Čím ma inšpirovala kniha Naomi Aldort Vychováváme děti a rosteme s nimi

Alebo, ako to vnímam ja, mohol by znieť dodatok. Knihu som teda ešte celú neprečítala, ale už teraz ma inšpiruje a v mnohom mi pomáha, aj keď stále váham aj nad kurzom Nevýchovy. Ak neviete, o čom je reč, pozrite si https://www.nevychova.cz/, kde si môžete prečítať veľa zaujímavých článkov. Zajtra si pozriem ich workshop, v štýle, ako zastaviť záchvat zlosti ešte skôr, ako začne..

Teraz sa vrátim ku knihe. Páči sa mi Naomina metóda S.A.L.V.E. (bližšie v knihe). Predovšetkým to, že myšlienky, ktoré sa nám vkrádajú do mysle, nie sme my. Nie je dobré myšlienky potláčať, naopak, v našej mysli otvoriť pomyselné okno, nechať myšlienky prejsť a potom reagovať inak. To je ale to najťažšie, snažím sa na tom však pracovať. Je dobré uvedomiť si svoje myšlienky, opýtať sa samých seba, či sme to naozaj my, a pod., to je základ.. Toto ďalej rozoberať nebudeme, je to téma na 1 článok..

S kapitolou LÁSKA sa stotožňujem. Bezpodmienečná láska je pre mňa samozrejmosť. Niečo je aj na tom, že by sme mali deťom venovať určitý čas denne, ale naozaj venovať. Zle je, keď sa hráme, čítame, sme spolu vonku a v druhej ruke máme stále tablet, pritom odbiehame zamiešať polievku a ešte povesiť bielizeň. Určitý čas by sme mali venovať len svojmu dieťaťu, teda určitý čas by sme mali venovať plnú pozornosť len svojmu dieťaťu. Potom môžeme uvariť, upratať a večer mať čas pre seba. Rovnako tak sú pre deti dôležité aj telesné prejavy voči dieťaťu, ktoré sú nám aj deťom príjemné – objímanie, bozkávanie, pohladenie. Opäť by som mohla pokračovať ďalej a bol by na svete minimálne 1 ďalší článok.

Momentálne sa prehrýzam kapitolou SEBAVYJADRENIE. Aj dieťa, rovnako ako my, potrebuje vyjadriť svoje emócie. Pozitívne emócie podporujeme, negatívne nás rušia a snažíme sa ich utlmiť. Dieťa ich ale potrebuje plne prejaviť, aby dosiahlo EMOCIONÁLNU ROVNOVÁHU. Ak dieťa neodtrhávame od problému, len tak sa z neho rýchlejšie otrepe a je to dôležité aj do budúcnosti. Dôležité je dieťa vypočuť, podporiť, objať. Problémy ale nezľahčujte. Ak napr. dieťa spadne a má rozbité koleno a plače, nehovorte vety typu „To nič nie je, Nechaj to.“ Na druhej strane dieťaťu nevnucujte svoje city – „To ale musí bolieť“. Radšej sa opýtajte „Bolí to?“

Nech už dieťa plače, zúri, akokoľvek negatívne sa prejavuje, máme tendenciu ho utlmovať, cítime sa rozmrzene, sme nervózni. Ale to je len reakcia na našu NEPOHODU či ÚZKOSŤ. Dieťa sa len prejavuje a spôsob jeho prejavu svedčí o jeho intelektuálnom a sociálnom vývine (preto dostane záchvat zlosti v obchode a pokojne si pri tom ľahne na zem :D).

Ako na záchvaty zlosti dieťaťa nereagovať? Odmietnutím – nesnažte sa prejav za každú cenu prerušiť (neplač, nechaj to), rozptýlením – pozri vtáčik, ideme po cukríky, nevšímavosťou – ignoráciou ani vyvolaním strachu (vyhrážaním či akýmkoľvek trestom).

Rovnako ako malé bábätko plače, aby dosiahlo svoje potreby – prebalenie, nadojčenie, spánok, blízkosť maminky, alebo len potrebu plaču, rovnakým spôsobom sa prejavuje aj batoľa či staršie dieťa, akurát pridá slová a gestá. Keď bábätko plače, vezmeme ho do náručia, pri batoľatách by to nemalo byť inak.

Príklad z praxe, z dnešného dňa s mojou dcérkou. Bola som dnes s našou malou Emily a s naším stafbulom Falcom na prechádzke. V jednej uličke sme videli niekoľko mačiek, ktoré sa malej páčili. Emča išla v kočíku a celý čas rozprávala o mačkách, „Kde sú Mňau?“ Bola relatívne v pohode, len smutná, že už nikde nie sú. Došli sme až na chodbu bytovky, ale vtom to začalo. Malá nechcela vystúpiť z kočíka, keď som ju vybrala, zas sa driapala do kočíka. Odniesla som ju po schodoch až k vstupným dverám, ale keď som odomykala dvere, už bola na schodoch, chcela ísť von za mačkami. Doniesla som ju domov a Emi plakala a bola nahnevaná. Nechcela si vyzliecť bundu ani topánky. Nechala som ju, medzitým som sa vyzliekla. Opýtala som sa jej, či je nahnevaná, že som šla domov, napriek tomu, že sa chcela vrátiť von a nájsť mačky. Áno, kývla. Vzala som si ju k sebe a povedala som, že ju chápem, a vety typu „Vyplač sa, Viem“ a objímali sme sa. Neskôr sa upokojila, dala si so mnou mandarínku a bola v pohode. Možno plakala dlhšiu dobu, než keby som skúsila iné metódy, ale vyrovnala sa so svojou bolesťou a plne prejavila svoje emócie, a preto sa cítila v pohode. J

A ja idem pokračovať v čítaní knihy.