Čarovný náprstok a začarovaná princezná

Bola raz jedna princezná. Bola dobrá a pekná, takže mala množstvo nápadníkov, medzi inými aj starého černokňažníka. A keďže ho nechcela, černokňažník ju z pomsty prečaroval na pustý ostrov v ďalekom mori. Ten ostrov, to bola len holá skala a púšť, na ktorú pálilo žeravé slnko. Uprostred púšte stál zámok, ale bol pustý, prázdny a rozpálený ako pec. Princezná sa bála, že tam azda vyschne na hubku. Našťastie si spomenula, že dostala od svojej babičky čarovný náprstok, ktorý mohol splniť tri priania. Princezná najprv chcela, aby ju preniesol späť domov, lenže to náprstok nedokázal, černokňažníkovo kúzlo bolo silnejšie. Mala teda iné prianie, aby na vyprahnutom zámockom nádvorí vytryskol silný prameň čistej vody. A to jej náprstok splnil. Stará studňa uprostred nádvoria sa naraz naplnila chladnou, čistou vodou a tej vody neubúdalo, ani keď ju princezná nabierala do vedier a roznášala po vyschnutých záhradách a okolitej púšti. A keďže polievala usilovne, vyrástli čoskoro v záhrade tri palmy: kokosová, datľová a banánovník. Princezná tak mala čo jesť. Vďaka vode sa ostrov stal obývateľným, ale princeznej na ňom bolo smutno. Cez deň pobehovala s vedrami vody a na clivotu nemala čas, každý večer však na ňu prišla clivota. Vzala teda čarovný náprstok po babičke a vyslovila ďalšie prianie: Daj mi posla, ktorý by dal o mne správu mojim blízkym. Na druhý deň sa na ostrove zastavili sťahovaví vtáci, ktorí sa vracali z teplých krajín späť na sever. Princezná napísala na kúsok papiera správu, vedľa podpisu nakreslila svoj obrázok a omotala papierik jednému vtákovi okolo nôžky. Vtáci potom odleteli. Tí vtáci potom putovali ďaleko na sever až do krajín, kde princezná predtým žila. Raz, keď odpočívali na streche kráľovského paláca, skĺzol papierik z vtáčej nôžky a spadol na zem rovno k nohám princovi, ktorý sa práve prechádzal okolo. Princ papierik zdvihol, prečítal a keďže sa mu princezniná kresba zapáčila, vydal sa ju hľadať. Princezná nevedela, kde ostrov leží, a do správy to nenapísala, princ sa teda vydal proti smeru ťahu vtákov. Princ išiel a vypytoval sa každého, koho stretol, či nevidel, odkiaľ lietajú sťahovaví vtáci. Lenže väčšina ľudí sa pozerá na cestu alebo na veci potrebné či užitočné a len máloktorý si všíma také drobnosti, ako odkiaľ a kam letia vtáci. Azda len deti a blázni, lenže ich informácie sa zase nepovažujú za spoľahlivé. Cesta teda princovi trvala dlho a často blúdil. Napriek tomu jedného dňa prišiel na morský breh. V najbližšom prístavnom mestečku princ nechal koňa a požičal si malú loď. Pokračoval vo svojej ceste po vode. Križoval po mori sem a tam a vyzeral vtákov. Pomaly mu dochádzali zásoby jedla aj vody, keď jedného dňa pristál pri tom správnom ostrove, kde bola princezná začarovaná. Princezná mala obrovskú radosť, keď princa zazrela, a princ bol tiež rád, jednak že sa mu princezná páčila, jednak že splnil svoje predsavzatie. Naložili loďku kokosmi, figami a banánmi, nabrali dostatok vody a vydali sa na spiatočnú cestu. Princ už poznal smer, do prístavu teda dorazili bez ťažkostí. Princ vrátil loďku, vzal si svojho koňa, posadil princeznú pred seba a išli domov. Ako tak išli, uzrel ich ten zlý černokňažník. A zachmúril sa. Nielenže princezná unikla z pustého ostrova, ešte išla s pekným princom a obaja vyzerali, že sa majú radi a sú spolu šťastní. Černokňažník si chvíľu lámal hlavu a potom vymyslel strašlivú pomstu. Medzitým títo dvaja bezstarostne išli domov a ani veľmi nepospiechali, pretože sa im tá spoločná cesta páčila. S večerom prišli k malému mestu a rozhodli sa zostať tu na noc. Ubytovali sa v hostinci a unavená princezná hneď zaspala. Princ bol zvedavý a aj chcel urobiť princeznej radosť, vydal sa teda na trh, aby jej kúpil nejaký darček. Lenže tam už čakal černokňažník, premenený na ctihodného kupca. Hneď princa chytil za rameno a nedal inak, než že taký vzácny hosť musí poctiť jeho krámik svojou návštevou. V krámiku potom takmer vnútil princovi pre jeho milú prstienok a na zdar uzavretého obchodu mu nalial víno. Lenže to nebolo poctivé víno, ale černokňažnícky nápoj, po ktorom princ stratil pamäť. Odrazu vôbec nevedel, kto je, kde je a čo tam robí. Černokňažník potom spustil veľký krik, že sa mu do krámika votrel zlodej a chcel ukradnúť prstienok. Pribehli mestskí biriči a princa zatkli. Biriči dovliekli nešťastného princa na strážnicu a začali ho vypočúvať, lenže princ na nič nedokázal odpovedať. Veliteľ biričov bol napodiv rozumný človek. Usúdil, že toto nie je zločinec, ale nejaký nešťastný blázon, a nechal princa namiesto do väzenia odviesť do blázinca, kde ho zatvorili do malej komôrky. Princezná sa zobudila a začala princa hľadať. Vybehla na trh a vypytovala sa každého, koho stretla. Tak stretla aj jedného z biričov, ktorý jej povedal, že niekoho podobne oblečeného odviedli predošlý večer do blázinca. Vraj to ale určite nebol princ, veď ani nevedel, ako sa volá! Princeznú hneď napadlo, koľko bije a kto za tým je. Vzala svoj čarovný náprstok a pospiechala do blázinca. Spočiatku ju tam ani nechceli pustiť, ale princezná nedala pokoj, až nakoniec všetkých presvedčila a zaviedli ju do princovej komôrky. Potom vybrala náprstok a pošepkala mu svoje posledné prianie, aby sa princ uzdravil. Náprstok naposledy pomohol a potom sa rozplynul. Princovi sa vrátila pamäť a bol zdravý. Černokňažník, ktorý to videl, od zlosti puknul a bolo po ňom navždy. Títo dvaja potom spolu šťastne žili dlhé roky.