Slivka

Raz takto na jeseň viseli na strome v záhrade slivky. Všetkým už bolo takmer pol roka, pretože sa narodili na jar, a tak už leccos videli, počuli a tak si o tom aj rozprávali. Nadchádzal čas zrenia a zberu. Slivky sa krásne modrali, tie najmladšie boli ešte červené, niektoré namodralé a tie najstaršie už takmer modro ..... fialové. Záhradník k nim chodil každý deň a obzeral, ktorá by už bola celkom zrelá. Slivky sa veľmi tešili, kedy príde ich čas a záhradník ich oberie, po jednej utrie do zástery a láskavo naukladá do prúteného košíka. Niektoré boli také netrpezlivé, že skákali zo stromu samy. Ležali potom pod stromom a nariekali, pretože si v tráve narazili. Záhradník počul ich plač, pozbieral ich a povzdychol si:
„Neposedy jedny. Mali ste ešte počkať.“
Ostatné slivky natáčali tvár k slniečku, pretože vedeli, že v prírode, ani inde, sa nedá nič uponáhľať. A ako sa tak opaľovali, rozprávali sa a plánovali.
„Ja,“ povedala prvá, „až ja budem zrelá, chcela by som byť na koláči.“ A oblízla sa:
„Ten vždy tak pekne vonia. Je sladký a deti ho majú rady.“
Druhá pokrútila hlavou:
„To by som ja na koláči byť nechcela. Každú chvíľu by ma obletovali dotieravé muchy. A tie ja nemám rada.“
„No a čím by si chcela byť ty?“ opýtala sa prvá.
„Chcela by som byť v slivovici, ktorú tak rád pije náš záhradník,“ začervenala sa slivka. „Nosil by ma všade so sebou v plochej fľaštičke. Hriala by som ho celú zimu.“ povedala hrdo.
„A ja by som bola radšej sušená ako tekutá,“ zasnívala sa tretia slivka. „No uznajte baby, ležať ešte tak štrnásť dní pekne v suchu a teple, potom počkať v škatuli na ten správny čas. A potom ležať na brúsenej miske a celé Vianoce sa pozerať na stromček. Všade plno darčekov a pohoda. Krásna hudba a kopec koláčikov. A medzi všetkými tými dobrotami ja, slivka.“ zotrela slzičku a povzdychla si:
„No, nebolo by to krásne?“
„Bolo,“ vraví štvrtá, „len či by ťa Toník nezjedol už v októbri.“ A všetky sa pri spomienke na toho strapatého neposedu zasmiali.
„Hľa, tamto beží,“ zvolala tá prvá, čo chcela byť koláčom.
A štvrtá sa za ním obzrela:
„Baby, ja by som najradšej bola, keby ma odtrhol náš Toník. Bola by som tá najsladšia slivka, akú kedy jedol.“
A Toník dobehol k stromu, vyliezol do konárov, načiahol sa a naozaj si ju odtrhol. Asi preto, že sa naň tak krásne smiala. Slivka ešte zavolala:
„Tak ja bežím, baby, nech sa aj vám vaše želanie splní!“ A potom s ňou Toník utekal za záhradníkom.
„Dedko, dedko!“ volal, „už sú zrelé, už sú určite zrelé.“ A záhradník sa zohol, pozrel sa na slivku a vraví:
„Tak či budeš aj taká sladká ako krásna.“
A slivka sa zamodrala ešte viac. To preto, že slivky, keď sa hanbia, tak sa nečervenajú, ale ich tváre zmodrajú tou najtemnejšou modrou. A Toník ju strčil do úst:
„Je ako med. Určite tá najsladšia.“
„Tak si tú kôstku schovaj.“
Toník vzal kôstku do dlane a strčil ruku do vrecka.
„Tá bola prvá.“
A naozaj si ju schoval, kým neprišla ďalšia jar. Potom ju zasadil a z tej kôstky sa narodil nový strom. Všetky jeho slivky boli vždy krásne modré a sladučké ako med.