Rozprávka psia

Pokiaľ voz môjho dedka, toho mlynára, vozil po dedinách chlieb a späť do mlyna pekné zrno, poznal Voříška kdekto; no, Voříšek, povedal by Vám každý, to je predsa ten psík, čo sedáva na kozlíku vedľa starého Šulitku a pozerá, akoby riadil celý voz; a keď to ide do kopca nejako pomaly, začne Vám brechať, a hneď sa kolesá roztočia rýchlejšie, Šulitka zapráska, Ferda i Žanka, totiž obaja dedkovi kone, zaberú, a teraz celý voz slávne uháňa do dediny a vytrasie zo seba samú krásnu vôňu božieho daru. Takto, deti, jazdil nebohý Voříšek po celej farnosti.
Ba, za jeho čias neboli ešte žiadne tieto splašené automobily; vtedy sa jazdilo pomaly, poriadne, a aby to bolo počuť. Žiadny šofér na automobile nevie tak krásne práskať bičom ako nebohý Šulitka, daj mu pánboh večnú slávu, ani tak mľaskať na kone, ako to vedel on; a vedľa žiadneho šoféra nesedí múdry Voříšek, nekočíruje, nebreše, nenaháňa hrôzu, nič. Taký automobil len preletí a zasmrdí, a teraz hľaď, kde už je; ani ho vidieť nie je pre samý prach. No, to Voříšek jazdil dôkladnejšie; na pol hodiny vopred ľudia nastavili ucho, zavetrili a povedali: Aha! To už vedeli, že k nim ide chlieb, a postavili sa na prah, aby mu dali dobré ráno. A už teda naozaj beží dedkov voz do dediny, Šulitka mľaská jazykom, Voříšek breše na kozlíku a zrazu hop, skočí Žankovi na zadok (veď to bol zadok, požehnaj pánboh! široký ako stôl, štyria ľudia by na ňom mohli jesť); a teraz tancuje Žankovi po chrbte, behá od chomúta k chvostu, od chvosta k chomútu a papuľu si môže roztrepať samou radosťou: Hav, hav, chlapci, sakra, to sme to prešli, ja a Žanka a Ferda; sláva! A chlapci vyvaľujú oči; denne sem pritiahne chlieb, a vždy taká sláva, panebože, akoby sám cisár šiel! ..... Ba, ako hovorím, tak dôkladne sa už dávno nejazdí ako za čias Voříškových.
A brechať vedel Voříšek, akoby z pištole strieľal. Prásk! napravo, že tamtie husi od samého strachu bežia, bežia a zastavia sa až v Polici na rynku, celé udivené, kde sa tu vzali; prásk! naľavo, že holuby z celej dediny vyletia, zakrúžia a snesú sa až kdesi na Žaltmane, nieto ešte na pruskej strane; tak silno vedel brechať Voříšek, psisko mizerné, a div mu potom chvost neodletel, ako ním švihal od radosti, keď toto vyviedol. No, mal na čo byť hrdý; taký silný hlas nemá ani generál, ba niekedy ani poslanec.
A predsa bol čas, že Voříšek nevedel ani trochu brechať, hoci už bol výrastok a mal také zuby, že rozhrýzol dedkovi nedeľné holienky. Totiž musíte vedieť, ako prišiel dedko k Voříškovi, či skôr Voříšek k dedkovi. Šiel raz dedko z krčmy neskoro domov, a že bola noc a že mu bolo veselo, a azda aj preto, aby zahnal zlých duchov, si cestou spieval. Zrazu stratil v tme dobrú notu a musel sa zastaviť, aby ju hľadal. A ako ju tak hľadá, počuje akési vrnenie, pišťanie, kňučanie na zemi pri svojich nohách; prekrížil sa a hmatal po zemi, čo to ako je. Nahmatal huňaté teplé klbko, do dlane sa mu zmestilo, a bolo to mäkké ako zamat; a sotva to vzal do ruky, prestalo to vrnieť a cmúľalo mu prst, akoby bol z medu. Na to sa musím pozrieť, pomyslel si dedko a doniesol to so sebou domov, do mlyna. Babka, úbožiačka, čakala na dedka, aby mu mohla dať dobrú noc, ale skôr než sa mohla ako sa patrí ozvať, povedal filuta dedko:
„Pozri, Helena, čo Ti nesiem.“
Babka si na to posvietila, a hľa, veď to bolo šteňa, môj ty Tondo! psie bábätko ešte slepé a žlté, ako vylúpnutý oriešok.
