Bielka a Ruženka

Bola raz jedna chalúpka a pred ňou rástli dva ružové kry. Prvý mal biele kvety, druhý červené. V chalúpke bývala chudobná vdova s dvoma dcérkami. Prvej dcérke hovorievala:
„Ty si moja biela ružička, moja Bielka,“ a na druhú dcérku volávala: „Poď sem, moja ružička červená, moja Ruženka.“
Bielka bola biela a Ruženka mala červené líca. Bielka sedávala doma pri matke a pomáhala jej alebo sa potichu hrala. Ruženka radšej poskakovala po lúkach a spievala tak nahlas, že aj ozvena v lese začala spievať jej pesničky.
Často vzala Ruženka Bielku za ruku a išli spolu na jahody. V lese žilo veľa zvierat, ale žiadne deťom neublížilo. Divé králiky sa nechali od nich kŕmiť, srnky sa pásli vedľa nich, líšky sa pred nimi vyhrievali na slniečku a vtáky sa k nim zlietali. Keď sa Bielka s Ruženkou v lese zdržali a zniesla sa noc, uložili sa vedľa seba na mäkký mach a spali až do bieleho rána a matka vedela, že sa im nič zlé nestane, a nemala starosti.
V lete trhala Ruženka kvety a nosila ich do chalúpky a celá chalúpka voňala ako rozkvitnutá lúka. V každej kytici bola jedna červená ruža za Ruženku a biela ruža za Bielku. V zime rozkurovala zrána Bielka oheň a Ruženka leštila mosadzný kotlík, kým sa nezaleskol ako zlatý. Potom ho spoločne zavesili na ohnisko. Keď Bielka zametala sneh pred dverami, Ruženka zametala pod oknami, a keď matka šila, navliekla jej niť raz Bielka a raz Ruženka.
V zime hnal vietor okolo chalúpky snehové vločky a matka hovorievala:
„Choď, Bielka, zastrč závoru.“
Bielka zastrčila závoru a vietor sa nemohol dostať do izby. Potom hovorievala matka:
„Ruženka, rozsvieť lampu, už sa zmráka.“
Ruženka rozsvietila lampu, matka si nasadila okuliare a čítala z veľkej knihy. Dievčatká si sadli k matke, počúvali a priadli. Pri nohách im ležala ovečka a zdalo sa, že tiež počúva, a za nimi na bidielku driemala biela holubička a skrývala hlavu pod krídlo.
Sedeli pekne v teple a mali radosť, že sú spolu a pod strechou za takého nečasu. Vtom niekto zaklopal na dvere. Matka povedala:
„Rýchlo, Ruženka, otvor, iste hľadá nejaký pocestný nocľah.“
Ruženka sa poponáhľala a odsunula závoru. Ale namiesto pocestného strčil do dverí hrubú čiernu strapatú hlavu medveď. Ruženka vykríkla, uskočila, ovečka zabečala, holubička vyletela k stropu a Bielka sa schovala za matkinu posteľ.
Medveď prehovoril ľudským hlasom:
„Nebojte sa, nič Vám neurobím, som len premrznutý a chcel by som sa u Vás trošku zohriať.“
„Úbohý medveď,“ povedala matka, „ľahni si k ohňu, ale daj pozor, aby si si nepripálil kožuch.“
A zavolala:
„Bielka, Ruženka, poďte von, medveď Vám nič neurobí, nie je zlý.“
Vtedy sa dievčatká k medveďovi priblížili, aj ovečka sa prestala báť a holubička si zasa sadla na bidielko. Medveď poprosil:
„Deti, prosím Vás, vyklepte mi sneh z kožucha.“
Bielka a Ruženka priniesli metlu a vymietli medveďovi z kožucha sneh. Medveď sa natiahol pri ohni, spokojne bručal a bolo mu dobre. Netrvalo dlho a dievčatká sa s medveďom skamarátili. Strapkali nemotorovi kožuch, sedávali pri ňom, alebo ho doberali prútikom a smiali sa, keď medveď zabrblal. Medveď všetko rád strpel, len keď dievčatká príliš dovádzali, zavolal:
„Len ma nechajte nažive, deti:

