Výchova syna – cesta k posolstvu z mužského sveta

Už od veľmi raného veku vnímam to puto medzi mojím mužom a mojím synom. Spája ich niečo, čoho som pozorovateľkou, majú svoj spoločný svet. Je to vidieť v ich komunikácii, v spôsobe, akým si vyjadrujú city, aj v tom, akou formou si merajú svoju silu. Aj náš syn sa s mojím mužom správa inak. Akoby sa s ním už teraz chcel pasovať, súťažiť o pozornosť a zaujať ho. Uvedomujem si, že je to niečo, čo mu nemôžem dať ja, čo musí čerpať od mužov.

Náš syn sa veľmi nebojí a má obdobia, keď potrebuje merať svoje sily. Väčšinou sa mu veľa detí nepostaví a on by to tak potreboval. Iste, každý má nejaký temperament, ale často pozorujem, ako už malí chlapci sú „domestikovaní“ a strácajú svoju vitálnu silu. Núti ma to premýšľať, prečo ako rodičia svojich synov „lámeme“ a tú silu im berieme. Moje myšlienky a štúdium ma priviedli k téme strachu z mužskej sily. Môže to byť práve tá divokosť a agresia, ktorá po stáročia zraňovala a do dnešných dní zraňuje, ak nie je kultivovaná? Môže to byť naša tendencia pokúsiť sa túto silu potlačiť u našich synov už na samom začiatku, hneď ako sa prejaví? Môžeme sa jej podvedome báť, a preto ju chceme ovládnuť, kým sa dá? Môže to byť strach z vlastnej agresie a divokosti, ktorú možno dusíme samy v sebe a bojíme sa ju prejaviť? Často následkom týchto materských intervencií chýba mužom v dospelosti odvaha a sila a namiesto mužov sú poslušní a dobrí chlapci.

Veľakrát sa pristihnem, ako zo mňa vystrelí nejaká poznámka, ktorá sa vzťahuje na môjho syna, ale jej korene sú oveľa hlbšie. Sú to odtlačky mojich spomienok, spomienok mojej matky, mojich babičiek a celých generácií žien a ich vzťahov s mužmi. Koľkokrát ma prekvapí, čo všetko v sebe nosím odtlačené. Je vedecky dokázané, že už od veľmi raného veku sa správame inak k dievčatkám a inak k chlapcom a zdôrazňujeme iné vlastnosti. Dievčatká sme naučení vnímať ako rozkošné, drobné a dobré. Chlapci sa stretávajú už od bábätkovského veku s označením divoký, veľký a zlobivý.

Je dôležité nastaviť synom hranice a naučiť ich, že ich slovo a sľub má váhu. Je nemenej dôležité brať ich vážne, obzvlášť ak sa to týka vyjadrovania emócií. Ako dôležité vnímam aj nezdrobňovať ich mená, najmä vo vyššom veku. Hovoriť niekomu v tridsiatich rokoch Tomášik spôsobí, že mu beriete vietor z plachiet.

Premýšľam o tom, ako správne viesť svojho syna a čo mu môžem odovzdať zo sveta svojho, ženského. Ako žena ho môžem naučiť jeho prejavy kultivovať. Ako žena ho môžem naučiť nežnosti a pomôcť mu vyjadriť a uvedomiť si jeho emócie. Ako žena ho môžem naučiť rešpektu a úcte k ženám, ich telu a inakosti tým, že si budem vážiť samu seba.

S láskou a úctou k mojim mužom v takej podobe, akej som schopná

Petra Anna