Snehulienka a Ružienka

Jedna chudobná vdova, ktorá žila v chalupe na samote, mala záhradu, v ktorej rástli dva ružové kry, jeden so snehobielymi a druhý s červenými ružami; a práve tak mala aj dve dcérky, ktoré boli rovnaké ako tie dva ružové kry, jednu teda nazvala Snehulienkou a druhú Ružienkou. Dievčatká boli dobré a veľmi zbožné, také usilovné a vytrvalé, že iné dve im podobné by si na svete nenašiel; Snehulienka bola len tichšia a miernejšia ako Ružienka. Ružienka rada pobehovala po lúkach a poliach, zbierala kvety a chytala vtáčiky; Snehulienka naopak sedela radšej doma pri matke, pomáhala jej s domácnosťou alebo jej predčítala, keď nebolo čo robiť. Obe deti sa navzájom veľmi milovali, všade chodili ruka v ruke. Keď Snehulienka povedala, že sa nikdy nesmú odlúčiť, tu Ružienka odvetila, že do smrti spolu zostanú, a matka im pripomenula, že sa vždy musia o všetko deliť.
Často behávali samy po lese a zbierali lesné plody, ale žiadne zviera im neublížilo, ba prichádzalo zvedavo bližšie; zajačik im jedol kapustné listy z rúk, opodiaľ sa pásol srnec, jeleň skákal veselo okolo, vtáky ostávali sedieť vo svojich hniezdach a spievali, a keď ich zastihla noc, tu dievčatká líhali vedľa seba do machu a spali až do rána a ich matka vedela, že sú v bezpečí a nemusí si robiť žiadne starosti.
Raz, keď tak v lese prenocovali a ráno sa prebudili, zbadali, ako opodiaľ sedí krásne dieťa v belostnom žiarivom šate a priateľsky na ne bez slova hľadí. A potom zrazu vstalo a zmizlo v lese bez rozlúčky. A keď sa dievčatká okolo seba obzreli, uvideli, že spali na kraji priepasti a keby boli v tme ešte pár krokov urobili, iste by sa dolu zrútili. A matka im potom doma povedala, že to bol iste ich strážny anjelik, ktorý ich tú noc ochraňoval.
Snehulienka a Ružienka udržiavali chalúpku v čistote a poriadku, že bola radosť sa na ňu pozerať. V lete sa o dom starala Ružienka a stavala matke každé ráno, skôr než sa ona prebudila, pred posteľ krásnu veľkú kyticu ruží. V zime rozkurovala Snehulienka oheň a zavesovala na hák kotlík, a ten kotlík bol z mosadze a blyštil sa ako zlatý, tak bol dočista vydrhnutý. Večer, keď padali vločky ticho k zemi, povedala matka:
„Choď, Snehulienka, a zatvor dvere na závoru.“
Sadli si spoločne ku krbu, matka si vzala okuliare a začala dievčatkám predčítať z jednej veľkej knihy; dievčatká počúvali a usilovne priadli; opodiaľ ležal na podlahe baránok a na bidle s hlavou ukrytou pod krídlom odpočíval biely holúbok.
Jedného večera, keď zase spolu takto dôverne sedeli, zaklopal niekto na dvere a matka povedala:
„Rýchlo, Ružienka, otvor! To bude nejaký pocestný, čo hľadá prístrešie.“
Ružienka vstala a odsunula závoru a myslela si, že za dverami uvidí nejakého úbohého muža, ale tak tomu nebolo, stál tam medveď, ktorý svoju obrovskú čiernu hlavu do dverí vstrčil. Ružienka hlasno vykríkla a uskočila späť, baránok bečal, holúbok vyplašene vzlietol a Snehulienka sa schovala pod matkinu posteľ. Ale medveď prehovoril:
„Nebojte sa ma, ja vám nechcem spôsobiť žiadnu škodu, som napoly zmrznutý a chcel by som sa len trochu ohriať.“
„Ty úbohý medveďu,“ povedala matka:
„ľahni si k ohňu a buď opatrný, aby ti kožuch nechytil.“
A potom dievčatká zavolala, nech sa neboja, že ten medveď to myslí úprimne. A deti prišli bližšie, aj baránok a holúbok sa upokojili. Medveď ich požiadal, či by mu z kožucha sneh nevymietli. Deti priniesli metlu a vyčistili medveďovi kožuch, ten si ľahol k ohňu a spokojne si bručal. Deti však po čase stratili zábrany a začali so svojím nemotorným hosťom vystrájať šibalstvá. Rukami mu strapkali kožuch, kládli mu nohy na chrbát a váľali ho sem a tam, alebo priniesli lieskový prútik a šľahali ho ním a smiali sa. A medveďovi sa to páčilo a trpezlivo to znášal, a keď sa naoko nahneval, volal:
Keď nadišiel čas spánku, povedala matka medveďovi, nech v mene božom pri krbe ležať zostane, že tak bude pred tým strašným počasím uchránený.
