Kráľ zo Zlatej hory

Jeden kupec mal dve deti, chlapca a dievčatko, a tie deti boli ešte také malé, že nevedeli chodiť. Jedného dňa prišla do mesta správa, že dve bohato naložené lode, ktoré kupec vyslal na more a v ktorých mal uložený celý svoj majetok, pretože ho zamýšľal niekoľkonásobne rozmnožiť, sa potopili. Tak sa kupec stal namiesto bohatého muža úplným chudákom a nezostalo mu nič iba jedno kamenisté políčko pred mestskými bránami. Aby teda prišiel na iné myšlienky, vyšiel si na to pole a ako tak po ňom chodil sem a tam, tu pred ním zrazu stál čierny mužíček a pýtal sa ho, prečo je taký smutný a čo ho trápi. Tu kupec povedal: „Keby si mi tak dokázal pomôcť, potom by som ti to vypovedal.“ „Kto vie,“ povedal mužíček: „možno ti pomôžem.“ Tak mu kupec rozprával, že na mori prišiel o celé svoje bohatstvo a teraz nemá viac než toto úbohé políčko. „Netráp sa,“ povedal mužík: „keď mi sľúbiš, že mi to, čo doma prvé stretneš, o dvanásť rokov privedieš na toto miesto, dám ti toľko peňazí, koľko si budeš priať.“ Kupec si pomyslel: „Čo by to mohlo byť iné než môj pes?“ Na svoje malé deti ani nepomyslel a bez váhania súhlasil, dokonca tomu čiernemu mužíkovi podpísal úpis, opatril ho pečaťou a išiel spokojne domov. Keď prišiel domov, jeho synček sa tak zaradoval, že sa zdvihol, pridržal lavice a vrávoravými krôčikmi mu vyšiel v ústrety a nakoniec sa ho pevne chytil za nohy. To kupca veľmi vyľakalo, pretože mu na myseľ prišiel jeho sľub; teraz už vedel, čo upísal. Pretože však v truhliciach a truhlách nenašiel žiadne peniaze, pomyslel si, že to bol od čierneho mužíka iba taký žart. Asi mesiac nato šiel na povalu, aby tam pozbieral staré cínové nádoby, ktoré by mohol predať, tu tam uvidel ležať obrovskú hromadu zlatiek. To sa kupec zaradoval, nakúpil tovar a stal sa ešte väčším a bohatším ako predtým; a na nášho Pána zabudol.

Medzitým dieťa vyrástlo na krásneho, múdreho a šikovného chlapca. Čím viac sa tých dvanásť rokov chýlilo ku koncu, tým viac bol jeho otec zachmúrený, v tvári sa mu ako večný hosť usídlil strach. Nejedenkrát sa ho syn pýtal, čo mu chýba, ale otec nechcel nič povedať, no chlapec naňho naliehal tak dlho, kým mu otec jedného dňa neprezradil, že ho, bez toho aby to tušil, zasľúbil jednému čiernemu mužíkovi a dostal za to kopu peňazí. Ten sľub potvrdila písomná zmluva aj s pečaťou, len čo uplynie tých dvanásť rokov, musí ho odovzdať. Tu syn povedal: „Ale otec, nebojte sa, všetko dobre dopadne, ten čierny nado mnou nemá moci.“ Zašiel ku kňazovi po požehnanie, a keď prišla jeho hodina, išiel s otcom na to pole, tam urobil kruh a s otcom sa postavili dovnútra. Tu prišiel ten čierny mužíček a starému povedal: „Priviedol si mi to, čo si sľúbil?“ Kupec mlčal, ale chlapec povedal: „Čo tu chceš?“ Tu čierny mužíček odvetil: „Ja mám čo do činenia s tvojím otcom, nie s tebou!“ Chlapec odvetil: „Ty si môjho otca oklamal a obelstil, vydaj mi ten úpis!“ „Nie,“ povedal mužíček: „svojho práva sa nevzdám!“ Tak sa dlho škriepili jeden s druhým a nakoniec sa dohodli na tom, že chlapec čiernemu mužíkovi nepatrí, ale nepatrí ani svojmu otcovi, musí si teda nasadnúť do loďky, ktorá tu ležala priviazaná na brehu rieky, otec potom tú loďku vlastnou nohou odrazí od brehu a syn odpláva po vode preč. Mladík sa s otcom rozlúčil, sadol si do loďky a otec ju musel vlastnou nohou odraziť od brehu. Ale loďka sa pri odraze prudko zhojdla a v okamihu bola dnom nahor; otec si myslel, že je jeho syn stratený, obrátil sa a išiel domov, kde smútil a nariekal.