Pomaličky, zľahučka,
pozor, prútik pichá,
pozor, lebo Bielka
príde o ženícha.“

Keď bol čas ísť spať, povedala matka medveďovi:
„Len sa tu pekne v teple vyspi, vonku je aj tak zima a škaredé počasie.“
Keď sa rozodnievalo, vypustili deti medveďa von a medveď bežal záveami do lesa. Od toho dňa prichádzal medveď každého večera, ľahával pri krbe a deti s ním dovádzali. Zvykli si naňho a nezastrkovali závoru skôr, kým neprišiel.
Keď sa na jar všetko vonku zazelenalo, hovorí medveď jedného rána Bielke:
„Teraz musím preč a celé leto sa neuvidíme.“
„A kamže pôjdeš, milý huňáč?“ spýtala sa Bielka.
„Do lesa strážiť svoje poklady pred zlými trpaslíkmi. V zime je zem zamrznutá, trpaslíci musia zostať pod zemou a nemôžu sa dostať hore. Ale teraz sa zem zohriala a rozmrzla a trpaslíci vyliezajú von a hľadajú, kde by čo vzali. Čo sa im raz dostane do rúk, to už tak ľahko denné svetlo neuvidí.“
Bielka bola smutná, že sa musia rozlúčiť. Otvorila mu, a ako sa medveď tlačil z chalúpky von, zostal visieť vo dverách na skobe a vytrhol si kus kožucha. Bielke sa zdalo, akoby pod kožou prebleslo zlato. Medveď sa rozbehol a za chvíľku zmizol medzi stromami.
Za nejaký čas išli deti do lesa zbierať haluzinu. Pri veľkom zvalenom strome v tráve niečo poskakovalo sem a tam a ani Bielka, ani Ruženka nevedeli spoznať, čo v tráve poskakuje. Keď prišli bližšie, uzreli trpaslíka so zvráskavenými tvárami a dlhou, predlhou bielou bradou. Koniec brady sa mu zachytil v škáre stromu. Trpaslík skákal ako psík na špagáte a nevedel, ako si pomôcť. Vyvalil červené ohnivé oči na dievčatká a zakričal:
„Čo tu stojíte? Prečo mi nepomáhate? Pohnite sa!“
„Čo si robil, mužíček?“ spýtala sa Ruženka.
„Hlúpa zvedavá hus,“ odpovedal trpaslík, „chcel som rozštiepať strom, aby som si zakúril pod hrncom. Keď kúrim veľkými kusmi dreva, hneď si jedlo spálim. Veď je ho trošku, my toľko jedla nezhltneme ako Vy, nenásytníci. Už som zarazil do stromu klin a bolo by sa mi to podarilo. Ale drevo bolo hladké, klin vyskočil a ja som pekne uviaznutý. Nemôžem vytiahnuť svoju krásnu bielu bradu a nemôžem odtiaľto. Azda sa mi nechcete posmievať, Vy jedny! Fuj! Ako ste škaredé!“
Deti sa namáhali, ale nemohli bradu vytiahnuť.
„Dobehnem po ľudí,“ povedala Ruženka.
„Zbláznili ste sa,“ vrčal trpaslík, „volať ľudí! Vy dve mi stačíte viac než dosť. Nenapadá Vás nič iné?“
„Len počkaj,“ povedala Bielka, „ja si už poradím.“
Vytiahla z vrecka nožnice a odstrihla trpaslíkovi koniec brady.
Len čo bol trpaslík na slobode, schmatol vrece, ktoré ležalo medzi koreňmi stromov a bolo plné zlata, zodvihol ho na plecia a zahundral:
„Neposlušníci! Odstrihnú mi kus brady, na ktorú som taký hrdý. Nech sa Vám za to čert odmení!“
Odišiel, ani sa na deti nepozrel.

