Matka – najdôležitejšia profesia v príprave budúcnosti ľudstva

Prvou z týchto dávnejších samozrejmostí, ktoré musíme uchopiť jasným vedomím, je, že dieťa nie je zmenšený dospelý človek.

Detský svet je tvorený inými zákonmi, než myslí náš intelekt. Detský svet je celistvejší a je určovaný farbou, tónmi, vôňami a pravdivými obrazmi rozprávok. Všetko, čo predčasne zaťažuje intelekt, ruší dieťa v jeho prirodzenom vývoji a korumpuje niektorú z možností celistvej harmonizácie osobnosti. Pre detský svet je prirodzenou hračkou voda, blato, kamienky, drevo, tráva, kvietky, sneh, skrátka všetko, čo poskytuje láskavá príroda. Rovnako je pre dieťa prirodzené napodobňovanie činností rodičov alebo iných dospelých.

Dieťa žije ideálmi Dobra, Pravdy a Krásy. Samozrejme, že do jeho sveta môže vtrhnúť zlo, lož a škaredosť, ktoré dušu ničia a s ktorými sa potom dospelý človek potýka v celom svojom citovom živote. Samozrejme, že dieťa sa so záujmom načiahne po každej hračke, ktorú mu ponúkneme alebo ktorú vidí u iných, hoci by bola akokoľvek sebadeštruktívna.

Dieťa je otvorené všetkému, čo k nemu z okolia prichádza, a všetko do seba nasáva ako huba, bez rozlišovania. Rozlišovanie a rozpoznanie zdravého vývinu dieťaťa je úloha nás dospelých.

Ďalším z našich mylných predpokladov je, že na človeku je najpodstatnejší jeho intelekt.

Aj túto tézu budeme musieť uchopiť jasným vedomím. Inteligencia nie je redukovaná len na IQ, ale rozlišujeme inteligenciu sociálnu, emocionálnu a spirituálnu. V prístupe k deťom aj dospelým nesmieme podceňovať tieto ďalšie formy inteligencie, pretože naša doba je práve pre mimointelektové zložky veľkou výzvou.

Od čias Odysseových aj Jákobových môžeme sledovať rozvoj rozumu a všetkých jeho kvalít. Stále ešte súcitíme s dôverčivými, podvedenými Trójanmi, ktorí vtiahli koňa do mesta, zbúrali kvôli tomu hradby a ani sa nepozreli, kam sa tí Gréci schovali alebo čo je v tom koni schované. To by predsa dnes urobilo každé malé dieťa. Alebo Jákob – podviedol svojho brata aj otca, a keď bojoval celú noc s anjelom a ráno ho prosil o požehnanie, ktoré mu anjel nechcel dať, ozval sa boží hlas: „Požehnaj mu, lebo on je môj vyvolený.“ Tu vidíme, ako rozvinutý intelekt a rozumové schopnosti búrajú všetky predchádzajúce predstavy.

V psychológii je však známy výrok C. G. Junga: „Ak nastúpi intelekt na miesto duše, stáva sa škodcom ducha.“

Nová doba, porovnateľná s dobou Odysseovou a Jákobovou, je práve doba, v ktorej žijeme. Začínajú na nás doliehať otázky, ktoré súvisia s naším jasným vedomím a s pamäťou srdca. Sú to otázky, ktoré už nesekularizujú problémy, ale ktoré naopak začínajú od nás vyžadovať komplementárny prístup.

Náš intelekt, v zaujatí riešením daného problému, príliš nezohľadňoval druhú stranu a nezaoberal sa otázkami typu – čomu prospieva a čomu škodí. A tak napríklad v radosti, že sme objavili ženskú hormonálnu antikoncepciu, sme nedohliadli na to, že s jej užívaním postupne zamoríme ženskými hormónmi vody aj zem a tým začneme ovplyvňovať prirodzenú polaritu mužského a ženského. Alebo iný príklad – naše extenzívne poľnohospodárstvo nielenže zamorilo vody dusičnanmi, ale vyhubilo z pôdy dážďovky, rôzne druhy hmyzu, poničilo včelstvá a napokon aj tým, že pôdu udusalo do takmer kompaktnej hmoty, spôsobilo jej zlú nasiakavosť a tým aj záplavy, pretože vody sa nemôžu rozliať v lesoch, ani vsiaknuť do vyschnutej pôdy. A tak by sme mohli ďalej pokračovať v katastrofických scenároch ad libitum.

To však nie je naším účelom. Hľadáme, ako jasným vedomím uchopiť to, čo bolo predtým uložené v našich inštinktoch.

A tu nám významne pomáha inteligencia emocionálna, ako už píše Saint-Exupéry v Malom princovi a hovorí to reprezentant prírodných síl, Líška.

