O princovi, ktorý sa ničoho nebál

Bol raz jeden princ, ktorému sa doma znepáčilo, a pretože sa ničoho nebál, pomyslel si, že by sa mohol poobzerať po svete, veď by sa nenudil a spoznal by toľko podivuhodných miest i vecí. Rozlúčil sa s rodičmi a vydal sa na cestu, putoval od rána do večera a išiel rovno za nosom, lebo mu bolo jedno, kam ho jeho cesta zavedie. A tak sa stalo, že došiel k domu jedného obra, a keďže bol celý uťahaný, sadol si ku dverám a odpočíval. A keď tak blúdil očami sem a tam, uvidel na dvore ležať obrove hračky, bol to pár obrovských kolkov a guľa veľkosti človeka. O malú chvíľu naňho prišla chuť si zahrať, tak kolky postavil a strčil do gule a od radosti jasal, keď kolky naozaj popadali. Obr ten pokrik započul, vystrčil hlavu z okna a uvidel akéhosi človiečika, ktorý nebol o nič väčší ako ostatní, ako sa hrá s jeho kolkami. „Červíčku,“ zavolal: „akože to, že sa hráš s mojimi kolkami? Kde si na to vzal silu?“ Princ sa obzrel, uvidel obra a odvetil: „Ty obor, myslíš, že len ty si silák? Ja dokážem všetko, čo si umienim!“ Obr zišiel dolu, neveriacky pozeral na kolky a povedal: „Človiečik, ak si takého založenia, tak mi prines jablko zo stromu života.“ „A načo ti bude?“ spýtal sa princ. „Nechcem to jablko pre seba,“ odvetil obr: „ale mám nevestu, tá po ňom túži, ja som prešiel takmer celý svet, ale strom života som nenašiel.“ „Ja ho nájdem,“ povedal princ: „neviem, čo by mi mohlo zabrániť v tom, aby som jablko priniesol.“ Obr povedal: „Myslíš, že je to také jednoduché? Záhrada, kde rastie strom života, je obohnaná železnou mrežou a pred tou mrežou leží divá zver, jeden lev vedľa druhého, tí držia stráž a nedovolia žiadnemu človeku vstúpiť dovnútra.“ „Mňa tam ale vpustia!“ povedal mladík. „Dobre, ak sa dostaneš do záhrady,“ pokračoval obr: „uvidíš na strome jablká, ešte stále však nie sú tvoje, pred každým visí zlatý kruh, ak chceš po jablku siahnuť a odtrhnúť ho, musíš tým kruhom prestrčiť ruku, a to sa ešte nikomu nepodarilo.“ „Mne sa to podarí,“ usmial sa princ. Potom sa s obrom rozlúčil, šiel cez hory a doly, cez polia a lesy, kým nenašiel onú podivuhodnú záhradu. Zvieratá ležali všade naokolo, ale hlavy mali zvesené a spali. Levy sa neprebudili, ani keď došiel až k nim, a tak ich prekročil, vystúpil na mrežu a šťastne sa dostal do záhrady. Priamo uprostred stál strom života a v lístí žiarili červené jablká. Vyšplhal na strom, a keď chcel siahnuť po jablku, uvidel pred ním visieť kruh, ktorým bez námahy prestrčil ruku a jablko odtrhol. A ten kruh mu ruku pevne obopol a on pocítil, ako mu do žíl zrazu prúdi obrovská sila. Keď zostúpil s jablkom zo stromu, nechcelo sa mu liezť cez mrežu, tak tú obrovskú bránu schmatol a skúsil ňou trochu zatriasť a ona sa s treskotom rozpadla. Vyšiel von a levy, ktoré ležali naokolo, sa prebudili a vykročili k nemu, ale nie divo a nahnevane, ale ho pokorne nasledovali ako svojho pána. Princ zaniesol sľúbené jablko obrovi a povedal: „Pozri, získal som ho bez námahy.