Sedem krkavcov

Bol raz jeden muž a ten mal sedem synov, ale žiadnu dcérku, čo ho veľmi trápilo. Napokon bola jeho žena opäť v nádeji, a keď sa dieťa narodilo, bolo to dievčatko. Ale bolo to také chorľavé úbohé stvorenie, že sa so krstom radšej poponáhľali. Otec poslal jedného z chlapcov k studni, aby doniesol krstnú vodu, ale do tej práce sa hrnuli všetci bratia, a tak sa k studni rozbehli, strkali sa a naťahovali, až vedro zhodili do vody. A tak tam bezradne stáli a žiadnemu sa nechcelo domov. Keď sa žiadny nevracal, napadlo otca, že je v tom nejaká hra či huncútstvo, pre ktoré na vodu zabudli, a sestrička teraz zomrie nepokrstená, veľmi sa nahneval a zvolal: „Nech ste prekliati, krkavci!“ Sotva tie slová dopovedal, strhla sa veľká búrka, vysoko na nebi sa zablyslo a pri studni namiesto chlapcov poletovalo sedem krkavcov čiernych ako uhoľ. Vziať kliatbu späť, na to nemal nikto moc a úbohí rodičia trpko ľutovali stratu svojich siedmich synov. Všetku svoju lásku venovali jedinému dieťatku a dievčatko prekvapivo čoskoro nabralo sily a deň za dňom bolo krajšie.

A čas bežal, ako to u neho býva zvykom, nemilosrdne a bez prestania.

Dievča rástlo a dlho nevedelo, že malo nejakých súrodencov, pretože rodičia o nich nehovorili. Jedného dňa však počula susedov, ako si rozprávajú, že je naozaj krásne dieťa, len škoda, že je tu na úkor svojich bratov. Veľmi zarmútená išla za rodičmi a pýtala sa, kde má bratčekov a čo sa s nimi stalo. Teraz jej museli odhaliť pravdu, ale trvali na tom, že ona bola iba nevinná príčina toho nešťastia, že to bola Božia vôľa. Ale dievčatku nedalo svedomie spať, neustále myslelo na to, že súrodencov musí vyslobodiť. Nemalo pokoja, až sa jedného dňa tajne vybralo do sveta, aby svojich bratčekov našlo a zbavilo prekliatia. Z domova si vzalo na pamiatku len prsteň rodičov, bochníček chleba, aby zahnalo hlad, krčiažtek vody, aby zahnalo smäd, a stoličku, aby si na nej mohlo cestou odpočinúť. A išlo a išlo, ďalej a ďalej až na samý koniec sveta.

Jedného dňa došla k slnku, ktoré bolo veľmi horúce a strašné a vraj zožieralo aj malé deti. Rýchlo odtiaľ ušla a dostala sa k mesiacu, ten bol zasa veľmi studený a rovnako hrozivý, a keď ju uvidel, povedal: „Čuchám, čuchám ľudské mäso.“ A tak ušla preč, až prišla ku hviezdam, tie boli milé a priateľské a každá si vyskúšala jej stoličku, aby si na nej odpočinula. Ráno jej za jej dobrotu darovali netopierú kostičku a povedali jej, že bratia sú v Sklenenej hore, bránu otvorí tou netopierou kostičkou. Dievča za kostičku poďakovalo a starostlivo ju zabalilo do šatky.

A čas bežal, ako to u neho býva zvykom, nemilosrdne a bez prestania.

Putovalo dlhý, predlhý čas, až na druhom konci sveta našlo Sklenenú horu. Brána bola zatvorená, a tak rozvinulo šatku, aby vytiahlo netopierú kostičku, ale tá v nej nebola, niekde ju cestou stratilo. To bolo na zúfanie, malo bratov na dosah, ale nemalo kľúč k bráne. Tak vzalo nôž a odrezalo si malíček, ktorým potom bránu otvorilo. Keď vošlo dovnútra, prichádzal mu v ústrety škriatok a pýtal sa, čo tu hľadá, a ono povedalo, že hľadá sedem krkavcov, sedem bratčekov. Škriatok povedal, že nie sú doma, ale môže na nich počkať. Zatiaľ pripravil pre svojich pánov jedlo, prestrel sedem tanierikov a sedem pohárikov, z každého tanierika si vzalo sústo, z každého pohárika sa napilo jeden dúšok a do toho siedmeho vložilo prsteň rodičov.

Zrazu začuli šum a svist a škriatok zvolal, že to sa vracajú jeho páni. A o chvíľu zasadli krkavci k jedlu a každý sa pýtal, kto mu to zjedol z tanierika a upil z pohárika, že to musel byť nejaký človek. A keď sa ten siedmy pozrel na dno svojho pohárika, zablyslo sa tam prsteň. Tu naň lepšie pozrel a spoznal prsteň rodičov. „Daj Boh, aby to bola naša sestrička, to by sme boli vyslobodení,“ zvolal.

A naozaj, dievča, ktoré bolo ukryté pod stolom, na to zvolanie vyliezlo von a v tú ránu sa krkavci zase zmenili na chlapcov. Objímali sa a bozkávali a s veselosťou potom išli spoločne domov.