Temnota temná a láska verná

Žili raz jedni ľudkovia a tí mali toľko detí, že im už boli všetci v dedine za krstných rodičov. Keď sa im opäť narodili dvojčatá, chlapec a dievča, vybral sa otec do susednej dediny, aby tam hľadal krstných rodičov. Tou námahou sa však tak unavil, že si na ceste sadol a hneď zaspal. Za chvíľu tadiaľ išiel v koči kupec s ženou, a keď spáča zbadali, museli zastaviť, aby ho zobudili a on im ustúpil z cesty. Na zavolanie sa sedliačik ani nepohol, tak musel kočiš zísť dolu a trasol ním tak dlho, kým neotvoril oči. Kupec sa ho pýtal, kto je a čo tu hľadá, a sedliačik mu rozprával o svojej starosti, že má toľko a toľko detí, že mu za krstného otca už bol každý, na koho sa pozrie, a teraz mu pánboh nadelil dvojčatá, chlapca a dievčatko, a on sa v tej horúčave plahočí, aby našiel krstných rodičov. To bolo kupcovi práve vhod, lebo on žiadne deti nemal, tak sa úbožiakovi ponúkol, že deťom pôjdu s manželkou za krstných rodičov, má to však malý háčik, sedliak im potom musí tie deti dať za vlastné. Prečo by nedal, majú aj tak detí dosť, myslel si sedliačik, a tak sa ponáhľali k pánovi farárovi, deti pokrstili a kupec si ich hneď odviezol so sebou.
Haniho, to bol ten chlapec, a Susi, tak volali tomu dievčaťu, kupec vychoval, ako by to boli jeho vlastné deti, a tí malí hovorili kupcovi otče a jeho žene mamo. Keď vyrástli, vzal si kupec Haniho k ruke do obchodu a Susi nechal žene, aby jej pomáhala s domácnosťou. Obaja si viedli tak dobre, že kupec po nejakom čase odovzdal chlapcovi celý obchod a žena dievčaťu celú kuchyňu a k tomu im pridali kľúče od všetkých dverí. Chlapec bol kupcovou a dievča jeho ženinou pravou rukou a tí dvaja boli zo srdca radi.
Jedného dňa sa kupec a jeho žena vybrali po obede za rozptýlením a obe deti ostali doma a dlhý čas si krátili hrou v karty. Ale Hanimu sa nedarilo a neustále prehrával, tak nakoniec do hry vsadil kľúč od obchodu a to nemal robiť, pretože oň prišiel. Vtedy ho schvátil hnev, vytrhol kľúč zo sestrinej ruky a udrel ju ním do čela tak, až jej vytrysla kvapka krvi. V tom okamihu sa tam zjavila čierno zahalená postava, ktorá zvolala:
„Na toto som už dlho čakal!“, schmatla dievča a zmizla. Haniho premohla hrôza z toho, čo spôsobil, bil sa v prsia, nariekal a lomil rukami, ale čo to bolo platné! Keď sa kupec a jeho žena vrátili, pýtali sa ho:
„Kdeže je Susi?“ Trasúci sa Hani im všetko úprimne vypovedal a teraz bola matka neutešiteľná a povedala:
„Choď mi z očí, nech ťa nevidím, ty si ma pripravil o moju dobrú dcéru!“ Kupec by chlapcovi rád odpustil, ale nechcel sa postaviť proti vôli svojej ženy, a tak dal Hanimu peniaze a poslal ho do sveta.
Tak Hani putoval svetom a o spoločnosť sa mu starali žiaľ so zármutkom. Aby si to svoje nešťastie neustále nepripomínal, vzdal sa chlapec obchodu, a keď dorazil do akejsi cudzej krajiny, stal sa kráľovským záhradníkom. A viedol si v tomto podnikaní tak dobre a staral sa o kráľovnine kvety tak svedomito, že sa čoskoro stal jej najobľúbenejším záhradníkom.
Po práci sa každý deň prechádzal po morskom brehu a jedného dňa, keď tam zase stál a pozoroval more, začul zavolanie:
„Hani! Hani!“ a z morskej peny sa vynorila prekrásna panna. „Si z dvojčiat?“ spýtala sa.
„Áno.“ odvetil.
„A voláš sa Hani?“ pýtala sa ďalej.
„Áno.“
„Ja som princezná a volám sa Susi.“ povedala, ale nebola to jeho sestra, ako by si mohol niekto myslieť. „Som začarovaná a vyslobodiť ma môže len dvojča, ktoré sa volá Hani.“
„Tak to som ja a urobím to rád.“ povedal Hani.
„Musíš za mnou smútiť deväťdesiat deväť dní v kuse. Každý deň, keď to dokážeš, dostaneš odo mňa zlaťák. Vždy ráno príď a nájdeš ho tu pod tým kameňom.“
A kráska zmizla v hlbine a Hani išiel domov a od toho dňa smútil verný svojmu sľubu a každý deň našiel pod kameňom sľúbené zlato.
