Udatný krajčír

Raz jedného pekného letného rána sedel jeden krajčír na svojom krajčírskom stole pri okne, a keďže sa dobre vyspal, šil z celej sily. Vtom začul, ako dolu na ulici nejaká sedliačka vykrikuje:
„Lekvár! Kúpte dobrý lekvár! Sladký lekvár!“
Táto ponuka krajčírovi zachutila. Vystrčil svoju drobnú hlavu z okna a zavolal:
„Sem, tetuška, poďte hore, tu svoj tovar speňažíte.“
Tetka vyšla s ťažkým košom až do tretieho poschodia ku krajčírovi a ten jej prikázal, aby vyložila všetky svoje hrnčeky. Prezrel si hrnček po hrnčeku, každý zdvihol k nosu, privoňal k nemu a nakoniec povedal:
„Lekvár bude snáď dobrý. Odvážte mi ho štyri loty, tetuška, a keď to bude dvakrát toľko, celé štvrť libry, nech sa páči, tiež sa nič nestane.“
Tetka, ktorá dúfala, že tu veľa predá, mu odvážila, koľko žiadal, ale odišla celá nahnevaná a zamračená.
„Len nech mi pánboh ten lekvár požehná,“ zvolal krajčír, „aby ma posilnil a išiel mi na osoh.“ Doniesol zo skrinky chlieb, odkrojil si poriadny krajec cez celý bochník a lekvár naňho natrel. „Toto nebude zlé,“ hovoril si, „ale kým si odhryznem, najprv došijem tú kazajku.“ Položil krajec vedľa seba, šil ďalej a od samej radosti robil stehy čoraz väčšie.
Z lekváru medzitým stúpala sladká vôňa hore až tam, kde na stene sedel celý oblak múch, a tak ich lákala, že sa v húfoch spustili na krajec.
„Ale, ale, to zasa nie, kto vás pozval!“ povedal krajčír a odháňal nezvaných hostí. Lenže muchy mu nerozumeli, nedali sa odohnať, priletovali znovu a bolo ich čoraz viac. Krajčíra to napokon nahnevalo, siahol do výrezu v doske pracovného stola, schmatol odrezok súkna, zvrieskol:
„No počkajte, ja vám dám!“ a nemilosrdne po nich buchol. Keď handru zdvihol a pozrel sa, koľko múch zostalo ležať, napočítal ich nie menej ako sedem.
„No nie, taký som ja chlapisko?“ Sám sa podivil svojej statočnosti. „To sa musí dozvedieť celé mesto.“ A krajčír si hneď nastrihal na opasok, ušil ho a naň vyšil veľkými písmenami: „SEDEM JEDNOU RANOU!“
„Ale čo mesto!“ hovoril si ďalej, „celý svet nech sa to dozvie!“ A srdce mu od samej radosti div z tela nevyskočilo.
Krajčír sa hneď opásal novým opaskom a chystal sa do sveta: zdalo sa mu, že krajčírska dielňa je pre jeho udatnosť primalá. Kým odišiel, hľadal po celom byte, či tam nie je niečo, čo by si mohol vziať so sebou, ale nenašiel nič iné než starý syrček. „Lepšie niečo ako nič,“ povedal si a strčil ho do vrecka. Sotva vyšiel z mestskej brány, uvidel vtáčika, ktorý sa zamotal do krovia a nemohol von. Vyslobodil ho a šup s ním k syrčeku do vrecka. Potom už statne kráčal do sveta, a pretože bol ľahký a mrštný, ani necítil únavu, nadnášal sa ako na pružinách.