Po čase išla Bielka s Ruženkou chytať ryby. Keď prišli k potoku, uvideli, ako niečo skáče k vode, ako veľká lúčna kobylka. Rozbehli sa tam a spoznali trpaslíka.
„Kam skáčeš?“ spýtala sa Ruženka, „chceš do vody?“
„Nie som blázon,“ kričal trpaslík, „čo nevidíte, že ma tá prekliata ryba chce stiahnuť do potoka?“
Trpaslík sedel na brehu s udicou a chytal ryby. Zapletol si bradu do šnúry, a keď sa mu chytila veľká ryba, nemal dosť sily, aby ju vytiahol. Ryba vo vode kmitala sem a tam a ťahala trpaslíka k sebe. Trpaslík sa chytal trávy, ale veľa to nepomáhalo. Dievčatká prišli práve včas. Zachytili trpaslíka a skúšali mu rozpliesť bradu. Márne, brada a šnúra sa zapletli príliš pevne. Nezostávalo nič iné než vytiahnuť nožnice a bradu pristrihnúť. Len čo trpaslík uvidel, čo urobili, rozkričal sa na ne:
„Čo je to za spôsoby, hyzdiť mi tvár? Nestačí, že ste mi už raz bradu pristrihli, teraz mi ustrihnete ešte ten najkrajší kus. Ako sa mám takto ukázať pred ostatnými trpaslíkmi? Aby Vás koza trkla!“
Zodvihol vrece plné perál, ktoré ležalo v trstine, a zmizol medzi kameňmi.
Zanedlho poslala matka obe dievčatká do mesta kúpiť nite, ihly, stuhy a tkanice. Ruženka a Bielka sa chytili za ruky a bežali nakupovať. Ako utekali cez čistinu, uvideli veľkého orla, krúžil a krúžil a spúšťal sa stále nižšie a nižšie, až sa zniesol ku kameňu uprostred čistiny. Dievčatká začuli hrozné bedákanie a nárek. Rozbehli sa ku kameňu a pozrime! Orol držal trpaslíka v pazúroch a chcel ho odniesť. Deti chytili starého známeho a tak dlho sa s orlom ťahali, až korisť pustil. Len čo sa trpaslík spamätal z úľaku, začal jačať:
„Nemôžete so mnou zaobchádzať jemnejšie? Pozrite sa, ako ste mi roztrhali kabátik, teraz je samá diera. Ach Vy nešikovné dievčatá!“
Hodil si na plece vrece s drahokamami a zmizol v diere pod kameňom. Dievčatká si z jeho hundrania nič nerobili. Išli ďalej svojou cestou a vybavili v meste, čo mali vybaviť.
Keď sa vracali domov, išli zasa cez čistinu a prekvapili trpaslíka, ktorý si na čisto umetenom miestečku vysypal drahokamy z vreca. Nepomyslel, že by tak neskoro ešte niekto tadiaľ šiel. Večerné slnko sa opieralo do žiarivých kameňov, že sa blýskali a nádherne svietili všetkými farbami. Udivené deti sa zastavili a pozerali.
„Čo tu stojíte, tu sa nič nedáva!“ kričal trpaslík a zrudol od zlosti. Chcel hundrať ďalej, ale vtom sa ozvalo zabrunčanie a z lesa sem pospiechal veľký čierny medveď. Trpaslík sa zľakol a rozbehol sa k svojej diere. Medveď však bol rýchlejší. Trpaslík začal kričať:
„Milý pán medveď, nič mi nerobte. Dám Vám všetky poklady, pozrite sa len na tie krásne drahokamy. Nechajte ma nažive, čo na mne budete mať, som malý a chudý. Ani ma nepocítite medzi zubami. Zato tuto tie škaredé dievky, to by bolo čo pre Vás.“
Medveď sa nestaral o to, čo trpaslík hovorí, udrel ho labou a trpaslík sa už ani nepohol.
Dievčatká sa dali na útek, ale medveď za nimi zavolal:
„Bielka a Ruženka, nebojte sa, počkajte, pôjdem s Vami.“
Spoznali jeho hlas a zastavili sa, a keď k nim medveď dobehol, spadla z neho medvedia koža a pred nimi stál krásny mladý muž v zlatých šatách.
„Som kráľovský syn,“ povedal, „zlý trpaslík mi ukradol poklady a zaklial ma. Kým bol nažive, musel som behať po lese ako divý medveď. Teraz je mŕtvy a jeho kúzlo pominulo!“

Princ odviedol Ruženku a Bielku na kraj čistiny, kde čakal koč, a chcel ich odviezť do kráľovstva.
„Samy nemôžeme odísť,“ hovorila Bielka.
„Musíme sa zastaviť po mamičku,“ povedala Ruženka.
Princ pokynul kočišovi a koč sa rozbehol k chalúpke.
„Mamička,“ volali Bielka s Ruženkou, „ideme si po Vás, budete s nami bývať na zámku!“
Mamička sa divila, divila a hovorila:
„Ale najprv vykopem ružové kry. Vezmeme ich so sebou.“
A keď dorazili v zdraví do princovho kráľovstva, oženil sa princ s Bielkou a Ruženka si vzala jeho brata. Matka im zasadila ružové kry pod okná. Pod Bielkiným oknom kvitli biele ruže, pod Ruženkiným červené.