“ Obr bol rád, že mu jeho želanie splnil, ponáhľal sa za nevestou a dal jej jablko, ktoré si tak priala. Bola to krásna a múdra panna, a pretože na jeho ruke nevidela náramok, povedala: „Neuverím, že si to jablko priniesol ty, kým neuvidím na tvojej ruke zlatý kruh.“ Obr povedal: „Musím si pre neho zájsť domov a prinesiem ho.“ Myslel si, že vziať tomu slabému človiečikovi zlatý náramok silou, ak mu ho nevydá po dobrom, bude maličkosť. Tak si od neho ten náramok žiadal, ale princ sa zdráhal. „Kde je jablko, tam musí byť aj náramok,“ povedal obr: „Ak mi ho nevydáš po dobrom, budeme oň musieť bojovať.“ Tak spolu dlho zápasili, ale obr nedokázal premôcť princa, ktorému čarovný náramok dával silu. Vtedy vymyslel lesť a povedal: „Pri tom zápolení som sa spotil a ty iste tiež, poďme sa okúpať do rieky, trochu sa schladíme a potom budeme pokračovať.“ Princ, ktorý na faloš ani nepomyslel, šiel s obrom k vode a spolu s šatami si stiahol z ruky aj zlatý náramok a skočil do rieky. V ten okamih obr náramok schmatol a utekal s ním preč, ale levy, ktoré tú krádež spozorovali, obra prenasledovali, vytrhli mu ho z ruky a priniesli späť svojmu pánovi. Tak sa obr ukryl za jedným dubom, a keď bol princ zamestnaný obliekaním, prepadol ho a vydlabal mu obe oči. Úbohý chlapec tam stál, bol slepý a nevedel si pomôcť. Tu tam prišiel zradný obr, vzal ho za ruku ako niekto, kto ho chce viesť, a viedol ho na vrchol jednej skaly. Tam ho nechal stáť a myslel si, že urobí ešte pár krokov, zrúti sa dolu a zabije sa a on si potom bude môcť vziať ten náramok. Ale verné levy svojho pána neopustili, držali ho za šaty a pomaly ho odtiahli späť. Keď sa obr vrátil, aby mŕtveho chlapca okradol, pochopil, že jeho úklad vyšiel nazmar. „Azda ešte dokážem pripraviť o život takého nedochovaného človiečika!“ povedal si nahnevane, schmatol princa a viedol ho inou cestou opäť k tej priepasti. Ale tie levy, ktoré jeho zlý úmysel opäť spozorovali, aj tentoraz svojmu pánovi z nebezpečenstva pomohli. Keď prišli na samý okraj priepasti, pustil obr princovu ruku a ďalej ho chcel nechať ísť samého, ale levy sa na obra oborili a strčili doňho tak silno, že sa zrútil dolu a na skalách sa roztrieštil. Potom verné zvieratá svojho pána odtiahli od priepasti preč a viedli ho k jednému stromu, pri ktorom zurčal potôčik. Tam si princ sadol a levy si ľahli k vode a labami mu striekali vodu do tváre. Sotva sa pár kvapiek dotklo princových očných jamiek, spozoroval akéhosi vtáčika, ktorý práve letel okolo a slepo vrazil do kmeňa stromu a spadol do vody, kde sa vykúpal a potom sa vzniesol a medzi stromami letel preč, bez toho, aby do niektorého vrazil, akoby sa mu vrátil zrak. Princ to znamenie pochopil, sklonil sa dolu k vode a umyl si v nej tvár. A keď vstal, mal opäť svoje oči, jasné ako ešte nikdy. Princ za tú veľkú milosť Pánu Bohu poďakoval a putoval so svojimi levmi ďalej do sveta, až prišiel k jednému zakliatemu zámku. V zámockej bráne stála panna nádhernej postavy a jemnej tváre, ktorá bola však celá čierna. Pozdravila ho a povedala: „Ty by si ma z moci zlého kúzla, do ktorého som bola uväznená, dokázal vyslobodiť.“ „Čo mám urobiť?