Urobím to potom.. Týka sa vás aj prokrastinácia?

Prokrastináciou trpia rovnako ženy ako muži, ľudia slobodní alebo zosobášení, ľudia s vyšším vzdelaním či vyučení. Azda nájdeme iba rozdiel medzi osobami v zamestnaneckom pomere a osobami samostatne zárobkovo činnými, ktoré prokrastinujú v menšej miere, pretože sú závislé úplne iba samy na sebe. Prokrastinácia sa nevyhýba ani ženám na materskej dovolenke, deťom povinným školskou dochádzkou či študentom stredných a vysokých škôl. Domnievam sa, že hlavným dôvodom, prečo prokrastinujeme, je to, že sme všetci vo vysokej miere ovplyvnení masmédiami a sociálnymi sieťami, kde trávime veľké množstvo času. A na dôležité veci potom „nemáme čas“.

Prokrastinácia však nemá rovnaký význam ako lenivosť. Prokrastinátor síce často jednu úlohu odsunie, ale zatiaľ vykoná kopu inej práce. Napríklad viem, že by som mala vyžehliť tú šialenú kopu bielizne, ale radšej ešte poleju kvety, preleštím kúpeľňu a pozriem sa, kto je na Facebooku. Takže niečo máličko naozaj urobím, ale to zásadné je opäť presunuté na neskôr. Naproti tomu lenivec neurobí nič. V tom je rozdiel medzi prokrastináciou a lenivosťou. A ak sa nad touto otázkou zamýšľame, tak vo svojej podstate je lenivosť určite tá horšia eventualita. Lenivý človek je zvyčajne spokojný s tým, že vlastne nič nerobí, a preto aj nič nemá.

Prokrastinujúci človek to však tiež nemá vo svojom živote jednoduché. Hoci pred každým z nás stojí množstvo práce, úloh, povinností, vybavovania, prokrastinátor všetko posúva na zajtra, otáľa s rozhodnutiami, vyčkáva v časovej tiesni a strese. Vie, že to raz bude musieť urobiť, ale dnes ešte nie. Z toho je zrejmé, že si nikdy neodpočinie, stáva sa natoľko frustrovaným a paralyzovaným výčitkami, že ďalší deň opäť opakovane nič nestíha. Má síce ochotu začať niečo robiť, zostáva však v začarovanom kruhu alebo na druhej strane nie je schopný sa k tomu prehovoriť. Prokrastináciou tak človek stráca energiu a chuť do života, čo sa odráža prakticky tak, že dôležité úlohy, ciele a predsavzatia ležia ladom.

Existuje mnoho foriem prokrastinácie. Azda najtypickejším druhom je akademická, ktorou trpí odhadom až 30 % študentov vysokých škôl. Majú problém v rozhodovacích zručnostiach, nevedia si naplánovať, realizovať a dokončiť úlohy spojené so štúdiom. Odkladajú učenie na poslednú chvíľu a tým pádom aj skúšky na neurčito.

Mňa viac zaujala prokrastinácia sociálna a osobná, keďže je nám, ženám, mamičkám, manželkám, partnerkám, pochopiteľnejšia a môže byť súčasťou života ktorejkoľvek z nás. Sociálna prokrastinácia zahŕňa obvykle meškanie pri takých aktivitách, ako sú plánované schôdzky, chodenie na ne načas, splácanie povinných položiek, daní, pohľadávok. Osobná prokrastinácia sa týka ľudí, ktorí zbytočne odsúvajú do pozadia veci a záležitosti, ktoré priamo ovplyvňujú ich životy. Zahŕňa aj tých, ktorí sa nešťastne držia živoriaceho zamestnania, konzumujú nebezpečné látky, odkladajú lekárske prehliadky.

Ľudia, ktorí trpia prokrastináciou, sú prenasledovaní trvalým stresom, pocitom ľútosti, viny, sklamania zo seba samého, majú psychické následky ako frustrácia, podráždenosť, obavy, sebaľútosť, pocity hanby a viny, intenzívne pocity sebazavrhnutia, zúfalstvo a beznádej.

Dôsledky prokrastinácie môžu byť nielen nepríjemné pre rodinu, dovolím si povedať, že miestami až nebezpečné, keďže dlhodobým vyhýbaním sa plneniu úloh človek nezíska potrebné vzdelanie a je následne potrestaný neuspokojivou a nerentabilnou prácou s nízkymi príjmami, ktoré potom majú dopad na ekonomickú stránku jeho rodiny.

Prokrastinácia môže mať negatívny dopad aj na náš osobný život a zároveň aj na sociálne, medziľudské vzťahy, či už ide o dopad na vzťahy s priateľmi, s rodinou alebo s partnerom. Vďaka tomu, že jedinec odkladá povinnosti, môže u neho súčasne rásť aj napätie v rodine, partnerstve či v priateľstve. Jedinec môže stratiť sociálne väzby, nemusí chcieť chodiť do spoločnosti, stýkať sa s inými ľuďmi, môže sa straniť ostatným, žiť v izolácii od vonkajšieho sveta. V najhoršom možnom prípade môžu tieto veci viesť až k strate partnera alebo k manželskému odlúčeniu či rozvodu. Je teda evidentné, že prokrastinácia môže mať až devalvujúce dopady na sociálne väzby.

