Jahodová rozprávka

Kedysi dávno, keď na Zemi ešte nezúrilo tornádo zvané civilizácia, rástol na jednom mieste les. Od obzoru po obzor, nesmierne obrovský les. Žilo v ňom množstvo zvierat a stromov, ale predsa len prevládali jahodníky. Tento les by sa nám, ľuďom, zdal celkom obyčajný, ale vládol magickou silou. Vládca tohto lesa spravoval svoju ríšu spravodlivo a múdro. Všetko žiarilo šťastím, ale to nemohlo trvať večne.

Vládca lesa mal prekrásnu dcéru Lesněnku. Lesněnka bola ešte malé, pätnásťročné dievčatko, ktoré mala zo všetkého najradšej osviežujúce a šťavnaté jahody. Dievčatko si však vyhliadol kráľ búrok a dažďov Lijavec. Jedného dňa povedal svojmu sluhovi menom Kapka: „Pôjdeš k vládcovi lesa a povieš mu, že chcem jeho jedinú dcéru do svojho tanečného zboru. A ak sa mi zapáči,“ dodal, „vezmem si ju neskôr za ženu a stane sa búrkovou kráľovnou.“ Kapka sa teda vydal na cestu do čarovného lesa, aby vybavil odkaz svojho pána. Vládca lesa sa však veľmi nahneval a poslal Lijavcovi príkru odpoveď: „Svoju Lesněnku nikomu nedám. Tá musí žiť v lese a žiadny pán búrok mi ju neodvedie.“ Kapka sa naľakal zamietavej reči kráľa a pomaly sa otočil k odchodu. V tom však do siene vletel rozzúrený Lijavec, ktorý počúval za oknami. „Kráľu,“ zahrmel, „za tvoju opovážlivosť a urážku zošlem na les krutú búrku, ktorá zahubí všetko živé, čo v lese je.“ Lijavec niekoľkokrát víťazne zahvizdol a zmizol. Vládca lesa však nemeškal, od severu sa rýchlo približovala búrka, a tak prehovoril k svojim poddaným: „Schovajte sa pred búrkou v korunách stromov!“

Ale jahodníky, také pyšné, sa ozvali: „To nejde, zničíte nám naše ovocie!“ A všetky zvieratká od seba odháňali. V noci skutočne prišla búrka. Z diaľky bolo neustále počuť Lijavcov smiech. Zvieratká v lese sa túlili k sebe a hľadali prístrešie, vyľakanými očami vzhliadali k oblohe, temnej ako atrament, a pozerali na prívaly dažďa z nebies, ktoré neprestávali a neprestávali…

Tretí deň ráno, keď búrka konečne utíchla, vydal sa vládca do lesa, aby zistil škody. Búrka napáchala veľa zla. Zvieratká, ktoré nenašli prístrešie, zahynuli. Kráľ sa nahneval na pyšné jahodníky a povedal im: „Nepomohli ste svojim priateľom a kvôli vašej sebeckosti ich mnoho zomrelo. Potrestám vás právom. Od dnešného dňa už nebudete vzťahovať svoje zelené vetvy k nebesiam, ale budete sa plaziť pri zemi v tráve.“ „Áaachchchchhhh….,“ posledný výkrik zaznel v ozvenách medzi skalami a jahodníky sa premenili na malé zelené rastlinky. Nikdy viac sa im už nesmie vrátiť ich pôvodná podoba.