Kamenný Krištof a tri kúzelné oriešky

Bol raz jeden kráľ a ten mal syna, ktorému bolo predpovedané, že v deň, keď dovŕši šestnásť rokov, zahubí ho biely jeleň so zlatými parohami. Keď princ povyrástol, vybral sa jedného dňa do lesa na poľovačku, ale stratil sa. Ako tak blúdil lesom a hľadal ostatných poľovníkov, uzrel nádherného bieleho jeleňa so zlatými parohami, a tak neodolal a vydal sa ho prenasledovať. Ale všetka jeho snaha bola márna, jeleňa nedostihol. Hnal sa za ním tak dlho, až sa dostal von z lesa. Tu zrazu jeleň zmizol a pred princom stál vysoký muž, ktorý povedal: „Konečne ťa mám! Ja som ten, kto ťa zahubí!“ Potom princa schmatol a dovliekol ho na svoj zámok, kde ho posadil za stôl a musel s ním jesť. Keď tak spolu sedeli, ten muž, ktorý bol kráľ, povedal: „Mám tri dcéry, jednu krajšiu ako druhú. Budeš cez noc u tej najstaršej strážiť, od deviatej hodiny večer do šiestej hodiny ráno. Prídem ťa skontrolovať vždy, keď zvon odbije ďalšiu hodinu. Zavolám na teba, ak mi neodpovieš, budeš ráno synom smrti. Ak však neusneš, dostaneš princeznú za ženu.“

Keď princa zaviedli do princezninej spálne, stál tam Kamenný Krištof, ktorému princezná povedala: „O deviatej príde môj otec a potom každú hodinu, kým neodbije šesť. Keď sa bude pýtať, odpovedz mu namiesto princa.“ A Kamenný Krištof súhlasne kývol hlavou, najprv celkom rýchlo, potom stále pomalšie a pomalšie a o chvíľu stál opäť bez pohnutia. Druhého rána kráľ princovi povedal: „No, viedol si si dobre, ale dcéru ti dať nemôžem. Budeš strážiť ešte raz, a to pri prostrednej princeznej, potom si ešte rozmyslím, či ti tú najstaršiu dám za ženu. Ale prídem každú hodinu, a keď ťa zavolám, odpovedz mi, ak ťa zavolám a ty neodpovieš, zahubím ťa.“ Princ šiel teda s tou prostrednou princeznou do spálne, kde stál ešte mohutnejší Kamenný Krištof, ktorému princezná povedala: „Keď sa môj otec bude pýtať, odpovedz namiesto princa!“ Kamenný Krištof opäť kývol hlavou, najprv rýchlo a potom stále pomalšie a pomalšie, až nakoniec stál bez pohnutia. Princ si ľahol na prah dverí, dal si ruku pod hlavu a zaspal. Druhého dňa kráľ povedal: „Viedol si si opäť dobre, ale dcéru ti dať nemôžem. Budeš strážiť ešte jednu noc a tentoraz pri tej najmladšej. Potom si premyslím, či nedostaneš za ženu moju prostrednú dcéru. Ale každú hodinu prídem, a keď ťa zavolám, odpovedz mi, ak ťa zavolám a ty neodpovieš, potečie pre mňa tvoja krv!“ V spálni najmladšej princeznej stál ten najväčší Kamenný Krištof. Keď mu princezná povedala: „Keď sa môj otec bude pýtať, odpovedz namiesto princa.“, kývol hlavou a kýval ešte pol hodiny, kým sa hlava zase upokojila. Princ si ľahol na prah a zaspal.