„Správne vnímame len srdcom.“ Kvalita srdca bola v dobe vlády intelektu zanedbávaná. Kvalita srdca sa nerozvíja násilím, vraždami, thrillermi, ale krásou a pravdivými obrazmi, z ktorých žije ľudská duša.

Dieťa zraňuje krik, hádky, hlasná hudba, nenávistné prostredie, predčasne prebudený intelekt a sexualita. Dieťa matku vníma ako stelesnené dobro. Dieťa dokonca nevníma, že mamičke rastie bruško s ďalším súrodencom, ak nie je na túto skutočnosť upozornené. Úplne vystačí s imagináciou bociana – veľkého bieleho vtáka s červeným zobákom a červenými nohami. Aj tušenie smrti je v tejto imaginácii zastúpené – čiernymi pruhmi na krídlach. Zvláštnym tajomstvom je, že v Čechách a na Morave nosí dievčatká vrana.

Všetky tie riekanky, pesničky a básničky, ktoré sú zachované v knihe Český rok, majú svoje opodstatnenie. Bolo by možné napísať odbornú interpretáciu každej z nich. Len jeden príklad za všetky – detská hra „Zlatá brána“. Je to brána slnka, do ktorej človek vchádza každým dňom a za ktorou na dieťa čakajú mnohé osudové prekvapenia. Večer zasa touto bránou prechádza človek do noci.

Jednotlivé sviatky roka pomáhali ľuďom udržiavať v dušiach rytmus roka už od útleho detstva. Všetky slávnosti súviseli s prírodou a s jej životom, pretože vďaka tejto spätosti môžeme na zemi žiť. Človek by nemohol žiť bez prírody a príroda by nemohla žiť bez človeka. A preto ďalšou výzvou nášmu jasnému vedomiu je pochopenie zákonitostí prírody, aby naše spoločné obohacovanie sa vytváralo harmonickú kultúrnu krajinu a nie svojvoľnú púšť.

Vo všetkých týchto hlavných oblastiach je nezastupiteľná úloha matky. Veď aj príroda sama je často ako matka označovaná.

Rozvoj inteligencie emocionálnej začína vzťahom k matke, rozvíja sa v rodine a pomaly sa pridáva aj rozvoj inteligencie sociálnej. Samozrejme, že všetky tieto zložky inteligencie sú neoddeliteľné a je nutné rozvíjať ich súčasne v miere takej, ako prebieha tajuplná premena dieťaťa na dospelého človeka. Ale v každom jednotlivom stupni sú vhodnejšie podmienky pre akcent niektorej z kvalít inteligencie.

V inteligencii sociálnej a v jej rozvoji má významnú úlohu otec – táta. Mama súvisí viac s tým, čo je „samozrejme moje“, čo mám, a táta so vzťahom k druhému ja, t. j. k ty. Tak bola kedysi matka skôr „posvätnou“ osobou a otec prirodzenou autoritou, ktorá uvádzala do ľudského sveta.

Aj tieto skutočnosti musíme znovu uchopiť jasným vedomím, pretože tradície, súvisiace s inštinktívnou danosťou, sú významne posunuté.

C.G.Jung (1875-1961) hovorí o archetypoch uchovaných v ľudskej pamäti. Áno, tieto archetypy sa objavia znovu v našej pamäti, ak nastane krízová situácia. V tých extrémnych situáciách, akými boli napríklad za druhej svetovej vojny koncentračné tábory, sa archetypy znovu dostanú k slovu a ľudia majú možnosť znovu si rozpomenúť na ľudské kvality.

Jedným z príkladov vedomého uchopenia ľudských kvalít tvárou v tvár bestialite, nenávisti a tme, bol rakúsky filozof židovského pôvodu Viktor Frankl (1905-1997). Ten práve v koncentračných táboroch objavil silu slova, z ktorej neskôr postuloval celú svoju logoterapiu.

Iným príkladom je Arno Stern, ktorý ako deväťdesiatročný ešte žije. Arno Stern (*23.6. 1924 v Kasseli) je rovnako židovského pôvodu a ako dieťa bol odvezený do koncentračného tábora. Táto skúsenosť ho po vojne viedla k emigrácii do Francúzska. Tam sa stal, ako sám hovorí, „nepedagogickým pedagógom.“ Neskôr založil dve významné inštitúcie – School for Practitioners of Creative Education a R.I.S.E. Research Institute for the Semiology of Expression. Umelecké, tvorivé a spontánne vzdelávanie je jeho hlavným prínosom pre pedagogiku.