„Pozrime sa,“ začudoval sa dedko, „ale psík, čí si vlastne?“ Psík, to sa vie, nepovedal nič; triasol sa na stole ako kôpka nešťastia, až mu potkaní chvostík poskakoval, a pišťal prežalostne; a tu, hrom do toho, sa pod ním urobila mláčka a rástla ako zlé svedomie.
„Karol, Karol,“ pokývala vážne babka na dedka hlavou, „kdeže si nechal rozum? Veď to šteňa musí uhynúť bez mamy.“ Toho sa dedko zľakol.
„Rýchlo, Helena,“ hovorí, „ohrej mliečko a pripravuj žemličku.“ Babka všetko pripravila, dedko namočil mäkkú striedku do mlieka, omotal ju cípom vreckovky a urobil tak dobrý cumeľ, že sa z neho šteňa nasalo, až malo bruško ako bubon.
„Karol, Karol,“ pokývala zas babka hlavou, „kdeže si nechal rozum? Kto bude to šteňa hriať, aby neuhynulo od zimy?“ Ale kdeže dedko! ten že by niečo namietal! Pozbieral šteňa a rovno s ním do maštale; a pánečku, tam bolo teplo, čo ho Ferda a Žanka nadýchali! Obidva kone už spali, ale keď prišiel gazda, zdvihli hlavu a otáčali sa za ním múdrymi, láskavými očami. „Žanka, Ferda,“ povedal dedko, „nech tomu Voříškovi neublížite, vieme? Ja Vám ho dávam do ochrany.“ A s tým položil malého Voříška pred nich do slamy. Žanka si čuchol k čudnému tvorčekovi a cítil z neho dobré ruky gazdove; i pošepol Ferdovi:
„Je náš.“ A bol.
Tak rástol Voříšek v maštali, kŕmený cumľom z vreckovky, až sa mu otvorili oči a mohol sa napiť sám z misky. A teplo mu bolo ako pri mame, a tak sa z neho čoskoro stal taký malý uličník s hlúpou hlavou, no, šteňa; nevie ani, kde má zadok, na ktorý si má sadnúť, sadne si na vlastnú hlavu a čuduje sa, že to tlačí; nevie, čo s chvostom, a pretože vie počítať len do dvoch, pletie si všetky svoje štyri nohy; nakoniec sebou od údivu plesne a vyplazuje jazýček pekne ružový ako lístoček šunky. Ale veď každé šteňa je také, skrátka ako deti. Viac by Vám povedali Žanka a Ferda; povedali by Vám, aké je to trápenie pre starého koňa, dávať stále pozor, aby nestúpil na to bláznivé psisko; to viete, ľudkovia, kopyto nie je papuča a musí sa stavať pomaličky, potichučky, aby niečo na podlahe nezačalo bolestne kvíliť a žalovať. Ba, je to kríž s deťmi, povedali by Vám Žanka a Ferda.
A už bol z Voříška celý pes, veselý a zubatý ako každý iný, ale niečo na ňom nebolo v poriadku: nikto ho nepočul brechať ani vrčať. Len akosi pišťal a skučal, ale brechanie to nebolo. Povedala si raz babka: Čože Voříšek nebreše? Premýšľa, tri dni chodí ako telo bez duše a štvrtého dňa hovorí dedkovi:
„Čože Voříšek nikdy nebreše?“ Premýšľa dedko, tri dni chodí a stále krúti hlavou. Štvrtého dňa hovorí Šulitkovi, kočišovi: „Čože náš Voříšek nikdy nebreše?“ Šulitka to vzal dôkladne; šiel do krčmy a premýšľal tam tri dni a tri noci; štvrtého dňa sa mu už chcelo spať, nejako sa mu motala hlava, i zavolal krčmára a vyťahoval z vrecka štyráky za útratu. Počítal, počítal, ale sám čert sa mu do toho pletol, že sa ani za svet nevedel dopočítať.