Druhého dňa kráľ povedal: „Síce si strážil dobre, ale svoju dcéru ti dať nemôžem. Mám veľký les, a keď mi ho do šiestej hodiny večer vyrúbeš, tak o tom budem rozmýšľať.“ A dal mu sklenenú sekeru, sklenený klin a sklenený hák. Keď prišiel princ do lesa a pustil sa do práce, zamachol sekerou a tá sa roztrieštila, rovnako tak klin aj hák, a tak si smutne sadol, pretože veril, že teraz ho kráľ konečne zahubí; a bolo mu do plaču; a bolo mu do nárekov. Na obed kráľ princeznám povedal: „Jedna z vás, dievčatá, musí princovi priniesť niečo na jedenie.“ „Ja nie,“ povedali tie dve staršie: „ja mu nič nepriniesem, nech ide tá najmladšia!“ Tak išla tá najmladšia. Keď prišla do lesa, pýtala sa, ako sa mu darí, a on odvetil, že zle. Tu povedala, že má niečo málo zjesť, ale on povedal, že tak či tak musí umrieť, a tak už nechce nič jesť. Ale princezná ho prehovorila, aby to predsa len skúsil, a tak šiel a najedol sa. Potom povedala: „Ja ťa teraz chvíľu budem vyberať zo vší, aby si prišiel na iné myšlienky.“ Princ si dal hlavu do jej lona a ona ho vyberala, a pretože bol unavený, tak zaspal. Potom vzala svoju šatku, zaviazala na ňu uzol a trikrát udrela do zeme so slovami: „Robotníci, sem!“ Kde sa vzali, tu sa vzali, objavili sa tam zástupy škriatkov, lesných mužíkov a podzemných strašidielok a pýtali sa, čo princezná prikazuje. „Vyrúbte celý les a drevo naukladajte do siah! A máte na to tri hodiny!“ Jaj, jaj! Škriatkovia a mužíci museli zvolať celé príbuzenstvo, aby im pri práci pomohlo, a keď uplynuli tri hodiny, bolo všetko hotové a prišli to hlásiť princeznej. Tá vzala opäť svoju bielu šatku a povedala: „Robotníci domov!“ A oni zase všetci zmizli. Princ sa prebudil a neveril vlastným očiam a princezná sa zdvihla a povedala: „Až bude šesť hodín, príď na zámok.“

Večer sa kráľ pýtal: „Vyrúbal si ten les?“ „Áno.“ odvetil princ. Po chvíli kráľ povedal: „Vieš, svoju dcéru ti za ženu nedám. Musíš preto ešte niečo urobiť. Mám veľký rybník, ten zajtra do šiestej hodiny večer odbahníš, aby bol priezračný ako zrkadlo a plávali v ňom húfy rýb.“ Druhého dňa princ dostal sklenenú lopatu a šiel k rybníku. Lopata sa zlomila, len čo ju prvýkrát strčil do bahna a zabral. Tak si sadol na breh a bolo mu úzko. Na obed mu najmladšia princezná priniesla niečo na jedenie a pýtala sa ho, ako mu to ide. Tu povedal, že mu to ide celkom nanič, pretože lopata je na márne kusy. „No, mal by si niečo zjesť,“ povedala: „aby si prišiel na iné myšlienky.“ „Nie, nebudem jesť, na to som príliš smutný.“ povedal princ. Tak ho zase prehovorila, kým nešiel a nenajedol sa. Potom ho vyberala zo vší, až zaspal a ona mohla schmatnúť šatku, zaviazať na nej uzol a zaklopať trikrát na zem so slovami: „Robotníci, sem!“ A už sa okolo nej hemžili ako mravčeky a pýtali sa, čo pre ňu majú urobiť. A ona chcela, aby za tri hodiny odbahnili rybník, aby bol ako zrkadlo a plný rýb. A pretože sa zase zbehlo zďaleka-široka všetko, čo malo nohy, za tri hodiny bolo hotovo. „Urobili sme, čo si nám prikázala.“ Tak vzala princezná šatku a trikrát udrela o zem a povedala: „Robotníci, domov!“ A boli preč. Keď sa princ prebudil, rozlúčila sa s ním s tým, že až bude šesť hodín, má prísť na zámok.