A bolo tých dní poctivého smútenia už deväťdesiat osem a vyslobodenie bolo na dosah. Ale toho deväťdesiateho deviateho dňa sa stalo, že kráľovná usporiadala slávnosť, na ktorú pozvali okrem iných obľúbených sluhov aj záhradníka. Hani by najradšej ostal doma, ale vedel, že by tým kráľovnú zranil, a tak šiel a umienil si, že sa na všeobecných radovánkach nijako nebude podieľať. Pri stole sa mu to darilo, ale keď došlo na tanec a on sa k ostatným nepripojil, prišla k nemu kráľovná a pýtala sa, prečo netancuje. A pretože jej jeho výhovorky nič nehovorili, vyzvala ho, aby si s ňou zatancoval. A bolo to! Kráľovnej dať košom sa neodvážil, a keď sa po tom tanci rozbehol na morský breh, zlato tam nebolo. Naopak, more bolo kalné a nepokojné, z hlbiny sa vynorila nešťastná panna a nariekala:
„Beda, ty si ma nevyslobodil! Teraz musím na Sklenenú horu a tam zostanem naveky!“ A zmizla.
Zronený Hani celú noc nezažmúril oka a ráno bežal ku kráľovnej, aby sa s ňou rozlúčil, pretože tú krásnu pannu musí zo Sklenenej hory vyslobodiť, nech to stojí, čo to stojí. Aby mu nebolo cestou smutno, vzal si so sebou jedného sluhu. A ti dvaja putovali dlho predlho.
Konečne došli jedného dňa k Sklenenej hore. Pod horou stál mlyn a za mlynárku tam bola jedna čarodejnica. Keď vošli dnu a pýtali sa, ako sa človek dostane hore, mala pre nich radu:
„Tam a tam je schodisko, ale čože tam hore vlastne chcete?“ Hani mal pohotovo nejakú výhovorku, ale čarodejnica nebola žiadna hlupaňa, šla potajomky za jeho sluhom a povedala mu:
„Keď pôjdete ráno hore, tak na treťom schode zastrč pánovi do kabáta tuhú ihlu, inak sa hore nedostanete.“ Keď druhého dňa vystúpili na tretí schod, urobil sluha, čo mu prikázali. A Hanimu bolo zrazu mdlo a na spanie, tak si ľahol a hneď zaspal; a spal naozaj tvrdo. Ako tak spal, uvidel sluha, ako zhora po schodoch prichádza prekrásna panna, ktorá, keď videla spiaceho chlapca, zanárekala:
„Ach, beda, beda, aj odtiaľto si ma nevyslobodil! Prídem ešte dvakrát, ale ak budeš spať, budem stratená!“ Hani sa zobudil až k večeru a to bol najvyšší čas vrátiť sa do mlyna. Čarodejnica sluhu odmenila a povedala mu, že druhého dňa má ihlu opäť svojmu pánovi zastrčiť do kabáta a hlavne mu nič nehovoriť o tom, čo videl a čo tá panna hovorila.
A bol tu nový deň a nové ráno a Hanimu sa viedlo rovnako. Zase spal, keď šla panna dolu:
„Beda, beda, nevyslobodil si ma! Už prídem len raz a potom nikdy viac!“ nariekala, ale on nič nepočul. Bol opäť večer, keď sa zobudil, a to sa ponáhľali do mlyna, kde na sluhu čakala odmena a poučenie, čo má robiť ďalší deň.
Hani spal aj toho tretieho dňa. „Beda!“ nariekala panna:
„Teraz som zakliata do Temnoty temnej, odkiaľ ma žiadny smrteľník zachrániť nemôže. Povedz to svojmu pánovi,“ nabádala sluhu, „a ešte toto, že má prvému stromu, ktorý po prebudení uvidí, odseknúť korunu.“
Keď sa chlapec zobudil, zvolal:
„Och, to bol krásny sen! Ty si nič nevidel?“ Sluha si pomyslel, že teraz už môže všetko povedať, a tak rozprával, ako sa každý deň, kým spal, zjavila krásna panna a nariekala, že ju zase nevyslobodil a teraz je zakliata do Temnoty temnej, odkiaľ ju nemôže zachrániť žiadny smrteľník. A vraj má prvému stromu, ktorý uvidí po prebudení, odseknúť korunu.
Hani sa rozplakal a povedal sluhovi:
„A prečo si ma nezobudil!?“ Potom sa okolo seba obzrel, ale žiadny strom nevidel. Vtedy pochopil, že tým stromom je jeho neverný sluha, vytiahol svoj meč, zrazil mu hlavu a vydal sa na cestu, aby hľadal Temnotu temnú.
