Locika

Žili raz muž a žena a tí si už dlho márne priali dieťa, až sa žena konečne dočkala nádeje, že milostivý Boh im želanie splní. Títo ľudia mali pri dome prístavbu a v nej malé okienko, ktoré viedlo do líbeznej záhrady, kde rástli krásne kvety a byliny; ale tá záhrada bola obohnaná vysokým múrom a nikto nemohol dovnútra, lebo patrila jednej čarodejnici, ktorá vládla veľkou mocou, a všetci sa jej báli.

Jedného dňa stála žena pri okienku a pozerala sa do záhrady a vtom jej oko padlo na záhon plný krehkého šalátu; ten vyzeral tak sviežo a lákavo, že na neho dostala obrovskú chuť a tá ne a ne odísť. Naopak, z dňa na deň rástla a žena napokon nemyslela na nič iné ako na šalát, viditeľne chudla a chradla, až si to všimol muž a pýtal sa jej, čo jej chýba, a ona mu povedala o svojej veľkej chuti na locikový šalát, ktorá ju až k smrti stravuje. Toho sa muž zľakol, videl, že jeho žena bez šalátu umrie, a tak nezaváhal a pod rúškom tmy preliezol záhradný múr, rýchlo odtrhol hrsť šalátu a doniesol ju žene. Tá si na šaláte pochutnala a hneď sa jej uľavilo. Ale ďalšieho dňa bola chuť na šalát opäť tu a bola trojnásobná, a tak mužovi neostávalo nič iné, než aby po zotmení vyrazil na zakázané miesto. Ale sotva skočil do záhrady, veľmi sa zľakol, lebo tam stála čarodejnica, ktorá mu so zúrivým pohľadom začala nadávať do zlodejov. Muž sa bránil, robil to len kvôli svojej žene, a tak sa čarodejnica zmilovala a darovala mu život, avšak výmenou za dieťa, ktoré sa narodí. Čo mohol úbohý muž robiť, len súhlasiť? A keď na ženu prišla ťažká hodinka, objavila sa čarodejnica a to najkrajšie dieťa pod slnkom, ktoré pomenovala Locika, odniesla preč.

Keď mala Locika dvanásť rokov, zatvorila ju čarodejnica do vysokej veže, ktorá stála v hlbokom lese. Tá veža nemala žiadne schody ani žiadne dvere, len hore okienko, a tak keď chcela čarodejnica Lociku navštíviť, musela zavolať a dievča spustilo dolu svoje krásne zlaté vlasy a čarodejnica po nich vyšplhala hore. Lenže jedného dňa toto počínanie videl jeden kráľovský syn, ktorý k veži zablúdil, pretože ho sem prilákal nádherný dievčenský spev. Už pár dní tú vežu obchádzal a hľadal nejaký vchod, až konečne uvidel, ako toho dňa prišla čarodejnica a na jej zavolanie sa dolu z okna veže spustil cop zlatých vlasov a ona po ňom ako po rebríku vyliezla hore.

Nasledujúceho dňa, keď sa zmrákalo, prišiel princ k veži, zavolal na dievča a vzápätí aj jemu priletel v ústrety zlatý cop. Najprv sa Locika veľmi poľakala, keď sa hore objavil muž, lebo ešte nikdy žiadneho nevidela. Ale princ jej milo hovoril o jej speve, ktorým si získala jeho srdce a on odvtedy nemá žiadny pokoj, musel ju vidieť. Vtedy sa Locika prestala báť, a keď sa jej princ nanajvýš vrúcne pýtal, či sa chce stať jeho ženou, pomyslela si, že ju možno miluje viac ako čarodejnica, vložila svoju ruku do jeho a stala sa jeho ženou. A potom mu povedala, že s ním rada odíde, ale nevie, ako by sa odtiaľto obaja dostali; nech jej každý večer prinesie kus hodvábneho povrazu, z ktorého upletie rebrík, a dostanú sa potom von. A tak sa dohodli, že za ňou princ bude chodiť každý večer, lebo vo dne ju navštevuje čarodejnica.

A čas bežal, ako to býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Bolo to tajomstvo a bolo by to tak ostalo aj naďalej, keby si raz Locika neposťažovala, že je to na počudovanie, ale keď hore vyťahuje čarodejnicu, zdá sa jej veľmi ťažká, kdežto jej princ je ľahký ako pierko. Vtedy čarodejnica všetko pochopila a veľmi sa rozhnevala, pretože mala v úmysle milovanú Lociku uchrániť pred celým svetom a ona ju zatiaľ tak hanebne obelhávala. Schmatla ju od zlosti celá bez seba za vlasy, zle s ňou niekoľkokrát zatriasla, potom jej copy omotala okolo ruky a odstrihla ich. Úbohú Lociku potom zaklala na púšť k biede a strádaniu. Sama sa usadila vo veži a čakala na princa. Keď ako každý večer prišiel a zavolal, zavesila čarodejnica odstrihnuté vlasy za okennú skobu a spustila ich dolu. Princ vystúpil hore, ale namiesto milovanej Lociky uvidel rozzúrenú čarodejnicu, ktorá sa mu vysmievala, že vzácny vtáčik nie je v hniezde, mačka ho roztrhala a teraz aj jemu tá istá mačka vyškriabe oči; Lociku už nikdy nezazrie. Ale princ sa od bolesti a zúfalstva vrhol dolu z veže, kde mu tŕnisté krovie vypichalo oči a on slepý blúdil po svete. Živil sa lesnými plodmi a koreňmi, putoval divočinou a plakal nad stratou svojej milovanej ženy.

A čas bežal, ako to býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Uplynul rok dlhý ako sto rokov a princ konečne doputoval na púšť, kde v biede a strádaní žila Locika s dvojčatami, ktoré medzitým priviedla na svet. Princ začul jej nežný hlas a pripadol mu povedomý. A keď pripotácal bližšie, Locika ho spoznala, vrhla sa mu okolo krku a plakala. Keď sa jej slzy dotkli princových slepých očí, zacelili sa a on videl ako predtým.

Potom princ zaviedol Lociku a deti do svojho kráľovstva, kde ich s radosťou a jasotom privítali; a žili spolu šťastne a spokojne až do konca svojich dní.