, či je drahá Katynka doma?“
„To sa vie, že je doma,“ odvetil milý Fridrich:
„leží tu a spí, akoby ju do vody hodil.“ Katynka si vydýchla:
„Tak to je dobre, som doma.“ a bežala preč.
A ako tak pospiechala preč, vtom stretla nejakých výtečníkov, čo sa vydali na lup a ona sa im ponúkla, že im pomôže kradnúť. Tí darebáci si mysleli, že dobre pozná okolie, a tak súhlasili. A drahá Katynka pobiehala medzi stíchnutými chalupami a volala:
„Ľudkovia dobrí, kde čo máte, my chceme kradnúť!“ Vtom si zlodeji pomysleli, že by sa takej pomoci nenazdali a chceli sa drahej Katynky nejako zbaviť, a tak jej povedali:
„Za dedinou má farár pole plné repy, choď tam a ukradni mu ju.“ Tak šla drahá Katynka na pole a začala trhať repu, ale ako bola lenivá tú repu vyťahovať, tak ju len tak vyrýpala. Vtom išiel okolo poľa nejaký muž a v tej tme uvidel zhrbenú Katynku, ako okolo nej poletuje hlina, vystrašil sa, bežal k farárovi a volal:
„Pán farár, pre slávu Božiu, na Vašom poli je snáď sám satan a rýpe Vám tam v repe.“
„Božíčku, ale ja mám práve chromú nohu, nedostanem sa tam, aby som ho modlitbou vyhnal.“ odvetil farár. „Nevadí, pán farár, ja Vás tam odnesiem.“ povedal ten bohabojný muž a pustil sa do činu. Vzal farára na chrbát a klopácal s ním von z dediny na pole. Keď tí dvaja na pole dorazili, Katynka sa práve vystrela, aby si pretiahla boľavý chrbát, a tí dvaja sa toho tak zľakli, že s nárekom „Satan! Satan!“ dali sa na zbesilý úprk. A bolo to na veľké počudovanie, ako rýchlo aj ten farár so svojou chromou nohou upaľoval.
Čo bolo ďalej s drahou Katynkou, to rozprávka už nepovie, takže si môžeme len domýšľať. Ja jedného Fridricha poznám, ten by sa v posteli dlho zvíjal výčitkami, že svojej drahej Katynke zalhal, premýšľal by, že nie je zase taká hrozná, je taká pekná a má také krásne oči, no občas vyvedie nejakú tú hlúposť, ale takú rozkošnú hlúposť, veď sa na ňu človek nakoniec ani hnevať nemôže, tak tento Fridrich by nakoniec z tej postele vyskočil a utekal svoju drahú Katynku hľadať. Tak mu, milí čitatelia, držme palce, aby ju našiel.