„No, Šulitka,“ hovorí krčmár, „čože Ťa mamička nenaučila počítať?“ V tú chvíľu Šulitka nechal útratu, plesol si do čela a bežal k dedkovi. „Gazda,“ kričal vo dverách, „už to mám! Voříšek preto nebreše, že ho tomu jeho mama nenaučila!“
„Namojdušu,“ povedal dedko, „to je pravda; mamu Voříšek nepozná, Ferda ani Žanka ho brechať nenaučili, pes žiadny v susedstve nie je, a tak Voříšek ani nevie, čo to brechanie je. Vieš, Šulitka,“ hovorí, „musíš ho naučiť brechať.“
Sadol si Šulitka v maštali k Voříškovi a učil ho brechať.
„Hav hav,“ vykladal mu; „dávaj pozor, ako sa to robí; najprv vrrrrr tuto v krku, a potom to zrazu pustíš z papule: havhav. Vrrrr, vrrrrr, havhav hav!“ Voříšek strihal ušami, toto bola muzika, ktorá sa mu akosi páčila, ani sám nevedel prečo; a zrazu od samej radosti zabrechal sám. Bolo to brechnutie trochu čudné, zaškrípalo to, ako keď nôž po tanieri zíde, ale každý začiatok je ťažký; však Vy ste tiež hneď na prvýkrát nevedeli abecedu. Ferda i Žanka počúvali, čo to starý Šulitka breše; napokon nad ním pokrčili plecami a nikdy si už Šulitku nevážili. Ale Voříšek mal na brechanie nesmierny talent, učenie mu išlo rýchlo, a keď prvýkrát vyšiel s vozom, išlo to prásk! naľavo, prásk! napravo, ako keď z pištole strieľa; však až do samej smrti sa Voříšek nenabažil svojho brechania a brechal celý boží deň; takú radosť mu robilo, že sa to poriadne naučil.
Ale jazdiť so Šulitkom a kočírovať, to nebolo to jediné, čo mal Voříšek na starosti. Každý večer obišiel mlyn a dvor, či je všetko na svojom mieste, vrhol sa na sliepky, aby už nekdákali ako tetky na trhu, a potom sa postavil pred dedka, vrtel chvostom a pozeral bystro, akoby chcel povedať: „Len už choď spať, Karol, ja dám na všetko pozor.“ Dedko ho teda pochválil a šiel spať v bázni božej. Vo dne však dedko často obchádzal po dedinách a mestečkách, aby kupoval obilie a všeličo iné, napríklad ďatelinové semienko, šošovicu alebo mak; a vtedy bežal Voříšek s ním, a keď šli v noci domov, nič sa nebál a trafil aj vtedy, keď sa samotnému dedkovi zmiatla cesta.
Raz teda kupoval dedko kdesi semienko, ale veď to bolo tuto v Zličku; kúpil a zastavil sa na skok v krčme. Voříšek chvíľu čakal pred krčmou; tu mu však prišlo do nosa čosi dobré, no, taká krásna vôňa z kuchyne, že sa tam musel pozrieť. A namojdušu, jedli tam domáci ľudia jaternice; i sadol Voříšek a čakal, či nepadne pod stôl nejaké to rozkošné črievko. A kým čakal, zastavil pred krčmou voz dedkov sused, ako sa len hneď volal, no povedzme Joudal; Joudal našiel dedka v šenkovni, slovo dalo slovo, a už sa obaja susedia hrnuli do voza, že sa ako odvezú domov spoločne. Vyrazili, a dedko zabudol na Voříška ako na smrť, kým Voříšek v kuchyni panáčkoval pred jaternicami.
Keď domáci ľudia dojedli, hodili kožky z jaterníc mačke na pec; Voříšek si utrel papuľu a až teraz si spomenul, kde nechal dedka. Hľadal, čuchal po celej krčme, ale dedko nikde.
