Nebezpečenstvo pri kúpaní a prvá pomoc pri topení

Topiaci sa človek zvyčajne nie je fyzicky schopný volať o pomoc. Dýchanie má prednosť pred rečou, aby mohol hovoriť, musel by sa najprv nadýchnuť, čo nestíha. Ústa sa striedavo ponárajú pod hladinu a len krátko sa objavujú nad ňou. Tento okamih nestačí na hlboký nádych, nieto ešte na krik.

Ruky topiaceho sa nie sú voľné. Inštinktívna reakcia tela ho núti rozpažiť a tlačiť rukami proti vode, aby aspoň na sekundu nadvihol ústa nad hladinu. Nemôže teda mávať, priplávať k okraju ani siahnuť po záchrannej pomôcke. Telo zostáva vo zvislej polohe, bez schopnosti kopať alebo plávať. Ak nie je zachránený, vydrží na hladine dvadsať až šesťdesiat sekúnd, kým sa ponorí.

To však neznamená, že človek, ktorý volá o pomoc, je v bezpečí. Ten prežíva tzv. vodnú úzkosť. Na rozdiel od skutočného topenia sa je však stále schopný spolupracovať pri záchrane.

Deti je potrebné strážiť nielen pri rybníkoch a priehradách, ale aj v záhradných bazénoch. Najohrozenejšie sú deti do piatich rokov. Ich hlava je ťažká, ľahko prepadnú a nedokážu sa zdvihnúť. Na utopenie stačia dva centimetre vody - vedro, vaňa, brodisko. Dieťa stráca vedomie už po dvoch minútach a po piatich minútach môže dôjsť k trvalému poškodeniu mozgu. Nikdy nenechávajte malé deti pri vode samotné a nespoliehajte sa na starších súrodencov. Deti pri vode bežne robia hluk. Ak stíchnu, okamžite zistite prečo.

• hlava nízko vo vode, ústa v úrovni hladiny
• zaklonená hlava s otvorenými ústami
• sklenené, prázdne oči alebo zavreté oči
• vlasy cez tvár
• rýchle, namáhavé dýchanie
• snaha plávať jedným smerom, ale bez posunu
• snaha prekotúliť sa na chrbát
• pokus dostať sa z vody, ale bez úspechu

Ak si nie ste istí, oslovte človeka jednoduchou vetou: „Ste v poriadku.“ Ak odpovie, pravdepodobne áno. Ak neodpovie alebo len prázdno hľadí, máte možno menej ako tridsať sekúnd na záchranu.

Najdôležitejšie je dostať dieťa čo najrýchlejšie z vody, ale neohroziť seba. Topiaci sa sa môže kŕčovito chytať a stiahnuť vás pod hladinu. Nesnažte sa „vyliať vodu“, to len oddiali resuscitáciu. Po vytiahnutí položte dieťa na chrbát a skontrolujte dýchanie. Ak nedýcha, uvoľnite dýchacie cesty záklonom hlavy a predsunutím dolnej čeľuste. Ak stále nedýcha, začnite resuscitáciu (najprv piatimi úvodnými vdychmi).

U dojčiat vdychujeme vzduch súčasne do úst aj nosa a sledujeme dvíhanie hrudníka. U väčších detí stlačíme nos a vdychujeme do úst. Hlava musí byť zaklonená, aby vzduch mohol prúdiť do hrudníka. Hĺbku vdychu riadime podľa veku dieťaťa.

Pomer stlačení a vdychov je u dojčiat, detí aj dospelých tridsať stlačení a dva vdychy. Po obnovení dýchania dieťa uložíme do stabilizovanej polohy a čakáme na príchod záchranárov. Záchrannú službu volajte vždy čo najskôr.

Topeniu sa možno vo veľkej miere predísť. Pri bazénoch je ideálne zastrešenie alebo zamykanie, aby neboli voľne prístupné. Ak to nie je možné, pomôžu bezpečnostné prvky, napríklad bazénové alarmy, ktoré reagujú na pohyb hladiny. Deti by mali používať plavecké pomôcky, kým nie sú istými plavcami.

Veľkým prínosom sú aj plavecké kurzy. V zahraničí existujú tzv. self‑rescue kurzy, kde sa deti učia otočiť na chrbát, splývať a volať o pomoc. V Česku nie sú bežné, ale plavecké školy učia jednotlivé sebazáchranné prvky - potápanie, skoky, splývanie, ručkovanie po okraji bazéna. Tieto zručnosti môžu dieťaťu raz zachrániť život.

Prajem vám, aby vás podobná situácia nikdy nestretla. Napriek tomu je dobré vedieť, ako topenie sa spoznať, ako mu predchádzať a ako správne zasiahnuť. Voda je skvelý spoločník, ale vyžaduje rešpekt a neustálu pozornosť.

• Operačné stredisko záchrannej zdravotnej služby SR — Ako funguje záchranná zdravotná služba, tiesňová linka 155
• Ministerstvo zdravotníctva SR — Sieť ambulantných pohotovostí