Hlúpy Janko a dvaja bratia

Na jednom vidieckom starom dvorci hospodáril starý statkár. Mal dvoch synov takých múdrych, že polovica tej múdrosti by im bola stačila. Chceli sa uchádzať o dcéru kráľovu. To aj smeli, pretože princezná dala vyhlásiť, že si vezme za muža len toho, kto s ňou bude múdro hovoriť, aj keby to bol vidiecky mládenec.
Obaja sa na to namlúvanie pripravovali osem dní. To bola najdlhšia lehota, ale aj celkom stačila, lebo obaja už veľa vedeli, a to býva užitočné. Jeden poznal naspamäť celý latinský slovník a tri zväzky novín, a to odpredu aj odzadu. Druhý sa naučil naspamäť všetky paragrafy zákona; tak myslel, že môže hovoriť o štátnych záležitostiach. Okrem toho vedel aj vyšívať popruhy, lebo bol obratný a mal hbité prsty.
„Ja dostanem princeznú,“ vraveli obaja, a preto dal otec každému krásneho koňa. Ten, čo vedel slovník a noviny naspamäť, dostal vranáka, a ten, čo sa vyznal v paragrafoch a vo vyšívaní popruhov, dostal koňa bieleho ako mlieko. Potom si namazali kútiky úst rybím tukom, aby im reč lepšie išla, keď budú hovoriť s princeznou.
Celá dvorská čeľaď bola na dvore, aby videla, ako budú nasadať na kone. Vtom prišiel tretí brat. Boli totiž vlastne traja, ale oni s ním nejednali ako s bratom, lebo nebol taký učený ako oni dvaja, a volali ho len hlúpy Janko.
„Kamže sa chystáte, že ste sa tak vyparádili?“ spýtal sa.
„Na dvor, aby sme hovorili s princeznou. Veď si nepočul, čo bolo po celej krajine vybubnované?“ A vyrozprávali mu to.
„Tisíc striel a granátov, to tam musím byť aj ja!“ povedal hlúpy Janko. Bratia sa mu vysmiali a vyšli.
„Oco, dajte mi koňa!“ zvolal hlúpy Janko. „Dostávam takú chuť oženiť sa. Ak si ma princezná vezme, tak si ma vezme. A ak si ma nevezme, tak si ju ja vezmem predsa!“
„Ty toho naptáraš!“ povedal otec. „Tebe nedám žiadneho koňa. Veď nevieš rozprávať! To tvoji bratia sú iní chlapíci!“
„Keď mi nedáte koňa,“ odsekol Janko, „vezmem si capa, ten je môj a unesie ma dobre.“
A sadol si rozkročmo na capa, kopol ho opätkami do bokov a vyrazil po ceste. Hoj, to sa mu išlo!
„Už idem!“ zvolal Janko a dal sa do spevu, až sa to rozliehalo.
Ale bratia išli celkom pokojne ďalej. Nehovorili ani slova. Museli rozmýšľať o dobrých nápadoch, ktoré chceli princeznej povedať.
„Holahoj!“ volal za nimi hlúpy Janko. „Už idem! Hľadajte, čo som našiel na ceste!“
A ukázal im zdochnutú vranu, ktorú našiel.
„Hlupák,“ povedali bratia, „načo ti je?“
„Chcem ju dať kráľovej dcére!“
„No, urob to!“ smiali sa mu a išli ďalej.
„Holahoj! Už idem! Hľadajte, čo som teraz našiel! To nenájdeš každý deň na ceste!“
A bratia sa opäť obrátili, aby sa pozreli, čo to je.
„Hlupák,“ povedali, „veď je to starý drevák s odlomeným vrchom! Aj ten dáš kráľovej dcére?“
„To dám,“ vyhlásil hlúpy Janko.
Bratia sa smiali a išli ďalej, až ho poriadne predbehli.
„Holahoj! Tu som!“ volal za nimi zase hlúpy Janko. „Toto je znamenité!“
„Čo si zasa našiel?“ pýtali sa bratia.
