Vresová studnička

Ranná hmla sa rozplývala medzi borovicami na horských sedlách a oblaky sa náhlili po oblohe, keď krajinou otriasol výstrel. To horár, celú noc striehnuci na vysokú, zazrel až na rozbreskú pri osamelom strome na lesnom svahu statného jeleňa s mohutným parožím, starostlivo zamieril a vystrelil. Ale nedarilo sa mu tak, ako by si prial. Hoci bol presvedčený, že zasiahol, jeleňa nezložil. Ten sa divoko vzopäl a dal sa na útek.
Horárovi neostávalo nič iné, len postreleného jeleňa vyhľadať. Namáhavo stúpal do svahu, predieral sa húštinami a pozorne sa obzeral po kvapkách krvi na lístkoch brusnicových kríčkov, ktorými jeleň značil cestu svojho úteku. Ale aj keby si hneď päty odtĺkol a nohy obrúsil, jeleňa ani nezazrel.
Už by sa vzdal márneho prenasledovania, pretože zašiel hlboko do lesov, kde ešte nikdy nebol, keď tu zrazu jeleňa uvidel. Vliekol sa ťažko, obťažne a čoraz namáhavejšie preliezal korytá vyschnutých potokov a preskakoval silné korene prastarých stromov. Horár sa zaradoval ..... vedel, že teraz už mu paroháč neujde. S novou chuťou sa rozbehol za jeleňom. Avšak aj jeleň ho spozoroval a poslednými silami sa snažil svojmu prenasledovateľovi uniknúť.
Na chvíľu sa mu naozaj podarilo uniknúť horárovi z dohľadu. Horár už nedbal na opatrnosť, ani sa nezdržiaval vyhľadávaním stôp a predieral sa rovno dopredu smerom, ktorým jeleň zmizol, presvedčený, že zviera nemôže byť ďaleko. Zrazu stanul na malej čistinke, z ktorej tryskal prameň, a s údivom prizeral, ako vyčerpaný jeleň, opretý o kmeň padnutého stromu, pije z prameňa. Bol to naozaj nádherný kus, a čím dlhšie pil, akoby ešte mohutnel ..... potriasal mohutným parožím, netrpezlivo zahrabal kopytom a nakoniec zdvihol mohutný krk a silno zatrúbil, až sa to rozľahlo lesmi, a hory vracali znásobenú ozvenu. Potom vyrazil s novými silami, čerstvý a svieži, a ladnými skokmi zmizol medzi stromami.
Horár stál, akoby doňho hrom udrel. Keď sa konečne spamätal, vyčítal si, že nestrhol z pleca pušku a ranené zviera nedorazil. Lenže jeleň, len čo sa napil vody z prameňa, akoby zázračne ožil, už nebolo ani stopy po strele, ktorá ho iste zasiahla! Vtedy si horár povedal, že nič sa na tomto svete nedeje bez príčiny a ani bylinka sa bez vetra nepohne, a keď mu jeleň ušiel, že aspoň sám ochutná tej zázračnej vody. Zišiel k plytkému prameňu, kľakol si a nabral chladivú vodu do oboch dlaní. Voňala lesom a chutila znamenito. Hneď po prvých dúškoch horár pocítil, ako sa do jeho unaveného tela vracia sila, akoby mu čerstvú krv nalial do žíl.
Keď neskôr horára postihla zlá očná choroba, vedel už, čo má urobiť: šiel k studničke a jej voda mu naozaj oči vyliečila.
Zvesť o zázračnej studničke sa čoskoro roznies­la a ľudia k nej putovali, aby si liečivou vodou obnovili vyčerpané sily a vrátili zdravie. Pri prameni postavili drevenú kaplnku, neskôr dokonca kamennú ..... na jej stavbu prinášali pútnici kamene z rieky Děsná a keď aj tá schátrala, zbudovali tam drevený kostolík. Avšak neskôr blesk kostolík vypálil a ľudia, ktorým sa v tých lesných končinách zapáčilo, postavili pri studničke útulňu.
A studnička naďalej štedro rozdáva liečivú vodu, a že všade okolo nej kvitne zardenený vres, ľudia jej dali meno Vresová studnička.