Loďka sa však nepotopila, ale pokojne plávala ďalej a chlapec sedel bezpečne vo vnútri a plavil sa na nej tak dlho, kým napokon neuviazla pri neznámom brehu. Tu vystúpil na zem, kde pred sebou uvidel stáť krásny zámok, a išiel k nemu. Keď vošiel dovnútra, bolo tam všetko ako začarované, prechádzal prázdnymi komnatami, kým neprišiel do tej poslednej, v ktorej sa na podlahe zvíjal obrovský had. Ten had bol však začarovaná panna, ktorá sa zaradovala, keď ho uvidela, a povedala mu: „Prichádzaš, môj vysloboditeľ? Už na teba čakám dvanásť rokov, toto kráľovstvo je začarované a ty ho musíš vyslobodiť.“ „A ako to dokážem?“ spýtal sa. „Dnešnej noci príde dvanásť čiernych mužov ovešaných reťazami, tí sa ťa budú pýtať, čo tu robíš, ale ty musíš zostať ticho a neodpovedať im, nech s tebou robia, čo chcú. Budú ťa trápiť, budú ťa biť, budú ťa bodať, nech ti robia čokoľvek, nesmieš prehovoriť. Keď udrie dvanásta hodina, odídu preč. A druhej noci príde opäť iných dvanásť a tretej noci ich bude dvadsaťštyri, budú ti chcieť useknúť hlavu, ale o dvanástej hodine stratia svoju moc, a keď sa udržíš a nepreriekneš ani slovíčko, budem vyslobodená. Prídem k tebe s fľašou živej vody, tou ťa pokropím a budeš zase živý a zdravý ako predtým.“ Tu chlapec povedal: „Rád ťa vyslobodím.“ A stalo sa tak, ako had povedal. Tí čierni muži z neho nedostali ani slovo a tretej noci sa had zmenil na krásnu princeznú a tá prišla so živou vodou a opäť ho oživila. A potom mu padla okolo krku a pobozkala ho, po celom zámku zavládla radosť a veselosť a slávila sa svadba a z mladíka sa stal kráľ zo Zlatej hory.

Tak spolu spokojne žili a za čas kráľovná porodila krásneho chlapčeka. Uplynulo osem rokov a tu kráľa napadlo, že by sa mohol pozrieť domov. Ale kráľovná ho nechcela pustiť a povedala: „Viem, že to bude moje nešťastie!“ Ale on jej nedal pokoj, kým nesúhlasila. Pri lúčení mu dala čarovný prsteň a povedala: „Vezmi tento prsteň a nasuň si ho na prst, tým si budeš môcť privolať všetko, čo si budeš priať, ale musíš mi sľúbiť, že ho nikdy nepoužiješ na to, aby si si privolal mňa.“ To jej kráľ sľúbil, nasunul si prsteň na prst a prial si, aby bol doma pred mestom, kde býva jeho otec. V okamihu sa tam ocitol a chcel do mesta, ale keď prišiel pred bránu, nechceli ho stráže pustiť, pretože vyzeral tak cudzokrajne. Tak išiel na pastvinu, kde pásol jeden ovčiak svoje stádo, vymenil si s ním šaty a v ovčiakovom kabáte nerušene vošiel do mesta. Keď prišiel k otcovi, dal sa hneď spoznať, ale ten mu neveril, že by mohol byť jeho syn, a povedal, že síce mal syna, ale ten je už dlhý čas mŕtvy, ale pretože videl, že je to nejaký chudobný úbohý ovčiak, chcel mu dať aspoň tanier jedla. Tu mladík rodičom povedal: „Ja som naozaj váš syn, neviete o nejakom znamienku na mojom tele, podľa ktorého by ste ma spoznali?“ „Áno,“ povedala matka: „náš syn mal znamienko veľkosti maliny pod pravou pazuchou.“ Tak si vyhrnul košeľu a tu uvideli pod jeho pravou rukou znamienko a viac o tom, že je to ich syn, nepochybovali. Potom im rozprával, že sa stal kráľom Zlatej hory a jedna princezná je jeho žena a majú spolu krásneho osemročného synčeka. Tu otec povedal: „To nemôže byť nikdy v živote pravda! To je mi pekný kráľ, čo chodí v roztrhanom ovčiackom kožuchu!“