„Voříšek,“ povedal hostinský, „Tvoj pán išiel tam, tamto,“ a ukazoval rukou.
Toto Voříšek pochopil a pustil sa domov sám; najprv šiel po ceste, ale potom si povedal: To by som bol blázon; tadeto cez kopec si nabehnem. Pustil sa teda cez kopec a lesom. Bol už večer, bola už noc; ale Voříšek sa nič nebál. Mne, myslel si, nikto nič neukradne. Ale hlad mal ako pes.
Bola už noc a vyšiel mesiac v splne; a keď sa kdesi stromy rozostúpili v prieseku či na čistinke, zjavil sa mesiac nad korunami, a tu bolo tak krásne, tak striebristo, že Voříškovi od úžasu bilo srdce. Les šumel tichulinko, akoby na harfy hral. Teraz bežal Voříšek lesom ako čiernočiernou chodbou; ale zrazu sa pred ním robilo strieborné svetlo, harfy akoby hrali hlasnejšie, a na Voříškovi sa nastrapatil každý chlp; i prikrčil sa k zemi a hľadel ako omámený. Bola pred ním strieborná lúka a na nej tancovali psie rusalky. Boli to krásni bieli psi, ale celkom bieli, priam priesvitní, a také ľahučké, že ani rosu z trávy nestriasli; no, psie rusalky to boli, to poznal Voříšek hneď, pretože im chýbal ten istý zaujímavý zápašok, podľa ktorého pes pozná pravého psa. Leží Voříšek v mokrej tráve a oči si môže vypozerať. Rusalky tancujú, naháňajú sa, zápasia spolu alebo sa točia dokola za svojím chvostom, ale všetko tak ľahko, tak vzdušne, že sa ani steblo pod nimi nepohlo. Voříšek dával dobrý pozor: ak sa začne niektorá z nich škriabať alebo si zahryzovať blchu, potom to nie je rusalka, ale biely pes. Ale žiadna sa neškriabala ani blchu nezahryzovala; to už je teda sväté, že to boli rusalky. Keď bol mesiac dosť vysoko, zdvihli rusalky hlavy a začali jemne, krásne vyť a spievať; kdeže, ani orchester v Národnom to tak nevie. Voříšek plakal dojatím a bol by spieval s nimi, keby sa nebál, že všetko pokazí.
Keď dospievali, ľahli si okolo akejsi vznešenej psej starenky, bola to asi nejaká mocná víla alebo kúzelníčka, celá strieborná a vetchá. „Rozprávaj nám,“ prosili všetky rusalky.
Stará psia víla sa zamyslela a hovorila potom:
„Budem Vám rozprávať, ako stvorili psi človeka. Keď Pánboh stvoril celý svet a všetky zvieratá, postavil im na čelo psa ako najlepšieho a najmúdrejšieho. Všetky zvieratá v raji žili a umierali a zase sa rodili šťastne a spokojne, len psi boli čoraz smutnejší. Pýtal sa teda Pánboh psov: ‚Prečo ste smutní, keď ostatné zvieratá sa radujú?‘ I povedal najstarší pes: ‚Vieš, Panebože, tým ostatným zvieratám nič nechýba; ale my psi máme kúsok rozumu tuto v hlave a týmto rozumom poznávame, že je niečo vyššie než my, že si Ty, ó Stvoriteľu. Ku všetkému si môžeme čuchnúť, len k Tebe nie, a to nám psom veľmi chýba. Preto, ó Pane, splň našu túžbu a stvor nám nejakého boha, ku ktorému by sme si mohli čuchnúť!‘ I usmial sa Pánboh a povedal: ‚Prineste mi nejaké kosti a ja Vám stvorím boha, ku ktorému by ste si mohli čuchnúť.‘ I rozbehli sa psi a každý priniesol nejakú kosť: ten levovú, ten konskú, ten ťavaciu, ten mačaciu, skrátka od všetkých zvierat, len žiadnu psiu kosť nie; lebo žiadny pes sa nedotkne ani psieho mäsa, ani psej kosti. Bola potom tých kostí veľká kopa a z tých kostí urobil Boh človeka, aby psi mali svojho boha, ku ktorému sa môže čuchnúť. A pretože je človek urobený zo všetkých zvieracích kostí, len zo psích nie, má vlastnosti všetkých zvierat: má silu leva, pracovitosť ťavy, lstivosť mačky a veľkodušnosť koňa, len psiu vernosť nie, len psiu vernosť nie!“
„Rozprávaj ešte niečo,“ prosili psie rusalky znova.
