Márnivá žaba

Žila raz jedna malá, zelená žaba. Ale nebola to len tak nejaká žaba, bola márnivá. Namiesto toho, aby celý deň kvákala, až by uši všetkého živého zaliehali, tak civela na svoj odraz v zrkadle. Táto žaba mala krásne a veľké zrkadlo. Do neho mohla civieť celé hodiny a aj to robila. Natáčala sa spredu, prezerala sa zozadu, otáčala sa ako holub na streche – doprava a doľava. Špúlila ústa, vyvaľovala do zrkadla oči, dokonca si v zrkadle prezerala jazyk. Zrkadlo div že z toho všetkého prezerania neprasklo. Priateľov si nevšímala. Veď načo by jej nejakí boli, keď si vystačila iba so zrkadlom. Zvieratká si nevšímala, ani sa s nimi nehrala, jednoducho len civela do zrkadla. Väčšina zvieratiek nad tým mávla rukou a žabku zo svojich hier vynechala.

Len muška Pája sa s tým nemohla zmieriť: „Prečo sa s nami nejde hrať a stráca čas pri tom hlúpom zrkadle? Veď vyzerá stále rovnako!“ Ostatné zvieratká si len poklopkali po čele a pokračovali vo svojich hrách. Páju to ale naozaj mrzelo. Premýšľala, ako situáciu zmeniť. Chcela, aby si žaba uvedomila svoje márne počínanie, ktoré nikomu neprospieva. Že na svete sú dôležitejšie veci než odraz vlastného obrazu. Nakoniec ju napadlo drsné riešenie: „Jednoducho to zrkadlo rozbijem.“ Ale v tom bol zásadný problém, muška bola síce dobre živená, ale na to, aby zhodila zrkadlo, silu nemala.

Chvíľu smutne lietala okolo potoka, až zazrela pri pníku kameň vhodnej veľkosti. Poriadne si pomasírovala svaly a skúsila kameň zodvihnúť: „Uf, je to ťažké, ale pôjde to.“ Napla všetky svaly v tele. A naozaj to šlo. Kameň sa pomaly zdvihol do vzduchu. Muška pomaly letela k zrkadlu a keď bola nad zrkadlom, kameň len pustila dolu. Zemská príťažlivosť dodala kameňu silu a ten s rinčaním dopadol na zrkadlo. „Krach, brnk,“ ozvalo sa. Zrkadlo sa rozletelo na črepiny.

Žabka chvíľu nechápavo civela na tú spúšť. Potom sa rozplakala. Z očí jej tiekli slzy ako hrachy. Zvieratká, ktoré sa opodiaľ hrali, zabudli na svoje hry a išli sa pozrieť, čo sa stalo. „Neplač,“ tešil ju zajačik. „Môžeš sa pozerať napríklad na hladinu rybníka.“ Žaba len pokrútila hlavou: „Nie, to nemôžem, je tam divný odraz.“ Muška opodiaľ sledovala dianie okolo zrkadla a bola veľmi rada, že sa nikto nepýta, ako sa to zrkadlo rozbilo, že si ostatní všímajú žabu a jej nešťastie. „Čo keby sme to zrkadlo skúsili nejako dať dokopy? Povedala by som, že stačí len pozbierať kúsky,“ navrhla múdra sova. Zvieratká sa zaradovali, pretože mali novú zábavu, a začali črepiny zrkadla zbierať.

Sova vyletela hore na strom, z výšky radila ostatným, kde sa nachádzajú črepiny zo zrkadla. Zajac, ježko, dážďovka, myška a muška Pája zbierali črepiny. Veverička a vážka ich skladali dokopy, no a slimáky so slizniakmi črepiny lepili. Nakoniec sa im podarilo zrkadlo zlepiť. Ale to už nebolo také, aké bolo predtým.

Žaba sa don pozrela a začala sa natáčať zo všetkých strán, ako si zvykla. Ale potom sa od neho znechutene odvrátila: „Už to nejako nie je ono, ale ďakujem vám za pomoc.“ „Čo teraz budeme robiť?“ opýtal sa ježko. „Mohli by sme si niečo zahrať,“ navrhla muška Pája. Návrh všetci s radosťou prijali a o chvíľu sa zvieratká už zase hrali na čistinke. Ale tentokrát s nimi bola aj žaba.

Ako to so žabou dopadlo? No, žaba nechala zrkadlo zrkadlom a odvtedy sa hrala so svojimi kamarátmi, akoby nijaké zrkadlo nikdy ani nebolo. Tak našej žabe došlo, že na spokojný život nestačí len sa vrtieť pred zrkadlom a zabudnúť na svet okolo.