Tu sa syn nahneval a otočil, bez toho aby pomyslel na svoj sľub, čarovným prsteňom a prial si, aby tu pri ňom hneď boli jeho žena i syn. V okamihu tu aj boli, ale kráľovná nariekala a plakala, že porušil svoje slovo a ju tak urobil nešťastnou. Kráľ sa ospravedlňoval: „Urobil som to z neopatrnosti a nie zo zlej vôle.“ A vysvetľoval jej to a ona sa tvárila, akoby mu ustúpila, ale v mysli mala zlobu. Tu ju vyviedol z mesta do polí, aby jej ukázal rieku, po ktorej bol v loďke poslaný do sveta. „Som unavený, posadím sa tu chvíľku a prespím sa v tvojom lone.“ Potom položil svoju hlavu do kráľovninho lona a ona ho vyberala z vlasov, kým neusnul. Keď spal, stiahla mu z prsta čarovný prsteň, potom zložila jeho hlavu zo svojho lona, vstala a ako znamenie tam nechala svoj črievičok. Dieťa objala a priala si, aby opäť bola vo svojom kráľovstve. Keď sa kráľ prebudil, ležal tam celkom opustený, jeho žena i dieťa boli preč a prsteň tiež, len črievik tam stál ako znamenie. „Domov späť k svojim rodičom nemôžeš,“ pomyslel si: „boli by povedali, že si čarodejník, budeš sa musieť zbaliť a vydať späť do svojej ríše.“

Tak sa hneď vydal na cestu, išiel a išiel, až prišiel na úpätie jednej hory, kde stáli traja obri a škriepili sa spolu, pretože nevedeli, ako sa majú podeliť o dedičstvo po otcovi. Keď ho videli prichádzať, zavolali naňho a povedali mu, že malí ľudia bývajú múdrejší, nech im teda to dedičstvo pomôže rozdeliť. To dedičstvo sa skladalo z čarovného meča, stačilo ho vziať do ruky a povedať: „všetky hlavy dolu, okrem tej mojej.“; to potom ležali všetky hlavy na zemi. Druhou vecou bol čarovný plášť, kto si ho obliekol, bol vmig neviditeľný. Treťou vecou bol pár čarovných čižiem, kto si ich obul, kde si zaželal, tam sa v okamihu ocitol. Kráľ obrom povedal: „Dajte mi tie tri veci, aby som ich vyskúšal, či ešte vôbec fungujú.“ Tu mu podali plášť, a keď si ho nasadil, bol vmig neviditeľný, pretože sa premenil na muchu. Tu na seba vzal opäť svoju podobu a povedal: „No, plášť funguje a teraz ten meč.“ Tu obri povedali: „Ohó, ten ti, panáčik, nedáme! Keď totiž povieš všetky hlavy dolu, okrem tej mojej, tu budú naše hlavy ležať na zemi a ty tu svoju budeš mať stále na krku.“ Nakoniec mu ten meč predsa len dali, samozrejme pod podmienkou, že meč vyskúša na stromoch. Čo dodržal a meč useknul kmeň jedného stromu ako steblo slamy. Teraz chcel ešte tie čižmy, ale oni mu povedali: „Tie z ruky nedáme, keď si ich obuješ a budeš si priať byť na tej hore, to my zostaneme tu dole a nebudeme mať nič.“ „Nie, to si určite priať nebudem. “ uisťoval obrov. Tak mu dali aj tie čižmy. Keď mal teraz všetky tri veci, tu nemyslel na nič iné než na svoju ženu a dieťa a povedal: „Keby som tak bol na Zlatej hore.“ A v okamihu obrom zmizol z očí a dedičstvo bolo rozdelené.

Keď bol na zámku, počul veľký jasot a hlaholenie a ľudia mu povedali, že sa vydáva kráľovná. Tu sa nahneval a povedal: „Tá falošnica, ktorá ma oklamala a opustila, keď som usnul.“ Tu si nasadil svoj plášť a neviditeľný išiel na zámok. Keď vošiel do hodovnej siene, obrovský stôl sa prehýbal pod vybranými jedlami, hostia jedli a pili, smiali sa a žartovali. Kráľovná oblečená do nádherných šiat sedela na čele a na hlave mala kráľovskú korunu. Postavil sa za ňu a nikto ho nevidel. Keď jej na tanier položili kúsok mäsa, vzal jej ho a zjedol, a keď jej naplnili pohár vínom, vzal ho a vypil. Stále jej dávali a ona nič nemala, tanier aj pohár jej mizli pred očami. Tu bola celá zdrvená hanbou a hnevom, vstala a odišla do svojej komnaty, kde plakala. Kráľ vošiel za ňou. „Má azda diabol nado mnou stále svoju moc? Veď ma ten chlapec nevyslobodil?“ Tu ju kráľ udrel po tvári a zvolal: „Nevyslobodil, ty falošnica? Veď som si ťa dosť nezaslúžil?“ Tu sa urobil viditeľným a išiel do siene a zvolal: „Svadba skončila, prišiel pravý kráľ!“ Králi, kniežatá a radcovia, ktorí tu boli zhromaždení, sa tomu smiali a posmievali sa mu, ale on to vzal skrátka a povedal: „Tak sa odtiaľto pobriete alebo nie?“ Tu sa naňho oborili, ale on vytiahol svoj čarovný meč a povedal: „Všetky hlavy dolu, okrem tej mojej!“ Tu sa skotúľali všetky hlavy dolu a on sa opäť stal kráľom zo Zlatej hory.