Tri sestry z chudobnej rodiny

Boli raz jeden ocko a mamička a mali spolu tri dievčatká. Mali takú biedu, že v dome nebolo ani sústo chleba. Mamička vraví:
„Dievčatá, pôjdete na huby.“
A ockovi potichu povedala:
„Ty, starý, zaveď ich ďaleko, veľmi ďaleko do lesa, aby sa už viac domov nevrátili.“
„No tak dobre,“ na to ocko a vraví:
„Pôjdem do lesa rúbať drevo. Vy, dievčatá, pôjdete so mnou, je tam veľa húb.“
Tak išli všetci spoločne.
Išli a išli veľmi dlho a ďaleko až do tmavého lesa, ale huby tam neboli. Ocko vraví:
„Tu budem robiť drevo a vy pôjdete na huby ešte kúsok ďalej. Veď ma budete počuť.“
Bol dosť silný vietor, ocko odsekol kus dreva a priviazal ho na vrchol jedného stromu. Tak sa drevá o seba treskali vo vetre, ako by niekto rúbal drevo. Dievčatá zatiaľ išli ešte o kus ďalej, kde skutočne našli dosť húb aj jahôd. Tá najmladšia dokonca uviazala z jahôd pre mamičku peknú kyticu, ale jej sestry hneď všetko zjedli.
Potom sa už vracali k ockovi a išli za zvukom sekery. Aké prekvapenie, keď našli len drevá priviazané na strome! Sadli si, čakali na ocka, ale ten neprichádzal. Lesom sa už začalo stmievať.
„Ach, my úbohé sestričky, kam sa len dáme? Cestu domov odtiaľto nepoznáme a v lese sa bojíme!“
Tá najmladšia, volala sa Boženka, vraví:
„Neplačte, sestričky. Ja vyliezem na ten najvyšší strom, a ak zazriem nejaké svetielko, hodím šatku na tú stranu, aby sme dobre vedeli, na ktorú stranu sa máme dať.“
Boženka teda vyliezla na strom, zazrela v diaľke svetlo, hodila šatku a zliezla. Tak sestričky išli a išli a dosť sa ponáhľali, až prišli na peknú cestičku a po nej ku krásnemu zámku. Brána bola zatvorená, a tak na ňu zabúchali. Vtedy vyšiel zo zámku krásny pán a pýtal sa ich, čo by si priali ..... . Sestry prosili o nocľah. Pán ich zaviedol najprv do kuchyne, dal im dobrú večeru a potom ich zaviedol do krásnej komnaty. Tam spala každá na svojom lôžku. Ešte nikdy sa tak krásne nevyspali. Mysleli si, že sú v raji. Zavčasu ráno už dievčatá vstali, pekne sa pomodlili a rozprávali si, čo sa im tú noc na príjemnom lôžku snívalo.
Najstaršia vraví:
„Mne sa snívalo, že keby si ma ten krásny pán vzal za ženu, ja by som mu doviedla koňa so zlatou uzdou.“
Tá prostredná:
„Mne sa snívalo, že keby si ma ten krásny pán vzal za ženu, ja by som mu priviedla vola so zlatými rohmi.“
Len Boženka nehovorila nič a za nič na svete nechcela krásnemu pánovi povedať nič o svojom sne, nech prosil, ako prosil. Tá skromná Boženka sa bála, že by sa jej všetci smiali.
Keď však sestry po domácej práci odišli, pretože všetky zostali u toho pána v službe, pán veľmi prosil Boženku, aby mu povedala o svojom sne. Boženka teda nakoniec sklopila oči a potichu vraví:
„No, mne sa snívalo, že ste si ma vzali za ženu a ja som vám doniesla synčeka so zlatým krížikom na prsiach.“
Pán sa usmial, nič nepovedal a odišiel. Boženka bola stále dobrá a kvitla ako ružička v záhrade. Nebolo jej rovnej široko-ďaleko.
Kým uplynul rok a deň, odkedy tri sestry prišli na lesný zámok, Boženka už nebola chudobnou slúžkou, ale bola pani grófkou, ženou toho krásneho pána, a obaja sa mali veľmi radi.
Nič však netrvá večne. Keď sa toho ani nenazdali, musel pán gróf Henrich do vojny. Bola to práve tá veľká vojna. Boženka plakala, ale nebolo to nič platné. Slzami svojho Henricha doma neudržala. Zato sa jej sestry tajne smiali a tešili sa, pretože jej to šťastie s Henrichom závideli. Tešili sa na pomstu. Raz zrána sa z izby, kde Boženka spávala, ozvalo tiché nariekanie. Keďže bolo práve otvorené okno, do izby vletela vrana, položila Boženke do lona prekrásneho chlapčeka a zase bola preč .....
