Vodník a pytliak

Slniečko svietilo, vtáčiky spievali, letný deň bol ako vymaľovaný. Pri hati za mestom si vodník Vosmahlo strážil svoj chov pstruhov. Býval pri nich celé dni. Sedával vo vŕbovom kroví na brehu, skrytý pred pohľadmi náhodných okoloidúcich i cyklistov. Fajčil zo svojej fajočky, upravoval si mašle na klopách svojho zeleného fraku a popevkoval si piesne, ktoré odpočul od hate.

Vosmahlo bol vodník ešte zo starej školy. Dnešných vodníkov skoro nerozoznáte od ľudí. Chodia v rifliach a tričku, so šiltovkou na hlave a pracujú niekde pri vode ako rybári, predavači rýb alebo plavčíci. Keďže už nenosia fraky so šosmi, nemá im ani z čoho kvapkať voda. Ale keby ste stretli Vosmahla, to by bolo iné! To bol vodník ako z obrázkovej knižky. Celý život prežil tu na tejto rieke. Staral sa o ňu príkladne, ale zostarol a už na všetko nestačil. Vtedy sa posadil so svojimi dvoma synmi na plytčinu, dal si s nimi tatárkové pivo a oznámil im:

„Chlapci moji, som už starý a to vodníkovanie ma už zmáha. Rád by som odišiel na odpočinok. Nechám si pre radosť len svoju pstruhovú farmu. Rieku odovzdám jednému z vás. Sami sa rozhodnite, ktorý to bude?“

Mladí vodníci sa dohodli ľahko. Na rieke zostal vodníčiť starší Kratišpejl a mladší Pomejdlo si išiel hľadať šťastie do cudziny. Dobre sa tam uchytil. Vyštudoval na Poseidonovej univerzite podmorskú biológiu, naučil sa cudzie reči, oženil sa s peknou morskou pannou a žije pokojný život ako učiteľ potápania kdesi v Karibskom mori.

Nový vodnícky majster na rieke sa rýchlo zaučil vo všetkých svojich vodníckych povinnostiach, a tak si Vosmahlo mohol užívať dôchodok podľa ľubosti. A aj by si ho užíval, keby nebolo nenechavého pytliaka. Chodil mu na pstruhy! Prichádzal k hati zavčas ráno a za chvíľu mal nalovený košík pstruhov a kým by si povedal švec, uháňal zasa k mestu. Vosmahlo si naňho nastražil a nabudúce ho chytil za ruku, práve keď ju ponoril do prúdu, aby uloval statného dúhaka, najlepší kúsok z celého chovu.

Držal pytliaka tesne nad hladinou a škrekotal mu do ucha:

„Ty ľudská nicota, tak tebe sa zapáčilo chodiť mi na pstruhy. Pozeral som sa, ako dávaš pozor, aby nikto nevidel, ako hbito šmátraš rukami pod hladinou a ťaháš jednu rybu za druhou. Ryby, ktoré ti nepatria! Za to ťa stihne trest! Nie, neutopím ťa, to už dávno slušní vodníci nerobia! Potrestám ťa inak. Staneš sa na tri dni a noci vodomerkou. Tá musí byť tiež ostražitá a rýchla. Ak si uchrániš svoj život pred nenásytnými rybami a žabami a stihneš si pritom obstarať potravu, aby si nezahynul od hladu, odpustím ti a opäť sa staneš človekom. Ale to ti vravím, od vody sa budeš držať ďaleko, inak zabudnem, že som slušný vodník, a kúpim si na tvoju dušičku ten najškaredší hrnček zo všetkých.“

Pustil pytliakovu ruku, voda zašplechotala, zdvihla sa vlna, a keď sa zasa upokojila, po pytliakovi nebolo ani vidu, ani slychu a na jej hladine udržiavala rovnováhu vodomerka. Tvárila sa vystrašene a mala aj prečo. Zo všetkých strán sa na ňu spod hladiny upierali hladné oči pstruhov. Poskakovala z miesta na miesto, aby im unikla, a snažila sa dostať čo najskôr ku brehu.

„Ukryjem sa v tráve a tam tie tri dni prečkám. Azda tam nájdem aj niečo na zjedenie,“ myslel si pytliak. Asi si neuvedomil, že ako vodomerka by sa na pevnej zemi nedokázal ani pohybovať.

Už bol len kúsok od brehu, keď si všimol, že sa naňho mlsne pozerá zelená žaba. V širokej papuli jej pulzoval jazýček, ktorý sa už-už chystal vyraziť mu v ústrety. Vodomerka zmenila smer a zasa tu boli tie rybie oči. Neúnavne poskakovala celý deň po hladine. Niekoľkokrát len-len uskočila nabok, niekoľkokrát sa zhúpla na vlne pod hladinu a stratila tak prehľad, kde na ňu číha aké nebezpečenstvo, ale vydržala. Večer sa pstruhy stiahli ku dnu a uložili sa na spánok.

Ale pre vodomerku to úľavu neznamenalo. Celú noc musela byť v strehu pred mlsnými žabami. Boli všade, vo vode i na brehu. A ráno za rozbrieskania sa zobudili hladné pstruhy a začalo to nanovo. Tretí deň podvečer bol začarovaný pytliak taký zomdletý, že už strácal silu poskakovať po vode. Stál na mieste a zrazu uvidel pod vodou veľké zelené oči. Boli čoraz bližšie a pytliak tušil, že je to jeho koniec. Už nedokázal odskočiť pred rukou, ktorá sa k nemu načiahla, a zrazu ho zasa držal za ruku vodník Vosmahlo. Pytliak, teraz už zasa v ľudskej podobe, nestihol ani pozdraviť a už ho vodník vyhodil na breh.

„Upaľuj, ak ti je život milý, a už sa tu viackrát neukazuj! Nabudúce by to s tebou dopadlo horšie!“ zavolal za ním a chichotal sa, keď videl, ako maže pešo k mestu, pretože nenašiel svoj bicykel. Nejaký iný nenechavec mu ho ukradol, kým si odpykával trest za ukradnuté ryby v koži vodomerky. Vosmahlo ho videl, keď na ňom uháňal, ale urobiť s tým nič nemohol, to nie je starosť vodníka. Ale dobre si všimol, že za vŕbičkou sa za zlodejom pozeral čert Koněpas, a ten si s ním už iste poradí! Na zlodejov čakajú v pekle nepríjemné tresty.