Cesta ho viedla na vysoký vrch, a keď došiel až na temeno, uvidel tam obrovského obra, ako sedí a pokojne sa obzerá dookola. Krajčír šiel odvážne až k nemu a prehovoril naňho:
„Dobrý deň, kamarát, ty si tu sedíš a obzeráš si ten široký svet, však? Ja tam mám tiež namierené, idem na skúsenosti. Nemáš chuť ísť so mnou?“
Obor sa na krajčíra pohŕdavo pozrel a povedal:
„Ty handra, ty červ, ty úbohá chamraď!“
„No no, len pomaly!“ odpovedal krajčír, rozopol kabát a ukázal obrovi svoj opasok. „Ja sa nezdám, ale tu si môžeš prečítať, kto som.“
Obor čítal:
„SEDEM JEDNOU RANOU!“ myslel si, že tých sedem zabitých boli ľudia, a už ním tak nepohŕdal. Ale najprv ho chcel vyskúšať: vzal do ruky kameň a stisol ho, až z neho kvapkala voda.
„Urob to po mne,“ vraví obor, „ak máš toľko sily!“
„Iba toto?“ vraví krajčír, „to je pre mňa hračka.“ Siahol do vrecka, vytiahol mäkký syrček a stlačil ho, až z neho tieklo. „Toto bolo trochu lepšie, nezdá sa ti?“
Obor nevedel, čo na to povedať, nechcelo sa mu veriť, že by to ten drobec dokázal. Potom zdvihol kameň a vyhodil ho tak vysoko, že ho už sotva zazreli.
„No tak, ty nožík, toto po mne urob!“
„Dobre si hodil,“ vraví krajčír, „lenže tvoj kameň predsa len zase spadol na zem. Keď hodím ja, uvidíš, kameň sa už vôbec nevráti.“ Siahol do vrecka, vzal vtáčika a vyhodil ho do povetria. Vták bol rád, že je na slobode, stúpal vyššie a vyššie, letel ďalej a ďalej a už sa nevrátil. „Ako sa ti páči tento kúsok, kamarát?“ spýtal sa krajčír.
„Čo sa týka toho, hádzať vieš,“ vraví obor, „ale teraz sa ešte pozrieme, či aj niečo poriadne unesieš.“ Zaviedol krajčíra k obrovskému dubu, ktorý ležal podťatý na zemi, a vraví:
„Ak máš dosť sily, pomôž mi ten strom vyniesť z lesa.“
„Samozrejme,“ odpovedal malý šibal, „ty pekne vezmi na plece kmeň a ja zdvihnem a ponesiem korunu s konármi, tá je predsa najťažšia.“
Obor vzal kmeň na plece, krajčír sa usadil na jeden konár, a tak obor, ktorý sa nemohol obzrieť, odnášal sám celý strom aj s krajčírom. Ten si vzadu náramne užíval a ešte si veselo pískal, akoby to bola hračka, nosiť stromy. Keď obor tú ťarchu kus cesty odvliekol, nemohol ďalej a skríkol:
„Pozor, musím kmeň zhodiť na zem!“
Krajčír rýchlo zoskočil, chytil strom oboma rukami a vraví obrovi:
„Tak vidíš, taký si obrovský hromotĺk, a ani strom neuneseš.“
Šli spolu ďalej, až prišli k jednej čerešni. Obor ju schmatol za korunu, kde sa už červenali skoré čerešničky, ohol ju, dal vrch krajčírovi do ruky a vyzval ho, aby si nazbieral čerešní. Lenže krajčír bol primalý a slabý, aby čerešňu udržal, a keď ju obor pustil, strom sa prudko vzpriamil a krajčír s ním vyletel do vzduchu. Keď zase šťastne dopadol na zem, povedal mu obor:
„Ako to, čo nemáš silu udržať taký slabý prútik?“
„O silu by nešlo,“ odpovedal krajčír, „ako by toto nedokázal človek, ktorý zabil sedem jednou ranou? Ja som ten strom preskočil, pretože dolu v kroví strieľajú poľovníci. Preskoč ho aj ty, ak to dokážeš.“
Obor to skúsil, ale nemohol sa cez strom dostať, uviazol vo vetvách. Tak nad ním krajčír aj v tomto vzal vrch.
„Keď si taký udatný chlapík,“ vraví obor, „poď so mnou do našej jaskyne a prenocuj u nás.“
„Prečo nie,“ povedal krajčír a šiel.