Ako som už uviedla, ľudia, ktorí trpia prokrastináciou, sú prenasledovaní trvalým stresom, pocitom ľútosti, viny, sklamania zo seba samého, majú psychické následky ako frustrácia, podráždenosť, obavy, sebaľútosť, pocity hanby a viny, intenzívne pocity sebazavrhnutia, zúfalstvo a beznádej.

Prokrastinátori sú aj výbornými luhármi a manipulujú okolím. V snahe získať viac času na splnenie úlohy a povinnosti si vymýšľajú a vyhovárajú sa. Najčastejšie zvolenou výhovorkou sú zdravotné problémy. Je zaujímavé, že aj keď v nich klamanie vyvoláva pocity ľútosti a viny, nemajú pochybnosti o tom, že sa tieto situácie budú opakovať aj v budúcnosti a potiahnu sa celým ich životom.

Rôznych praktických rád existuje naozaj veľa. Ako príklad uvádzam niekoľko odporúčaní, ako prokrastináciu zvládať.

Byť realista. Aby sme zvládli dokončiť úlohu, je potrebné pozrieť sa na ňu z rozumného uhla a dopriať si radšej trochu viac času než menej. Práca, povinnosti a úlohy nám neutečú, skúsme len riešiť v prvom rade tie prioritné, aby sme zbytočne nepodliehali stresu. V rámci rodiny môžeme diskutovať o prioritách dopredu a navrhnúť deľbu práce medzi jednotlivých členov domácnosti.

Plánovať. Začať môžeme tým, že si naplánujeme svoje pevné časové záväzky, ako je práca, starostlivosť o domácnosť a jej vedenie, voľnočasové aktivity, veľké nákupy a upratovanie, organizácia krúžkov u detí a ich školských povinností. Odporúča sa tiež písať si poznámky pri náročných úlohách a tie ťažké si rozčleniť na úlohy dielčie. Naozaj musím vydrhnúť celý dom za jediný deň voľna, aby som mala pocit, že som úžasná? Všimne si to vôbec niekto?

Byť flexibilný. Vziať na vedomie, že dennodenne nás stretávajú rôzne nečakané prekážky a situácie. Príkladom môže byť, že večer dieťa zaspáva v plnom zdraví a ráno sa zobudí choré. A zrazu je všetko inak, než sme si plánovali.

Motivovať sa k činnosti. Motivácia je súborom faktorov, ktoré podporujú fungovanie a energetizáciu ľudského organizmu. Vyjadruje súhrn všetkých skutočností, ako je pocit radosti, zvedavosť, túžba, očakávanie, ktoré podporujú alebo tlmia jedinca, aby niečo konal, alebo nekonal. Usmerňuje naše správanie a konanie na dosiahnutie určitého cieľa.

Byť si vedomý svojho najlepšieho času počas dňa. Každý pracuje lepšie v iných časových obdobiach dňa. Akonáhle zistíme, kedy je náš „vrchol periódy“, potom môžeme v tomto čase pracovať efektívnejšie a dokonca aj s chuťou.

Naučiť sa hovoriť „NIE“. Uvedomme si, že máme plné právo povedať druhým „NIE“, máme právo odmietnuť. Patrí to k základným asertívnym technikám správnej komunikácie s ľuďmi. Dalo by sa povedať, že dokonca je našou povinnosťou odmietnuť to, čo človek urobiť nechce a na čo sa necíti. Hoci to možno na prvý pohľad nevyzerá, ak sa naučíme asertívne odmietať, nielenže nestratíme dobré vzťahy, ale naopak, môžeme sa dopracovať k ešte väčšej vzájomnej úcte a nezávislosti smerom k sebe samému. Získame tým určitú voľnosť a vnútornú slobodu.

Nájsť si čas sám na seba. Odpočívať a relaxovať. Uvedomiť si cenu času. Odmeňovať sa a hýčkať.

O prokrastinácii ako o chorobnom odkladaní úlohy a povinnosti sa môžete dočítať v knihe Konec prokrastinace aneb jak přestat odkládat a začít žít naplno Petra Ludwiga. Domnievam sa, že to nie je len fenomén dnešnej modernej, dynamickej, pretechnizovanej doby, ale sprevádza ľudstvo už od nepamäti. Veď už naše babičky vravievali, že „čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra“, „práca nie je zajac, neutečie“, „ráno je múdrejšie večera“. Tieto múdrosti našich babičiek súvisia nielen s prokrastináciou ako takou, ale odvolávajú sa aj na jej riešenie. Tak teda „s chuťou do toho a pol je hotovo“!