Múdry Miloun

Kde bolo, tam bolo. Na jednej krásnej kvetinovej záhradke na okraji Zdemyslic vyrástol jedného dňa guľatý zelený melón. Bol široko-ďaleko jediný svojho druhu, a preto si ho ostatné rastlinky veľmi vážili. Melón bol veľmi guľatý, veľmi múdry a tiež veľmi dobrý. Mal rád spoločnosť a zo všetkých rastliniek na celej záhradke mal najradšej kvietky. Vždy hovoril, že sú také krehké a bezbranné. Jedného rána, keď sa zobudil, našiel kúsok od seba v tráve mladučkú margarétku. Bola taká maličká, že ju skoro nebolo vidieť. Ale Miloun si ju dobre všimol.
„Ahoj!“ hovorí jej radostne.
„Ahoj,“ pípla margarétka a začervenala sa.
„Rád by som ťa privítal na našej záhradke,“ pokračoval. „Ja som melón a volám sa Miloun,“ a podal jej list. „Ja som margarétka Kmína. Teší ma.“ A potriasli si listami.
Kvety a rastliny vôbec totiž nemajú ruky, a tak si na pozdrav podávajú listy. Pokiaľ viem, nerobí to len pyšný kaktus. A tak vedľa seba rástli. Margarétka do krásy a melón do guľatosti. Múdry a svetaznalý melón rozprával každý večer všetkým, ale hlavne svojej najmilšej kamarátke Kmíne, množstvo podivuhodných príbehov. Ako semienko totiž dlho vyzeral z rímsy okna záhradníkovho domčeka, a preto veľa videl a poznal. Ako plynulo leto a prišiel júl, nastali horúce dni a ešte teplejšie noci. Melónovi Milounovi narástlo zelené guľaté bruško. Jedného rána, keď sa celá záhradka práve prebúdzala z nočného odpočinku, chcel zaželať svojej kamarátke dobré ráno. Ale ako pozerá a pozerá, margarétku nevidí. „Kmíno!“ volal. „Margarétka, kde si?!?“ skúšal to znova. Až o chvíľu sa za ním slabunkým hláskom ozvalo:
„Miloune, už si veľmi veľký. Ležíš mi na koreničkách.“
Miloun sa otočil a uvidel svoju kamarátku. Bola maličká, celkom zelená a zúbožená.
„Kmíno, kamarátka moja, ja nerád.“ Skúšal sa odkotúľať, ale márne. Skúšal sa nadvihnúť, ale bol príliš ťažký. A Kmína chradla. Bez slniečka, bez vody. A Miloun bol veľmi smutný. „Som veľký, silný, poznám svet a veľa som videl. A predsa jej nedokážem pomôcť.“ A veľmi sa trápil a rozmýšľal. A ako to dopadlo?
Popoludní sa prišiel na svoje rastlinky pozrieť záhradník. Keď videl malý kvietok úplne zvädnutý, vzal melón a odniesol ho so sebou do domčeka. Ešte večer potom priniesol späť plnú hrsť maličkých melónových semienok a zasadil ich. A semienka rástli a margarétka Kmína sa o ne starala. No, akoby to boli jej deti. A rozprávala im všetky tie rozmanité príbehy, ktoré poznala, a rozprávala im o Milounovi.