“ spýtal sa princ. Panna odvetila: „Tri noci musíš stráviť vo veľkej sále zakliateho zámku a do tvojho srdca nesmie vstúpiť strach. Ak vydržíš to najhoršie súženie a trápenie bez toho, že by si zo seba vydal hlások, potom budem vyslobodená, lebo o život ťa pripraviť nesmú.“ Vtedy princ povedal: „Báť sa nebojím, s božou pomocou to skúsim.“ Tak veselo vstúpil do zámku, a keď sa zotmelo, sadol si do tej siene a čakal. Do samej polnoci bolo ticho, potom sa zrazu spustil veľký krik a zo všetkých rohov a kútov sa zbehli diabli, ktorí robili, akoby ho nevideli, posadili sa uprostred komnaty, narobili si oheň a dali sa do hrania kariet. Keď jeden prehrával, povedal: „To nie je správne, lebo je tu jeden, ktorý k nám nepatrí, a je to jeho vina, že sa mi v hre nedarí!“ „Len počkaj, hneď si ho nájdeme!“ vyhrážali sa ostatní. Krik bol čoraz väčší a nikto by ho bez strachu znášať nedokázal, ale princ zostal sedieť celkom pokojne a strach nemal. Tak diabli vyskočili a napadli ho a bolo ich toľko, že sa im márne bránil. Ťahali ho po zemi, štípali a bodali, mlátili a mučili, ale on nevydal ani hlások. Pred rozbreskom škriatkovia zmizli a princ bol taký vysilený, že sa len ťažko dokázal pohnúť, ale keď sa rozvidnilo, prišla k nemu tá čierna panna, v ruke niesla malú fľaštičku, v ktorej bola živá voda, tou ho umyla a vzápätí pocítil, ako všetky bolesti zmizli a do jeho žíl vstúpila čerstvá sila. Panna povedala: „Prvú noc si so šťastím pretrpel, ale ešte dve takéto máš pred sebou.“ Potom odišla a na odchode si princ všimol, že jej zbeleli nohy. Nasledujúcej noci prišli opäť tí diabli a dali sa hrať karty, potom padli na princa a mlátili ho ešte prudšie, ešte tvrdšie ako predošlej noci, takže jeho telo bolo plné rán. Ale napriek tomu to všetko zniesol mlčky a oni ho museli nechať tak, a keď sa na oblohe začervenali ranné zore, zjavila sa tá panna a vyliečila ho živou vodou. A keď odchádzala, s radosťou videl, že je až po špičky prstov biela. Teraz mu zostávalo vydržať len jednu jedinú noc, ale tá bola najhoršia. Tí diabli prišli znova. „Ty si tu ešte?“ kričali: „My ťa umučíme tak, až sa ti dych zastaví navždy!“ Pichali ho a bodali, mlátili a bili, hádzali ním sem a zase tam, ťahali ho za ruky a za nohy, akoby ho chceli nadobro roztrhnúť, ale on to všetko trpezlivo znášal a nevydal zo seba ani hlások. Nakoniec diabli zmizli a on bezmocne ležal na podlahe a nepohol sa, nemohol ani zdvihnúť oči, aby sa pozrel na pannu, ktorá vošla, aby ho zase pokropila živou vodou. A vtedy bol zrazu zase oslobodený od všetkej bolesti a cítil sa sviežy a úplne zdravý, akoby sa práve prebudil, a keď konečne otvoril oči, videl vedľa seba stáť tú pannu, ktorá bola celá snehobiela a krásna ako jasný deň. „Vstaň,“ povedala: „švihni svojím mečom trikrát nad schodiskom a bude všetko vyslobodené.“ A keď to princ urobil, bol celý zámok od kúzla oslobodený a z tej panny bola bohatá princezná. Prišli sluhovia a povedali, že je v tej veľkej sále pripravená slávnostná tabuľa. Tak sa posadili, spolu jedli a pili a večer s veľkou radosťou oslavovali svadbu.