Pretože s jeho prístupom máme aj v Česku vlastnú skúsenosť (v roku 1996 mal v Sociálně terapeutickém centru Tabor v Nové Vsi nad Popelkou kurz pre lekárov, psychológov a umelcov, ktorý sprostredkoval pán Milan Cháb (1952- 2001) – riaditeľ ústavu sociálnej starostlivosti v Horní poustevně).

Arno Stern pracuje s kreativitou jednotlivca. Vo svojom „Closlieu“, uzavretej miestnosti, v ktorej strede je stôl s farbami, nechá vstúpivšieho vziať si papier a vybrať si miesto, kde chce maľovať. Farby sú krásne a papier sa na stenu pripne pripináčikmi. Vonkajšie veci majú prísne pravidlá, ale vzniknuté obrázky nikto nekomentuje, ani nehodnotí. Tak vznikajú obrázky, pri ktorých sa duša sama maľovaním uzdravuje. Obrázky sa ukladajú v doskách a archivujú. Arno Stern sa spolieha na salutogenézu ľudskej duše.

U Viktora Frankla, Arna Sterna a ďalších môžeme už hovoriť o inteligencii spirituálnej. Inteligencia spirituálna čerpá z inšpirácie, ktorú človek získa mohutnými prežitkami, skutočnou pokorou a zbožnosťou.

Zbožnosť sa môže v dospelom veku vyvinúť u človeka zo zážitkov úcty, ktorú prežije dieťa vo vzťahu k druhým, ale ktorú získa dieťa aj vo vzťahu k sebe. Potom sa tieto zážitky transformujú do úcty a pokory vo vzťahu k ostatným aj k prírode, ktoré môžeme označiť pojmom zbožnosť.

Vnímanie inšpirácie hlbokých súvislostí prežitkov a zmyslu ľudského života patrí do oblasti inteligencie spirituálnej.

Vrátime sa opäť na začiatok nášho rozprávania – k matke. Matka svojím hlbokým porozumením bytosti dieťaťa môže zásadne ovplyvniť jeho ďalšie uplatnenie v celom živote.

Mierny, láskavý, múdry a predsa pevný prístup k dieťaťu vyžaduje od matky skutočnú emocionálnu zrelosť a múdru spoluprácu s pravou bytosťou dieťaťa. Dieťa napodobňuje, ale aj skúša hranice. Ak je matka emocionálne zrelá, dokáže v rodine harmonicky pôsobiť aj vo vzťahu k otcovi a tým celá rodina získa skutočný základ a môže sa stať chrámom, v ktorom deti dozrejú do dospelosti. Je to samozrejme ideál, ale prečo by sme ideál nemohli postulovať. Tento ideál neznamená, že matka „je pri sporáku uviazaná“, ale znamená, že matka nechá svoje deti participovať na svojich aktivitách v miere, v akej je to pre obe strany možné. Rovnako otec, v socializačnej fáze, svojou trpezlivosťou a spoluprácou s dieťaťom umožní rozvoj jeho manuálnych zručností. Čím viac dieťa získa od oboch rodičov v ranom detstve napodobňovaním, tým väčšia je možnosť, že dospelý človek bude vnímavejší pre potreby druhých a dokáže múdro vybalansovať aj najrôznejšie osudové úskalia. Zároveň je nádej, že aj on bude schopný utvoriť funkčné rodinné vzťahy a dievča s obrazom múdrej a láskavej matky má nádej, že sa matke bude podobať aj v materstve.

PhDr. Anežka Janátová

O autorke (zo stránok Akademie Tabor):

Narodená 1945 v Tábore. Po získaní doktorátu v odbore pracovala niekoľko rokov ako výskumná pracovníčka, potom pôsobila ako psychologička v pedagogicko-psychologickej poradni a v Jedličkově ústavu v Praze, kde bola tri roky aj riaditeľkou. V roku 1992 založila Spolek pro léčebnou pedagogiku, sociální a uměleckou terapii v ČR, ktorého je dodnes predsedníčkou. V roku 1993 vytvorila koncepciu Ateliéru léčebné pedagogiky a sociální terapie při Institutu pedagogiky volného času (súkromná, štátom uznaná škola) a viedla ho do roku 1997, keď založila Akademii sociálního umění TABOR. V roku 1993 iniciovala vznik Nadace Tábor a Sociálně terapeutického centra Tábor v Nové Vsi nad Popelkou, ktorého súčasťou je aj biologicko-dynamické poľnohospodárstvo. Je konzultantkou niekoľkých chránených dielní a spolupracuje s waldorfskými školami v ČR. Je predsedníčkou Anthroposofické společnosti v ČR. V Akademii TABOR vyučuje najmä nasledujúce témy: Človek ako tvorca vlastného osudu; Priestor a čas – dimenzie ľudskej existencie; Sociálny hendikep; Logoterapia; Dramaterapia; Biografická práca.