Keď prišli do jaskyne, sedeli tam pri ohni ešte iní obri, každý mal v ruke pečenú ovcu, a večerali. Krajčír sa obzrel a pomyslel si:
„Ej, ej, tu je oveľa viac miesta ako u mňa v dielni.“ Obor ho zaviedol k jednej posteli a vyzval ho, aby si hneď ľahol a vyspal sa. Obria posteľ však bola pre krajčíra príliš veľká, nemohol v nej zaspať, a tak potichučky vyliezol a radšej sa schúlil kdesi do kútika. Keď už bola polnoc, myslel si obor, že krajčír dávno tvrdo spí. A tak vstal, vzal veľkú železnú tyč a jedinou ranou posteľ prerazil skrz-naskrz. „Tak,“ povedal si, „teraz ma už ten lúčny koník skákavý nebude zlostiť.“
Ráno hneď za úsvitu šli obri do lesa, na krajčíra si ani nespomenuli, a on zrazu, odkiaľ sa vzal, tu sa vzal, kráča si neohrozene priamo k nim a veselo dvíha svoj špicatý nos. Obri sa zľakli, báli sa, že ich všetkých pobije, a rýchlo vzali nohy na plecia.
Krajčír šiel ďalej, stále rovno za nosom. Po dlhom putovaní prišiel na nádvorie jedného kráľovského paláca, a pretože ho už zmáhala únava, natiahol sa do trávy a zaspal. Ako tam tak ležal, prichádzali ľudia, obzerali si ho zo všetkých strán a na opasku čítali: SEDEM JEDNOU RANOU!
„Ach, pre pána,“ čudovali sa, „čo tu u nás ten veľký bojovník hľadá, keď máme hlboký mier? To bude iste nejaký mocný pán.“ A šli to rovno ohlásiť kráľovi. Tvrdili mu, že keby azda vypukla vojna, mohol by byť taký muž veľmi užitočný a že ho odtiaľto za nič na svete nesmie pustiť. Kráľovi sa tá rada páčila a hneď poslal jedného dvoranina ku krajčírovi: mal mu ponúknuť, aby vstúpil do kráľovských služieb ako bojovník. Vyslaný dvoran sa pri spiacom postavil, počkal, kým sa krajčír pretiahne a otvorí oči, a potom mu predniesol, čo mal uložené.
„Práve preto prichádzam,“ odpovedal krajčír, „som ochotný vstúpiť do kráľovských služieb.“ A tak ho uctivo prijali a pridelili mu osobitný byt.
Ale tamojší bojovníci mali na krajčíra zlosť, každý ho v duchu posielal do pekla a chcel ho odtiaľto vypudiť.
„Z toho nevzíde nič dobré,“ hovorili si medzi sebou, „ak sa s ním dostaneme do hádky a on udrie, padne nás každou ranou sedem. Takto tu nikto z nás neobstojí.“ A tak sa odhodlali, všetci spoločne sa odobrali ku kráľovi a požiadali ho o prepustenie. Povedali mu:
„Nie je to pre nás, slúžiť vedľa muža, ktorý zabije sedem jednou ranou.“
Kráľovi bolo smutno, že má prísť o všetkých svojich verných služobníkov kvôli jednému, prial si, aby ho bol nikdy očami nezazrel, a rád by sa ho zase zbavil. Ale prepustiť ho si netrúfal, bál sa, že by ho cudzinec mohol zabiť aj s jeho ľuďmi a sám zasadnúť na trón. Dlho tak uvažoval a rozvažoval, až napokon dostal nápad. Odkázal krajčírovi, že keď je taký slávny bojovník, mal by pre neho niečo.
V jednom lese prebývajú dvaja obri a páchajú v krajine veľké škody, pretože lúpia, vraždia a vypaľujú. Pre každého je smrteľne nebezpečné vôbec sa k nim len priblížiť. Keď tých dvoch obrov premôže a zabije, kráľ mu dá svoju jedinú dcéru za manželku a pol kráľovstva ako veno. Na tú výpravu s ním pôjde sto jazdcov a budú mu pomáhať.