Len čo sa rozodnilo, obe deti vstali a pustili ho von a potom sa za ním pozerali, ako sa brodí závejmi preč. Od tých čias medveď každý večer v určitú hodinu prichádzal, líhal pred krb a dovolil deťom, aby si s ním krátku chvíľu robili, čo chceli. Boli už tak zvyknuté, že skôr dvere na závoru nezatvárali, kým sa ich čierny druh neobjavil.
Prišla jar a vonku sa všetko zelenalo a tu povedal medveď dievčatkám:
„Teraz musím preč a celé leto sa nevrátim.“
„Kam ideš, drahý medveďu?“ spýtala sa Snehulienka.
„Musím späť do lesa, svoj poklad strážiť pred zlými škriatkami; v zime, keď je pôda premrznutá, nemôžu kopať, ale teraz, keď slniečko zem prehrialo, tu oni začnú kopať, vŕtať, slídiť a kradnúť, a čo raz do ich rúk padne, to sa už na svetlo božie nikdy nedostane.“
Snehulienka bola z toho lúčenia veľmi zarmútená, a keď medveďovi odsunula závoru a potom otvorila dvere, tu on svojím kožuchom na skobe uviazol a kúsok kožušiny sa mu roztrhol a tu sa jej zdalo, akoby videla zablyskať sa zlato. A potom jej milovaný medveď medzi stromami zmizol.
Za nejaký čas poslala matka deti do lesa zbierať haluzinu. Dievčatá našli vonku ležať na zemi zvalený obrovský strom, ktorého kmeň sa pohyboval v tráve smerom hore a dolu, a ony nedokázali pochopiť, čo sa to s ním deje. Keď prišli bližšie, uvideli škriatka so starou vráskavou tvárou a na lakeť dlhou snehobielou bradou. Koniec brady mal však pricviknutý v štrbine stromu, a škriatok poskakoval hore a dolu ako psík na povraze a nevedel, ako si pomôcť. Vyvalil na dievčatá svoje ohnivé oči a skríkol:
„Čo tam stojíte? Že by ste prišli sem a pomohli mi?“
„Čo sa ti stalo, škriatku?“ spýtala sa Ružienka.
„Hlúpa, zvedavá hus,“ odsekol škriatok, „chcel som ten strom na triesky nasekať a do kuchyne priniesť, lebo z veľkých polien dreva je oheň silný a naše malé porcie jedla sa spália, my nie sme takí žravi ako váš hrubiansky a nedočkavý národ. Už som tam mal klin vložený a všetko išlo ako po masle, keď tu zrazu, ako to prekliate drevo bolo príliš klzké, skočilo znenazdajky a klin sa vymrštil a moja krásna biela brada tam uviazla. No len sa smejte, cucáky! Len buďte na mňa zlé!“
Deti schmatli celou svojou silou škriatkovu bradu a chceli ju vytiahnuť, ale držala pevne. Tu povedala Ružienka, že zavolá niekoho na pomoc, ale škriatok sa ešte viac rozzúril, že už stačí, že ony dve ho videli. A tu mu Snehulienka povedala, nech sa upokojí, že ju niečo napadlo. A z tašky vytiahla nožnice a koniec brady odstrihla. Len čo bol škriatok oslobodený, schmatol vrece, ktoré ležalo medzi koreňmi a bolo plné zlata, a zlostne syčal:
„Neotesanci, odstrihnú človeku pokojne kus skvelej brady. Satanáš vám zaplať.“
Hodil si vrece na chrbát a odkráčal preč, ani sa na dievčatká nepozrel.
Za nejaký čas sa vybrali Snehulienka a Ružienka loviť ryby na udicu. Keď boli neďaleko potoka, uvideli, ako na hladine poskakuje obrovský lúčny koník. Pobehli sa pozrieť bližšie a spoznali škriatka.
„Čo tu robíš?“ spýtala sa Ružienka:
„Ty si nechcel do vody?“
„Či som taký blázon?“ revál škriatok. „Či nevidíte, že ma tá prekliata ryba ťahá?“
Škriatok sedel na brehu, chytal ryby na udicu a na nešťastie mu vietor zapletol bradu do vlasca, a práve v tom okamihu zabrala ryba a celou svojou silou ťahala to úbohé stvorenie za sebou. Škriatok sa chytal všetkých stebiel a trávy, ale nič to nepomohlo, musel bezmocne rybu nasledovať a čakať, kedy ho do hĺbky stiahne. Dievčatá prišli práve včas, škriatka schmatli a pevne držali a bradu sa mu snažili rozmotať, ale nepodarilo sa im to, brada a vlasec boli dokonale navzájom zamotané. Zase nezostalo nič iné, než vytiahnuť nožnice a ďalší kus brady odstrihnúť.