Pri večeri sa kráľ pýtal: „Je ten rybník hotový?“ „Áno.“ povedal princ. Kráľ sa zamračil a povedal: „Síce si tú úlohu splnil, ale ja ti dcéru nedám, musíš pre mňa urobiť ešte niečo.“ „Čo také?“ spýtal sa princ. Tu mu kráľ povedal, že za lesom stojí vysoká hora a je celá zarastená krovinami a tŕním. Zajtra musí do šiestej hodiny večer kroviská vyrúbať a hore na samom vrchole postaviť krásny zámok so všetkým, čo k takému zámku patrí. Ráno dostal princ opäť sklenené náradie a vydal sa na tú horu. Keď sa zamachol na prvý tŕnistý ker, sekera sa rozletela na tisíc sklenených kúskov a sklenený vrták mu bol čoskoro tiež na nič. Tak bol zase celkom zúfalý a čakal na svoju najmilšiu, či nepríde a zase mu nepomôže. Keď bol obed, prišla a priniesla mu niečo na jedenie. Tentoraz jej išiel oproti, všetko jej porozprával, niečo zjedol, nechal sa vyberať zo vší a zase zaspal. Tu vzala uzol na šatke, udrela o zem a povedala: „Robotníci, sem!“ A oni boli hneď tu a pýtali sa, čo prikazuje. Tu povedala: „O tri hodiny tu namiesto krovín a krovísk bude stáť ten najkrajší palác, aký si len človek vie predstaviť, a so všetkým, čo sa patrí.“ Tak išli a zvolali príbuzenstvo, aby im pri práci pomohlo, a keď uplynul stanovený čas, bolo všetko hotové. Hneď to hlásili princeznej a ona vzala šatku, trikrát udrela o zem a povedala: „Robotníci, domov!“ A oni zase zmizli, a keď sa princ prebudil, bol šťastný ako nikdy, a tak išli spoločne na zámok.

Pri večeri kráľ povedal: „Je zámok hotový?“ „Áno.“ povedal princ. Kráľ sa zachmúril, že mu princ zase unikol, a povedal: „Svoju najmladšiu ti za ženu nedám skôr, kým sa nevydajú tie dve staršie.“ Tu boli princ aj princezná celkom smutní, pretože s takou úlohou si nevedeli rady, a tak sa nakoniec rozhodli, že keď nastane noc, utečú preč. Boli už nejakú chvíľu na ceste, keď sa princezná zrazu obzrela a uvidela, že za nimi pospieša otec. „Ach, čo budeme robiť?“ povedala: „Môj otec je za nami a odvedie nás späť. Premením ťa na ružový ker a seba na ružu, uprostred tŕnia budem v bezpečí.“ Keď prišiel otec na miesto, kde ich naposledy zazrel, našiel tam len ružový ker s jednou ružou. Chcel ju síce odtrhnúť, ale škaredo sa pichol do prsta o tŕň, a tak išiel nakoniec domov naprázdno. Tu sa kráľovná pýtala, prečo dcéru nepriviedol, a on jej povedal, že ju nenašiel, stál tam len ker s ružou. Tu kráľovná povedala: „Keby si tú ružu odtrhol, ten ker by s tebou šiel sám.“ Tak kráľ pospiechal späť, aby doniesol ružu. Medzitým títo dvaja ušli zase pekný kus cesty, ale tu sa dcéra obzrela a uvidela otca: „Čo si počneme? Premením ťa na kostol a mňa na kňaza, budem stáť na kazateľnici a kázať.“ Keď tam kráľ dorazil, uvidel kostol a na kazateľnici kňaza, ktorý kázal, a tak si vypočul kázeň a išiel zase domov. Tu sa ho kráľovná pýtala, prečo nepriviedol dcéru. Odvetil: „Dlho som za nimi bežal a už som veril, že ich mám, keď tu mi zmizli a našiel som len kostol, v ktorom kázal kňaz.“ „Toho kňaza si mal priviesť domov.“ povedala kráľovná: „Ten kostol by potom prišiel sám. Teba tak niekam poslať! Teraz asi budem musieť ísť sama!“ Keď sa princezná zase obzrela, uvidela kráľovnú a povedala: „Beda! Teraz prichádza moja matka! Premením ťa na rybník a mňa na rybu.“ Keď tam kráľovná prišla, našla veľký rybník a uprostred plávala rybka, ktorá sa na ňu pozerala z vody. Kráľovná by ju rada chytila, ale nemohla ju prilákať, čo ju rozzúrilo tak, že si kľakla a rybník vypila. Teraz mala rybku v žalúdku, ale z toľkej vody jej bolo tak zle, že ju musela všetku zase vypľuť. Nakoniec povedala: „Dobre vidím, že tu nič nepomôže. Tu máš, dcérka, tri oriešky, tie ti pomôžu, keď na tom budeš najhoršie.“ A s tými slovami odišla kráľovná späť domov a milenci utekali ďalej preč.