Toto už by bolo niečo pre takého šuhaja ako ja, pomyslel si krajčír. Krásnu princeznú a k nej pol kráľovstva človeku neponúknu každý deň. A odpovedal:
„Ale áno, s obrami si poradím, a tých sto jazdcov pri tom ani nepotrebujem: kto zloží sedem jednou ranou, ten sa dvoch báť nemusí.“
Krajčír sa vydal na cestu a tých sto jazdcov kluslo za ním. Keď sa blížili ku kraju toho lesa, povedal svojim sprievodcom:
„Teraz zastavte a zostaňte tu, ja si to s tými obrami vybavím sám.“ Potom vbehol do lesa a obzeral sa napravo naľavo. Za chvíľku oboch obrov uvidel: ležali pod stromom a spali a pritom chrápali, až to konáre nadnášalo. Krajčír nelenil, nazbieral si plné vrecká kamenia a hneď začal liezť na strom. Keď bol asi v polovici kmeňa, šmýkal sa po jednom konári, až sa došmýkal priamo nad spáčov, a potom kameň po kameni púšťal jednému obrovi na prsia.
Obor dlho nič necítil, ale napokon sa predsa len zobudil, štuchol svojho druha do rebier a povedal:
„Čo ma tlčieš?“
„To sa ti niečo sníva,“ odpovedal druhý, „ja ťa netlčiem.“ Zase si ľahli, chceli spať, vtom však krajčír hodil kameň na druhého obra.
„Čo je to,“ zvolal druhý, „prečo po mne hádžeš?“
„Ja po tebe nehádžem,“ odpovedal prvý a mrzuto bručal. Chvíľu sa tak spolu hádali, ale pretože boli ospalí, nechali to tak a oči sa im zase zavreli. Krajčír začal nanovo: vybral si najväčší kameň a hodil ho zo všetkých síl prvému obrovi na prsia.
„Teraz už mám toho dosť!“ zareval obor, vyskočil ako pominutý, schmatol svojho druha a udrel ním o kmeň, až sa strom otriasol. Druhý mu to hneď odplatil a obaja sa tak rozzúrili, že vytrhávali stromy a tak dlho na seba dorážali, až napokon obaja naraz padli na zem a bolo po nich.
Krajčír teraz zoskočil a vraví si:
„Ešte šťastie, že nevyvrátili aj ten strom, na ktorom som sedel. Bol by som musel preskočiť ako veverička na iný. Ostatne ... nadarmo nemám mrštné nohy!“ Rýchlo vytasil meč a každého obra ním niekoľkokrát sekol do hrude. Potom vyšiel z lesa von a povedal svojim jazdcom:
„Hotovo, obaja už ležia. Ale bola to ťažká práca, išlo do tuhého, oni v nebezpečenstve vytrhávali stromy a bránili sa. Lenže to je všetko málo platné, keď príde taký sekáč ako ja, ktorý zloží sedem jednou ranou.“
„Čo vy nie ste vôbec ranený?“ vypytovali sa jazdci.
„To sa hneď tak nestane,“ odpovedal krajčír, „neskrivili mi ani vlások.“
Jazdci mu nechceli veriť, išli sa do lesa presvedčiť, a naozaj: obri tam ležali v mláke krvi a dookola vytrhané stromy.
Krajčír, to sa rozumie, žiadal od kráľa sľúbenú odmenu. Ale kráľ už ľutoval svoj sľub a znovu premýšľal, ako sa toho hrdinu zbaviť.
„Kým dostaneš moju dcéru a pol kráľovstva,“ povedal mu, „musíš vykonať ešte jeden hrdinský čin. Po lese pobehuje jednorožec a robí náramné škody. Toho musíš chytiť.“
„Nebál som sa dvoch obrov, jednorožca sa už vôbec nezľaknem,“ odpovedal krajčír. „Sedem jednou ranou, to je moje.“
Vzal si povraz a sekeru, vybral sa do lesa a tým, ktorých mu dali so sebou, zase prikázal, aby počkali na kraji. Nemusel ani dlho hľadať, jednorožec sa čoskoro objavil a rozbehol sa rovno na krajčíra, akoby ho chcel v tej chvíli nabodnúť na roh.