Keď to škriatok uvidel, začal zase škriekať:
„Čo sú to za mravy, vy ropuchy škaredé, takto ma zohaviť? Nedosť na to, že som o koniec brady prišiel, teraz mi najlepšiu časť odstrihnete! Nebudem sa môcť pred ostatnými škriatkami ani ukázať! Mali by ste odtiaľto utekať, kým vám nezačne horieť za pätami!!“
Schmatol vrece plné perál, ktoré ležalo v trstine, a bez toho, aby povedal slovko na rozlúčku, vliekol ho preč a zmizol za najbližším kameňom.
Zase uplynul nejaký čas a matka poslala Snehulienku a Ružienku do mesta na nákupy, mali zohnať šnúrky, stuhy, nite a ihly. Cesta viedla cez pláň, na ktorej ležali všade naokolo veľké balvany porozhadzované. Tu uvideli vo vzduchu sa vznášať veľkého vtáka, ktorý pomaly dokola krúžil, a stále nižšie a nižšie klesal, až sa konečne vrhol strmhlav dolu za jeden z tých balvanov. Potom počuli prenikavý krik. Bežali tam a videli s úľakom, ako orol ich známeho škriatka schmatol a chce ho odniesť preč. Tie súcitné deti chytili škriatka a preťahovali sa oňho s orlom tak dlho, kým svoju korisť nepustil. Keď sa škriatok z prvého úľaku spamätal, začal nahnevane vreštať:
„Takto nešetrne so mnou zaobchádzať? Môj chatrný kabátik ste mi celkom potrhali! Ste nemotorná a pochabá chamraď!!!“
Schmatol vrece s drahokamami a zmizol pod jedným balvanom vo svojej jaskyni. Dievčatá boli na jeho nevďak už zvyknuté, pokračovali v ceste a vybavili si svoje záležitosti v meste. Keď na spiatočnej ceste cez pláň zase putovali, prekvapili škriatka, ako má na jednom čistom priestranstve svoje drahokamy rozložené, lebo si nepomyslel, že tak neskoro ešte niekto okolo pôjde. Zapadajúce slnko sa na drahokamoch odrážalo všetkými farbami, a tak sa dievčatá zastavili a pohľadom na tú krásu sa tešili.
„Čo tu stojíte a zízate?!!“ zreval škriatok a jeho popolavobiela tvár očervenela do rumelkova. Chcel v tých nadávkach pokračovať, ale zrazu začuli temné bručanie a kde sa vzal, tu sa vzal, objavil sa tam obrovský čierny medveď. Škriatok poľakane vyskočil, ale do svojho úkrytu sa nedostal, lebo medveď bol už príliš blízko.
Zvolal úzkostlivo:
„Milý pane medveďu, ušetrite ma, ja vám dám všetky svoje poklady, pozrite sa, tie krásne drahokamy, ktoré tu ležia. Darujte mi život, čo máte zo mňa, malého, vyziabnutého mužíčka? Ani ma medzi dvoma zubami nepocítite. Tu tie dve bezbožné dievky, to sú pre vás mäkučké sústíčka, tučnučké sú ako mladé prepelice, tie zožerte v mene božom.“
Ale medveďa týmito slovami neobmäkčil. Chlpáč mávol labou a jedinou ranou škriatka zrazil a bolo po ňom. Dievčatká sa dali na útek, ale medveď za nimi volal:
„Snehulienka, Ružienka, nebojte sa ma, počkajte, chcem ísť s vami.“
Tu dievčatá spoznali podľa hlasu svojho priateľa a zastavili sa, a keď medveď prišiel až k nim, spadla z neho medvedia koža a pred nimi stál krásny muž v kráľovskom šate. A povedal im, že je kráľovský syn a bol tým bezbožným škriatkom, ktorý mu poklady ukradol, zakliaty a musel ako divý medveď behať po lese, až kým ho smrť toho biedneho stvorenia nevyslobodila.
Snehulienka sa za princa vydala, a Ružienka sa stala jeho sestrou, a obrovský škriatkov poklad, ktorý našli v jaskyni, si rozdelili medzi seba. Stará mamička ešte dlho s nimi žila v pokoji a dostatku na zámku, a v záhrade jej pre potechu rástli tie dva ružové kry, ktoré si bola vzala so sebou.