Miláčik Šťasteny

V jednej dedine žil raz jeden sedliačik, ktorému hovorili Chudobný Michal, a ten mal na živobytie kúsok biednej roličky a v maštali jednu jedinú kravu. Ale aj to málo stačilo jemu i jeho žene, a keďže boli spokojní, žili spolu šťastne a na iných ľudí sa len usmievali. Usilovne pracovali od rána do večera, boli skromní a starostliví a pomoc od nikoho nikdy nepotrebovali. Napokon vyzeral Chudobný Michal s tým málom, čo mal, zámožnejšie než mnohokrát väčší a bohatší sedliaci zo susedstva, čo im bolo tŕňom v oku, a tak naňho závistlivo pozerali a dňom i nocou si lámali hlavy, ako by mu spoločnými silami uškodili. A keďže diabol nemá na tomto svete lepšieho sluhu než závisť, bola to ona, kto jednému z tých závistlivcov nahovoril, aby sa v noci vlámal do Michalovej maštale a jeho jedinú kravu ubil na smrť.
Chudobný Michal z toho bol nešťastný, ale keďže si myslel, že jeho krava zdochla na nejakú nečakanú škaredú chorobu, odtiahol ju večer do lesa, kde z nej stiahol kožu a potom ju zakopal. Kravskú kožu si prehodil cez seba ako plášť a kráčal lesom domov, keď tu nečakane natrafil na troch zbojníkov, ktorí práve čupeli na pni a delili si nazbíjané peniaze. Keď ich tí zlodeji uvideli prichádzať, padla na nich hrôza; veď to nemohol byť nikto iný než sám diabol! Nechali všetko tak, vzali nohy na plecia a kým by jeden okom mrkol, boli preč. Sedliakovi neostávalo nič iné, než aby sa opustených zlatákov ujal a v torne ich odniesol domov.
Keď sa rozchýrilo, že sa Chudobný Michal zrazu kúpe v zlate, susedia pribehli, aby sa vypytovali, ako k takému majetku prišiel, a on im pravdivo všetko povedal, nezamlčal ani slovíčko. Sedliaci by sa od samej závisti iste zadusili, keby si nepovedali, že kde je dosť pre jedného, bude iste dosť aj pre tucet, a nezabili všetky kravy v dedine a nezakopali ich v lese. Potom sa obhodili kravskými kožami a plížili sa lesom k onomu pňu, kde na nich mali čakať zbojníci s ukradnutým zlatom. Ale ten, kto sa nakoniec vôbec neobjavil, boli práve zbojníci sami. To sedliakov veľmi nahnevalo.
„Môže za to jeho žena, tá čarodejnica!“ volali jeden cez druhého, išli a v zlosti sedliakovu ženu zabili.
Teraz stál Chudobný Michal nad svojou mŕtvou ženou a nevedel, čo si počať, až si napokon pomyslel:
„Vezmem ju do mesta!“ V záhrade sa mu toho roku narodila bohatá úroda jabĺk. Pootriasal teda jablká, vrchovato nimi naložil voz, mŕtvu ženu posadil hore a išiel do mesta. V meste postavil voz s jablkami na námestie tak, akoby jeho žena tie jablká predávala, a sám sa skryl nablízku. Uplynula sotva chvíľka a prišiel jeden urodzený pán s palicou. Zostal stáť pred vozom a opýtal sa sedliačky, koľko tie jablká stoja. Ale sedliačka zostala nemá. Pán sa opýtal ešte raz a opäť nedostal odpoveď. Keď zostal bez odpovede aj po tretí raz, už sa neudržal a špičkou svojej palice pichol ženu do boka. Vtedy sedliačka spadla z voza dolu a bez pohnutia zostala ležať na zemi.
„Tak, vy ste mi zabili ženu! To mi draho zaplatíte!“ A tak musel ten urodzený pán chtiac-nechtiac vysypať Chudobnému Michalovi zo svojho mešca peknú kopu zlatákov, aby sa ho zbavil.