Po ďalších desiatich hodinách cesty prišli do dediny pri kráľovskom zámku, z ktorého pochádzal princ. „Počkaj tu, moja najmilšia,“ povedal princ: „zájdem na zámok a vyzdvihnem ťa odtiaľ s kočom a sprievodom.“ Keď princ prišiel na zámok, zavládlo tam veselie a radosť, už ho mali za strateného. Tu im rozprával, že má nevestu, ktorá naňho čaká dolu v dedine, nech zapriahnu do koča, on po ňu pôjde. Tak hneď zapriahli, ale keď chcel do koča nastúpiť, tu ho pobozkala matka a on všetko zabudol. Matka potom prikázala, aby zase vypriahli a išli na zámok. Princezná sedela dolu v dedine a čakala a čakala, ale nikto neprišiel, aby ju vyzdvihol. Tak nakoniec zostala v mlyne, ktorý patril k zámku, a každé popoludnie sedela pri vode a vymývala sudy. Raz ju tam dokonca zazrela sama kráľovná, keď sa prechádzala okolo vody, a vypytovala sa: „Čo je to za dievča? Tá sa mi ale páči!“, ale žiadny človek ju nepoznal.

Bežal čas, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez ustania.

Princezná slúžila v mlyne poctivo a pilne, zatiaľ čo kráľovná hľadala vo svete nevestu pre syna, až jednu z veľkej diaľky našla. Keď nevesta dorazila na zámok, mala byť hneď svadba. Veď sa hneď zbehli ľudia, aby im niečo neušlo. Aj princezná sa mlynára spýtala, či by sa mohla pozrieť, a on povedal: „Len pokojne choď.“ Potom otvorila jeden orech a vnútri ležali krásne šaty, ktoré si obliekla a išla do kostola, rovno k oltáru, kde sedela nevesta so ženíchom. Pastor im chcel práve požehnať, keď nevesta uvidela princeznú, vstala a povedala, že sa nevydá skôr, kým nebude mať tiež takéto drahocenné šaty ako ona. Ale keď sa pýtali, princezná povedala, že nie sú na predaj, musí ju nechať v noci spať pri princových dverách, potom ich neveste daruje. Nevesta súhlasila, ale sluhovia museli princovi dať uspávací nápoj, a tak keď v noci dievča spiacemu princovi vyčítalo, ako vyrúbala les, odbahnila rybník, postavila zámok, premenila ho na ker, potom na kostol, nakoniec na rybník a on to všetko tak rýchlo zabudol, nepočul z toho vôbec nič. Len sluhovia bdeli a všetko počuli, ale nevedeli, čo to má znamenať.

Druhého dňa si nevesta obliekla nové šaty a išla so ženíchom do kostola. Medzitým otvorila princezná druhý orech a mala ešte krajšie šaty, ktoré si obliekla a išla do kostola, rovno k oltáru. A išlo to rovnako ako včera. Zase mohla spať pred princovou spálňou a sluhovia mali princovi opäť dať uspávací nápoj, ale nedali, a tak keď opäť plakala a vyčítala, čo všetko pre ich lásku urobila, princ to počul a kúzlo zmizlo, vrátila sa mu pamäť. Chcel hneď k princeznej bežať, ale matka dvere jeho spálne zamkla.

Druhého rána princ bežal rovno k svojej najmilšej do mlyna a prosil ju, aby mu odpustila, že na ňu zabudol. A ona otvorila ten tretí orech a boli v ňom ešte krajšie šaty. Tak si ich obliekla a išli do kostola a slávili slávnu svadbu. Ale falošná matka a nepravá nevesta na ňu neboli, zmizli obe do krajiny Kdovie-kam. A ten, kto mi túto rozprávku rozprával, viac už nevedel.