Dlho predlho putoval Hani svetom, až prišiel jedného dňa do jedného kráľovstva, kde si našiel službu v jednom obchode a svojou usilovnosťou a starostlivosťou si v krátkom čase získal lásku svojho pána. Jedného večera k nemu kupec prišiel a povedal:
„Teraz ukáž, čo vieš! Zajtra má naša kráľovná narodeniny a v ten deň prichádza do mesta nakupovať. Robí to len raz za rok, avšak ten kupec, u ktorého sa zastaví, tomu sa potom celý rok darí. Tak sa snaž a vyzdob náš obchod čo najkrajšie.“ Hani usilovne pracoval celú noc. Druhého dňa bola cesta od kráľovského zámku až na námestie pokrytá zeleným kobercom, aj každý kupec mal k svojmu obchodu položený zelený koberec. Vtedy prichádzala kráľovná, sprevádzaná zástupom krásnych dievčat, a obzerala sa, až si vybrala ten najkrajší obchod. A vnútri našla Haniho! Zostala stáť a prekvapene sa naňho pozerala a pozerala a aj jemu sa zdalo, akoby kráľovnú už niekde videl. Nakoniec šla rovno k nemu, padla mu okolo krku a volala:
„Hani, Hani, bračeku!“ A bolo to!
Kráľovná vzala Haniho na kráľovský dvor a kráľ sa tešil, keď ho videl, a povedal mu:
„Raduj sa! Veď si našiel svoju sestru a keby si ju vtedy neudrel, nemal by som dnes dobrú a láskavú ženu, pretože by som si netrúfal ju odniesť.“ Tak mu chlapec rozprával, prečo je taký smutný, ako mohol dvakrát vyslobodiť prekrásnu pannu, ale nevyslobodil, teraz je zakliata v Temnote temnej, ale on by rád šiel aj tam, len keby poznal cestu. „Ale to ti môžem pomôcť,“ utešoval ho kráľ, vzal obrovský bič a zapráskal s ním do troch strán. V tom okamihu sa zjavil kŕdeľ harpií a tie volali:
„Čo prikážeš, pane?“ Kráľ ich prehliadol, prepočítal a povedal:
„Jedna z vás chýba!“
„Áno, áno,“ volali harpie: „má zlomené krídlo, bola minulej noci v Temnote temnej.“ Vtedy priletela aj tá posledná.
„Takže ty si bola v Temnote temnej?“ pýtal sa jej kráľ.
„Áno, môj pane.“
„Takže dobre poznáš cestu! Vezmi tu môjho švagra a zanes ho tam!“
Harpia schmatla Haniho do pazúrov a svištala s ním vzduchom do Temnoty temnej, kde bola tma čierna ako o bezmesačnej polnoci. Priletela s ním až k temnému zámku, kde ho zanechala s tým, že mu predtým poradila, čo má urobiť. Keď prechádzal prvou bránou, tá sa nad ním zatriasla, akoby sa mala každú chvíľu zrútiť, ale Hani sa nezľakol a šiel ďalej. Pri druhej bráne naňho čakali dvaja strašní levi a cerili naňho zubiská, akoby ho chceli na mieste roztrhať, ale on sa nezľakol a šiel ďalej. Potom prešiel treťou bránou do komnaty, kde spali prekliati, a ľahol si pod jednu posteľ. Vtedy sa tí spiaci prebúdzali a začali si rozprávať svoje príbehy, nariekali na osud a žalovali, že nikto neprichádza, kto by ich vyslobodil. Nakoniec rozprávala svoj príbeh panna, pod ktorej posteľou ležal Hani, a bola to práve Susi, vraj ju jeden dobrý chlapec skúšal už dvakrát vyslobodiť, keby sa mu len podarilo nájsť cestu sem, tretí raz by sa mu to iste podarilo. Hoci by musel vykonať niečo naozaj ťažké. Musel by ju presne o polnoci objať a držať, aj keby sa potom zmenila na obrovského hada, ktorý ho pevne obtočí a bude ho škrtiť a hrýzť. Ak by to vydržal celú hodinu, bola by oslobodená.
Keď o pár chvíľ naozaj udrela polnoc, vyskočil Hani spod postele a dievča objal a držal ju stále, aj keď z nej bol had, ktorý ho škrtil a hrýzol, až mu tiekla krv. Držal a držal, a keď nakoniec odbila jedna hodina, zadunelo to tak mocne, akoby prišiel koniec sveta aj Temnoty temnej a bolo svetlo! Všetci tí zakliati vstali, pretože boli vyslobodení, a padli svojmu záchrancovi k nohám a ďakovali mu. On však vzal za ruku tú prekrásnu pannu, vyviedol ju pred zámok, tam ich oboch schmatla harpia a odniesla ich zase ku kráľovi a kráľovnej. To bolo radosti! Hani slávil s vyslobodenou princeznou svadbu a potom odišli späť do Temnoty temnej, ktorá bola však opäť kvitnúcou ríšou ako kedysi, kým ju nezakliali. A Hani ešte dlhý čas vládol tej krajine aj ľuďom v nej.