„Ó,“ povedal hlúpy Janko, „o tom sa nedá len tak hovoriť! To bude mať princezná radosť!“
„Fuj,“ zvolali bratia, „veď je to blato, práve vyhodené z priekopy!“
„Veru, je to blato,“ odpovedal Janko, „ale také jemné, že ho ani neudržíš v ruke!“
A naplnil si blatom obe vrecká.
Ale bratia išli rýchlo ďalej a predbehli ho o celú hodinu.
Zastavili sa pred bránou mesta. Tu dostávali nápadníci čísla podľa toho, ako prišli, a boli postavení do radov, po šiestich. Stáli tak husto, že nemohli ani pohnúť ramenami. To bolo veľmi dobré, lebo inak by sa boli dali do bitky, ako sa strkali.
Všetci ostatní obyvatelia krajiny stáli okolo zámku a mnohí sa usilovali vyšplhať až k oknám, aby videli, ako princezná víta nápadníkov.
Sotva však niektorý z nápadníkov vošiel do izby, zrazu mu jeho výrečnosť vypovedala službu.
„Nehodí sa,“ povedala vždy kráľova dcéra. „Preč s ním!“
Tak prišiel na rad ten brat, ktorý poznal slovník, ale on to všetko zabudol, keď stál v rade. A podlaha v komnate praskala a strop bol ako zrkadlo, takže si sám videl na hlavu. Pri každom okne boli traja pisári a jeden novinár a zapisovali si všetko, čo sa povedalo, aby sa to hneď mohlo dať do novín a predávať potom na uliciach. V izbe bolo dusno, a k tomu ešte bolo zakúrené v kachliach, až bola platnička rozpálená.
„To je tu teplo!“ prehovoril ten prvý brat.
„To je tým, že môj otec dnes pečie mladé kohútiky,“ odvetila princezná.
Bé! Nápadník tu stál mlčky a nevedel, čo robiť; túto odpoveď nečakal. Bé!
„Nehodí sa,“ povedala dcéra kráľova. „Preč s ním!“
A tak musel odísť. Potom prišiel druhý brat.
„To je tu strašné teplo!“ povedal.
„Áno, my dnes pečieme kohútiky,“ odpovedala princezná.
„Čože, čo?“ spýtal sa a všetci pisári písali: Čože, čo?
„Nehodí sa,“ povedala kráľova dcéra. „Preč s ním!“
Tu prišiel na rad hlúpy Janko. Vošiel na capovi až do izby.
„To je tu poriadny žiar!“ povedal.
„To je tým, že pečiem kohútiky,“ povedala princezná.
„Ale to je znamenité,“ zvolal Janko. „To si môžem pri tom upiecť aj vranu?“
„Samozrejme, že môžeš!“ odpovedala kráľova dcéra. „Ale máš v čom ju upiecť? Ja totiž nemám ani hrniec, ani pekáč.“
„Ale veru že mám!“ rozosmial sa Janko. „Tu je nádoba s kovaním!“
A vytiahol starý drevák a položil don vranu.
„To bude obed!“ zvolala princezná. „Ale odkiaľ vezmeme omáčku?“
„Tú mám vo vrecku,“ povedal Janko. „Mám jej toľko, že ju nepotrebujem šetriť!“
A vylial trochu blata z vrecka.
„To sa mi páči,“ zvolala princezná. „Ty vieš odpovedať a vôbec vieš hovoriť a teba si chcem vziať za muža. Ale vieš, že každé slovo, ktoré sme tu hovorili, je napísané a bude ráno v novinách? Pri okne vidíš stáť troch pisárov a jedného starého novinára, ale ten je nahluchlý a asi nám dobre nerozumel!“
To povedala, aby Jankovi nahnala strach. Všetci pisári sa rozrehotali a urobili machuľu na podlahe.
„To sú ale páni!“ vravel Janko. „Tak to by som mal dať tomu novinárovi to najlepšie, čo mám!“
A obrátil vrecká a tresol mu blato rovno do tváre.
„To je znamenité,“ smiala sa princezná. „To by som ja nedokázala! Ale však ja sa to od teba naučím!“
A tak sa stal hlúpy Janko kráľom, dostal ženu a korunu a sedel na tróne. Vynímal sa tam veľmi dobre.