„Len pomaly, pomaly,“ vraví krajčír, „tak rýchlo to nepríde.“ Zastavil sa, počkal, kým zviera pribehne celkom blízko, a hbito uskočil za strom. Jednorožec vrazil zo všetkých síl do stromu a zabodol svoj roh tak pevne do kmeňa, že nemal dosť sily ho zase vytiahnuť, a tak bol chytený. „Tak už vtáčika máme,“ povedal si krajčír, pribehol, najprv dal jednorožcovi slučku okolo krku, potom sekerou vysekal roh zo stromu, a keď bol so všetkým hotový, odviedol zviera a odovzdal ho kráľovi.
Kráľ mu však sľúbenú odmenu ani teraz ešte nechcel priznať a stanovil mu tretiu podmienku. Skôr než bude svadba, musí krajčír chytiť ešte divého diviaka, ktorý robí v lese veľké škody. Poľovníci mu vraj budú pomáhať.
„Rád ho chytím,“ vraví krajčír, „veď to nie je nič.“ Poľovníkov so sebou do lesa nevzal a oni boli radi. Diviak ich už niekoľkokrát tak prehnal, že nemali nijakú chuť naňho striehnuť.
Keď diviak krajčíra spozoroval, rozbehol sa naňho: z papule mu šla pena, zuby mu klepotali a chcel ho zraziť na zem. Ľahkonohý hrdina však vskočil do kaplnky, čo tam neďaleko stála, a hneď zas hop oknom von, hoci bolo pekne vysoko. Diviak vbehol do kaplnky za ním, ale krajčír ju hopkom obehol a pribuchol za ním dvere. Rozzúrené zviera bolo v pasci, oknom vyskočiť nemohlo, na to bolo príliš ťažké a nemotorné. Krajčír zavolal poľovníkov, aby videli zajatca na vlastné oči, a náš hrdina sa odobral ku kráľovi. Ten už musel chtiac-nechtiac sľub splniť a dal mu svoju dcéru a pol kráľovstva. Keby bol vedel, že má pred sebou nie bojovníka, ale krajčíra, bol by sa nad tým trápil ešte viac. Svadba sa teda slávila s veľkou nádherou, ale s veľmi malou radosťou, a z krajčíra urobili kráľa.
Po čase mladá kráľovná v noci začula, ako jej muž hovorí zo spaní:
„Chlapče, došiješ ten kabát a podsadíš nohavice, alebo ťa pretiahnem lakťom cez makovicu.“ Tak spoznala, z akého hniezda mladý pán pochádza. Ráno si otcovi posťažovala a prosila ho, aby jej nejako pomohol od manžela, ktorý je len obyčajný krajčír a nič viac.
Kráľ ju utešoval a napokon vraví:
„Dnes v noci nechaj spálňu otvorenú. Moji sluhovia budú pripravení pred dverami. Keď zaspí, vojdú tam, spútajú ho, odnesú na loď a tá ho zaveze do širokého sveta.“
Mladá pani s tým bola zajedno. Lenže ich rozhovor vypočul kráľov zbrojnoš, ktorý mal mladého pána rád, a prezradil mu, čo sa chystá.
„Toto sa im nepodarí, o to sa už postarám,“ povedal krajčír.
Večer manželia v obvyklú hodinu si ľahli, a keď pani myslela, že muž zaspal, vstala, otvorila dvere a opäť si ľahla. Krajčír, ktorý len predstieral, že spí, začal jasným hlasom volať:
„Chlapče, ten kabát ušiješ a nohavice podsadíš, alebo ťa pretiahnem lakťom cez hlavu. Ja som zložil sedem jednou ranou, zabil dvoch obrov, priviedol jednorožca, chytil divého diviaka, a mal by som sa báť tých, čo stoja za dverami?“
Keď sluhovia začuli krajčíra takto hovoriť, padol na nich hrozný strach, utekali ako štvaní a nikto sa naňho viac neodvážil. A tak bol náš krajčír kráľom a už ním zostal naveky.