Sestry všetko dobre videli. Nie však Boženka. Tá bola úbožiačka od bolesti celá bez seba. Keď sa prebrala z mdlôb a z tej bolesti, aká hrôza, čo zrazu uvidela! V lone jej ležala škaredá opička.
Tú opičku jej namiesto synčeka podvrhli jej sestry. Boženka od žiaľu div nezomrela. Čo sa však dalo robiť? No a navyše tie zlé sestry hneď písali pánovi grófovi, akú potvoru má doma, že nie je ani na človeka podobná.
Pán gróf sa zarmútil a rozplakal sa. Potom poslal domov svojho sluhu, aby všetko vyšetril. Sluha prišiel na hrad a sestry aj Boženku vyhnal. Sestry sa vrátili do svojej dediny, ale Boženka zostala v lese. Slúžila u jedného uhliara ako gazdiná. A kam sa podel chlapček?
Sestry ho dali do košíka a poslali po vode s prúdom. Mysleli si však, že chlapček niekde zahynie, ale nezahynul. Šťastlivo priplával až k jednej zelenej lúke a na tej lúke pásol pastier stádo oviec. Vtom vidí kôš a vraví si: Čo to asi v tom koši pláva? Skočil do vody a ako sa potom čudoval! Z koša sa naňho usmievalo krásne dieťatko.
Opatrne teda vytiahol kôš z vody a ponáhľal sa s ním domov. Nemali so ženou žiadne deti, a preto sa tešili, že im boh poslal pomocníka do opatery. Jeho žena sa však ešte len tešila! Opatrovali spolu toho chlapčeka ako oko v hlave!
Rieka tečie, roky ubiehajú, strom rastie, kvitne a nesie ovocie.
Pastierov synček bol milý chlapec. Pásol ovce a pískal na šalmaji.
Po dlhom čase prišiel gróf domov, ale bol celý smutný. Nič ho netešilo. Dokonca ani v noci nemohol spať. Začal teda zasa chodiť na poľovačky. Ale aj tie ho za čas omrzeli. Potom začal zasa usporadúvať zábavy.
A čo vám ho raz napadlo! Kúpil vrece orechov a kto len bol, každý musel tie orechy počítať. Nikomu sa to však nedarilo a každý sa nejako pomýlil. Pán gróf dal vyhlásiť veľkú odmenu tomu, kto tie orechy spočíta správne. Tá správa sa dostala až na zelenú lúku k nášmu pastierovi. Milý ovčiak mal hneď samú chuť ísť skúsiť šťastie. Rozmyslel si to a potom išiel.
Bohumila, tak mu hovorili, vzal so sebou. V zámku si všetci ľudia Bohumila prehliadali, taký bol pekne urastený, ako mladá jedľa.
Len čo Bohumil uzrel toľko orechov, hneď mal chuť ich počítať. Ale ocko ovčiak vravel:
„To by si nedokázal!“
Pán gróf videl Bohumila tiež a tak sa mu zapáčil, že z neho oči nespúšťal. Zbadal, že sa chlapec neustále pozerá na všetky tie orechy. Šiel k chlapcovi a vraví:
„Azda by si nechcel tiež počítať orechy?“
Ale chlapec, že áno. Tak mu pán gróf dovolil a Bohumil začal:
„Boli raz jedni rodičia, tu oriešok, tu dva a pravou rukou vzal dva oriešky a ľavou jeden.
A tí mali tri dievčatká a zase vzal tri oriešky .....
A tí mali všetci veľkú biedu ..... tu oriešok, tu dva .....
Zaviedol ich do lesa ..... tu oriešok, tu dva ..... .“
A tak to všetko rozprával, ako je to v našej rozprávke. A keď na Boženkinom mieste vyslovil:
„Ja by som vám doniesla synčeka so zlatým krížikom na prsiach ..... .“ tu rozhalil prsia a zvolal: „Ja som váš synček!“
Pán gróf sa zarazil, ale potom od samej radosti Bohumila objal a vyhlásil ho za svojho syna. Potom šli spolu hľadať mamičku. No to bolo radovania a plesania, keď sa všetci šťastlivo stretli. No, darmo hovoriť! Ale aj uhliar a pastier boli bohato odmenení.
A ako sa darilo tým dvom zlým sestrám? Zle pochodili, lebo boli na sestru zlé ..... Mohli pekne sedieť v teplom hniezdočku, ale teraz namiesto toho chodia svetom po žobraní ..... Byť zlý sa nevypláca ..... .