Keď sa susedia dozvedeli, akým spôsobom prišiel sedliačik k ďalším peniazom, závisť sa v nich priam varila, a tak zabili svoje ženy, posadili ich na vozy a rýchlo sa hnali do mesta na trh. Ale na pánov s palicou tam čakali zbytočne, čo ich rozzúrilo do nepríčetnosti, pretože nielenže nezbohatli, ale prišli aj o svoje ženy. Tak to už býva, keď majú svadbu lakomstvo s hlúposťou! Dohodli sa teda, že sedliačika odpratajú zo sveta. Schmatli ho, strčili do vreca a niesli ho z dediny von, aby ho utopili v miestnom rybníku, ale keďže sa tam práve vliekol ovčiak so stádom, schovali zatiaľ vrece za jeden strom a vrátili sa do dediny.
Keď ovčiak vrece našiel, Chudobný Michal zvolal:
„Ó, ja som šťastný! Ja som šťastný, teraz už nič nepotrebujem!“ Prekvapený ovčiak sa vreca pýtal na vysvetlenie a dostalo sa mu odpovede:
„Ale, ľudia z dediny ma chcú urobiť richtárom, ale ja nechcem, tak ma zavreli do vreca, kým neskrotnem a nepoviem áno.“
„Tak,“ povedal ovčiak, „to je ale niečo iné! Čo by som len dal za to, keby som mohol byť richtárom.“
„To by ste mohli,“ povedal vychytrený sedliačik, „keď si vleziete do vreca a keď sa vrátia a opýtajú sa vás, či sa chcete stať richtárom, musíte namiesto mňa súhlasiť a povedať áno, ja chcem byť váš richtár.“ Ovčiak bol s tou ponukou hneď zmierený, vliezol do vreca a Michal sa zatiaľ ukryl vo vŕbovom kroví. Keď prišli sedliaci, mysleli si, že ovčiak je už preč, že teda môžu svoj zámer dokončiť, vrece schmatli a hodili do vody. A bolo to!
Aké však bolo ich prekvapenie, keď o malú chvíľu do dediny dorazil Chudobný Michal so stádom oviec; veru, miláčik Šťasteny! Sedliaci vyvaľovali od úžasu oči a otvárali ústa, dobiedzali do neho a vyzvedali, ako k tým ovciam prišiel, lebo na také šťastie bolo treba viac než na to, aby sa vám na humne otelil starý cep.
„Veď sme ťa hodili zviazaného vo vreci do rybníka! A ty si tu späť so stádom oviec! Ako to bolo tentoraz?“
„Veď počúvajte. Ako som dopadol na dno rybníka, prišiel jazerný mužíček a rozviazal ma. Ocitol som sa v prekrásnej krajine tam hlboko pod vodou, kde sa na pastvinách pásli početné stáda dobytka a oviec. Ten dobrý mužíček mi povedal, že si jedno, ktoré sa mi páči, môžem vziať. Tak som si vybral toto stádo oviec a som tu.“
Kto by nechcel mať také krásne stádo? Susedia, len čo to začuli, bežali, ako len vedeli najrýchlejšie, k rybníku, kde sa tlačili a strkali a preťahovali, pretože každý chcel byť vo vode prvý. „Počkať! Počkať!“ zvolal richtár:
„Ja som najprednejší medzi vami, preto mám právo ísť prvý. Skočím a vy ma nasledujte, keď na vás zavolám!“ Potom sa ozvalo žblnk! a plesk! a šplech!, to do vody dopadol tučný richtár a sedliaci s našpicovanými ušami čakali na jeho rozkaz, ale keďže im to čakanie bolo dlhé, naskákali do vody za ním hlava-nehlava ako žaby. A bolo to! Už žiadneho z nich nikto nikdy nevidel.
Tak sa z chudobného Michala zrazu stal bohatý a jediný pán v dedine; ak ten miláčik Šťasteny nepomrel, žije tam dodnes.