Boháč a chudák

Boli dvaja bratia, jeden veľmi bohatý, druhý veľmi chudobný. Raz strážil chudobný svojmu bohatému bratovi snopy na poli, a keď sedel pod kopkou, uzrel bielu ženu, ako zbiera klasy, čo zostali na hriadkach, a zastrkuje ich do kopiek. Keď potom došla až k nemu, chytil ju za ruku a pýtal sa jej, kto je a čo tu robí? — „Som Šťastie tvojho brata a zbieram stratené klásky, aby mal viac pšenice.“ — „A prosím ťa, kdeže je moje Šťastie?“ opýtal sa chudobný. — „Na východe,“ povedala biela žena a zmizla.

I umienil si chudobný, že pôjde do sveta hľadať svoje Šťastie. A keď raz nadránom už odchádzal z domu, nečakane vyskočila spoza pece Bieda a plakala a prosila, aby ju vzal tiež so sebou. „Oj, moja milá!“ povedal chudák. „Si veľmi slabá a cesta je ďaleká — nedošla by si; ale mám tu prázdnu fľaštičku, zmenši sa, vlez do nej a ja ťa ponesiem.“ Bieda vliezla do fľaštičky a on bez meškania ju zazátkoval a dobre zaviazal. Potom na ceste, keď prišiel k jednému močiaru, vybral fľaštičku a vstrčil ju do blata a tak sa Bidy zbavil.

Po istom čase prišiel do veľkého mesta a nejaký pán ho vzal do služby, aby mu kopal pivnicu. „Plat ti žiadny nedám,“ povedal, „ale čo pri kopaní nájdeš, bude tvoje.“ Keď tak istý čas kopal, našiel hrudu zlata. Podľa dohody patrila jemu; ale on dal predsa polovicu pánovi a kopal ďalej. Nakoniec prišiel na železné dvere, a keď ich otvoril, bola tam podzemná pivnica a v nej nesmierne bohatstvo. Tu počuje z jednej skrine v pivnici hlas: „Otvor, pane môj, otvor!“ I nadvihol veko a zo skrine vyskočila krásna panna, celá biela, poklonila sa mu a povedala: „Som tvoje Šťastie, ktoré si tak dlho hľadal; odteraz budem s tebou a s tvojou rodinou.“ Nato zmizla. On potom

o to svoje bohatstvo sa opäť podelil so svojím bývalým pánom, a zostal popri tom nesmierne bohatým a jeho imanie sa z dňa na deň množilo. Nikdy však nezabudol na svoju núdzu.

Jedného dňa, keď sa prechádzal po meste, stretol svojho brata, ktorý sem prišiel za svojím obchodom. I vzal ho so sebou domov a podrobne mu rozprával všetky svoje príhody: ako videl jeho Šťastie na poli zbierať klásky, ako a kde sa zbavil svojej Bidy a iné veci. Hostil ho u seba niekoľko dní a potom mu dal na cestu veľa peňazí a žene

i jeho deťom veľa darov, a rozlúčil sa s ním bratsky.

Ale jeho brat bol neúprimný a závidel mu jeho Šťastie. Cestou domov neustále premýšľal, ako by mohol na svojho brata zasa poslať Bidu. A keď prišiel k tomu miestu, kde jeho brat fľaštičku v blate pochoval, hľadal, dlho hľadal, až ju zase našiel a hneď otvoril. V okamihu vyskočila Bieda von a pred jeho očami rastúc, začala okolo neho radostne skákať a objímajúc ho, bozkávala ho a ďakovala mu, že ju z väzenia vyslobodil. „A za to budem vďačná tebe i tvojej rodine až do smrti a nikdy vás už neopustím!“

Darmo sa závistlivec vyhováral, darmo ju posielal k prvému pánovi: nijako sa už Bidy z krku nemohol zbaviť, ani predať, ani darovať, ani zakopať, ani utopiť, neustále mu bola v pätách. Tovar, ktorý si viezol domov, mu na ceste pobrali lupiči; keď sa dostal domov žobrotou, našiel namiesto svojho domu kopu popola a z poľa mu medzitým úrodu všetku pobrala voda. A tak nezostalo závistlivému boháčovi nič iba — Bieda!