Stará psia víla sa zamyslela a potom začala:
„Poviem Vám teda, ako sa dostali psi do neba. Viete, že duše ľudí idú po smrti na hviezdy, ale pre duše psie nezostala žiadna hviezda, a duše psie chodili po smrti spať do zeme. To bolo až do čias Krista Pána. Keď Krista Pána ľudia bičovali pri stĺpe, zostalo tam veľa krvi, veľa krvi. A jeden hladný pes bez pána prišiel a lízal tú krv Krista Pána. ‚Panenka Mária,‘ vykríkli anjeli v nebi, ‚veď ten pes prijal krv Pánovu!‘ ‚Keď prijal krv Pánovu,‘ povedal Boh, ‚vezmeme jeho dušu do neba.‘ I urobil novú hviezdu, a aby sa poznalo, že je pre psie duše, urobil k nej chvost. A sotva tá psia duša prišla na hviezdu, mala z toho takú ukrutnú radosť, že začala behať, behať, behať v nebeskom priestore ako pes na lúke, a nie poriadne po ceste ako ostatné hviezdy; a takýmto psím hviezdam, čo rejdia po nebi a mrskajú chvostom, sa hovorí kométy.“
„Rozprávaj ešte niečo,“ prosili psie rusalky po tretí raz.
„Tak Vám poviem,“ začala stará víla, „že pred dávnymi rokmi mali psi na zemi kráľovstvo a veľký psí zámok. Ale ľudia závideli psom ich kráľovstvo na zemi a čarovali tak dlho, až sa psie kráľovstvo i so zámkom prepadlo hlboko do zeme. Ale kto by hrabal na pravom mieste, dohrabal by sa do jaskyne, kde zostal psí poklad.“
„Aký je psí poklad?“ pýtali sa rusalky dychtivo.
„No,“ hovorila stará víla, „je to taká sieň nesmiernej krásy. Stĺpy sú z najkrajších kostí, ale nie ohryzených, kdeže; je na nich toľko mäsa ako na husacom stehienku. Potom je tam údený trón a k nemu vedú schody z najčistejšej slaniny. A na tých schodoch je koberec zo samých čriev od jaterníc, a na tých črevách je plnky na prst hrubo…“
To už nemohol Voříšek vydržať. Vyrazil na lúku a volal:
„Ha ha, kde je ten poklad? Ha ha, kde je psí poklad?“
Ale v tú istú chvíľu zmizli razom všetky psie rusalky i stará psia víla. Voříšek si pretieral oči; ale nebolo tu nič než strieborná lúčka, ani steblo nebolo pozmykané tancom rusaliek, ani rosička nespadla na zem. Len pokojný mesiac žiaril na ľúbeznú lúčku a dokola stál les ako čiernočierny múr.
Tu si spomenul Voříšek, že doma ho čaká aspoň chlieb vo vode nadrobený, i rozbehol sa domov, čo mu nohy stačili. Ale odvtedy, keď niekedy šiel zase s dedkom po lúkach alebo lesoch, spomenul si časom na psí poklad prepadnutý v zemi a začal hrabať, zúrivo hrabať všetkými štyrmi hlbokú dieru do zeme. A že to najskôr prezradil aj psom zo susedstva, a tí zas iným, a iní zase ďalším, stáva sa všetkým psom na svete, že si niekde na poliach spomenú na prepadnuté psie kráľovstvo a hrabú do zeme dieru a čuchajú, čuchajú, čuchajú, či z hlbín zeme necítiť údený trón bývalej psej ríše.