Kubula a Kuba Kubikula - 10. kapitola

Barbucha sa trošku bál, že ho vo Vařečkách a Hrncích každý vidí. Čert vie, či tam boli samí darebáci, ktorí majú nečisté svedomie, ale bola to pravda! V tých končinách si na strašidlo ukazovali prstom. „Nedaj pánboh, aby si na mňa usporiadali štvanicu,“ povedal Barbucha, „radšej pôjdem k richtárovi, až sa zotmie.“ „Nie, nie,“ vravel na to medvediar, „kdovie čo by sa dovtedy nezomlelo; choď hneď! Uvidí ťa len ten, kto sa ťa bojí, a kto sa bude báť, toho predsa nenapadne, aby ti krákal uši.“ „To sa ti podarilo,“ odsekol bes; „čo ma richtár nenapálil palicou? He, keby sa ma nebál, nebol by ma videl, a keď sa ma bál, nemal ma biť.“

„To sú omyly rozprávok,“ odpovedal Kuba Kubikula a vyzliekol si košeľu. „Vojdeš k nemu ako nádherné strašidlo, ktorému nič nechýba,“ vravel po chvíľke práce, „z niekoľkých záplat ti zošijem rozkošný rubáš. Dám ti medvedí zvonček, aby si v príhodnej chvíli zvonil, ale nezabudol som ani na peknú smolnicu, ktorú si hravo rozžiaríš.“ Tu sa dal Kuba do chechotu a smial sa, až mu povoľovali gombíky. Smejúc sa a žartujúc, vyfintili vám títo dvaja Barbuchu naozaj na prasknutie. Stiahli mu košieľku pri krku, previazali ju v páse a pokryli ju hrôzostrašnými kresbami kostí a sov a lebiek a iných strašných vecí. Veru, jediná z nich postačí, aby ktorémukoľvek richtárovi uletel fúz. Bolo to dokonalé a švihácke strašidlo; škoda že bol taký maličký! Ale Barbucha sa nedal tak ľahko získať a predsa len mal pochybnosť. „Pán richtár Randa ma prvýkrát natrel, vravím, prečo by sa ma druhýkrát zľakol?“ „Preto, preto, preto!“ odpovedal Kuba; „zľakne sa ťa, pretože si to zatiaľ rozvážil, pretože sa z hodiny na hodinu vzbúri, pretože bez zjavnej príčiny zatvoril do väznice dobrého medvedíka a ešte lepšieho medvediara, pretože má zlé svedomie, pretože je somár a napokon preto, že si to zaslúži!“ „To mi stačí,“ povedal Barbucha. Zviazal si rubáš do ruksačika, vzal smolnicu, zavesil si zvonček na krčok, dal zbohom a vyšiel.

Richtárov dom stál na návsi rozkročený ako nehanba. Bol bruchatý a mal strapatú strechu. Pred prápražím skákal psík priviazaný na reťazi. Vyzeralo to, že ten psík je ako hodinky, a jeho reťaz bola ako retiazka od hodiniek. Takto skáču psíky, ktoré skúpy gazda trápi pri búde, a takto vyťahuje tučný pyšnúch hodinky z vrecka. No dobre, my vieme, že máte úrodné polia, dom a psa, ale vieme aj, že nie ste práve najlepší. Vieme, že ste hlúpy, zaťatý a nafúknutý. Veď vám neubudne, keď vám strašidlo naženie trochu strachu, ba naopak, osoží vám to! Barbucha sa zľahučka spustil z okna, a obzerajúc sa na všetky strany, kradol sa k označenému domu. Našľapoval ako na horúcu platňu, dvíhal hlavičku, a kedykoľvek zazrel, že niekto prichádza, pritisol sa k zemi a ležal ako celkom obyčajný vech. Asi o poludní dosiahol richtárov dvor. Akási jeho dievka sypala práve sliepkam; tu sa jej pripletol do sukne a vošiel, chránený jej tieňom. Richtárova izba bola veľká a poriadna. Stála v nej piecka, stôl a poriadne lavice. Barbucha si vyhľadal skryté a najteplejšie miesto. Vyliezol na bidlo, cez ktoré bola prehodená plienka. Čakal, a pretože mal dlhú chvíľu, pozeral sa na deti a načúval ich hrám. Ach, Randa mal rozkošné detičky a najrozkošnejšie z nich bolo batoľatko, celé ružové a trochu zafúľané od stáleho šmýkania sa po zadočku. Šmejdilo sem a tam, až mu viala košieľka. Barbucha sa na ne usmieval. Chvíľočku to vydržal byť ticho, ale keď ostatné deti vybehli z dverí za svojou hrou, dal sa batoľatku zvoniť pre zábavu na svoj zvonček. Zliezol z bidla a skackal pred ním a vyvádzal rozličné šaškárne, až sa rozosmialo. Hnal svoju neskromnosť ešte ďalej a celkom by bol zabudol, že má strašiť. Tu však vchádzal do pitvora gazda; bolo počuť, ako si čistí topánky a ako hromží. S Barbuchom to myklo. Len-len že vyliezol na svoje miestečko. Horempádom si navliekol Kubovu košeľu a chcel začať so strašením. Ale jeho novej priateľke sa nepáčilo, že jej tak ušiel, a dala sa do plaču. Ach jemine, tá vreštala! Gazda si ju vzal na kolená a trošku ju maznal. Nič naplat! Ani nepomyslela prestať. Otvárala ústočka ako malá kukučka a kričala a kričala a kričala! Azda mal richtár veľa starostí, ale aj keby ich nemal, každého ocka prejde trpezlivosť, keď dieťa takto revie. Milý richtár teda našupal svojej dcére po zadočku. Dal Marjánke len jednu alebo dve, ale mal jej radšej odpustiť; to vám bol rev, až zaliehali uši! Mamičke sa to nepáčilo; bola by to vyriešila lepšie, ale nepovedala nič a niesla na stôl. Pantáta sa pri jedle mračil a ten uplakanček sa nemohol utíšiť.

Taký obed veľa nestojí. A nestál ani vtedy; pane, to to dopadlo! Barbucha začal práve po polievke zvoniť a pantáta spustil: „Kto to zvoní? Ach vy hlavatí, nebudete ani pri jedle ticho, aby vás kaňa!“ Deti sa pozerali jedno na druhé, nikto nič nerobí, a zvonček znie a znie. Najstarší vám dostal pohlavok, ale bláznivý zvonček neutícha. Čo to je? Ty môj svete, strašidlo! Pantáta sedel práve oproti piecke, a ako sa obzerá, kde asi sedí ten zlomyseľný zvonár, zbadá Barbuchu! Visel za predné labky a košieľka mu splývala dva lakte dolu. To bol pohľad, pantáta dopadol na stoličku ako zdrevenený. Mal strach, aby sa mu niečo nestalo. V chvíľke sa spotil, ako keď spadne do rybníka. Deti majú pre strach vyhradené, a predsa pišťajú, keď to na ne mykne. Predstavte si, čo zažije potom veľký človek. To aby utekal dvadsať míľ!

Richtár si zakryl oči a ľavičkou ukazoval na strašidlo. Jachtal vám hrôzou a zuby mu drkotali drdrdrdrdr. A Barbucha hovoril rovnako rýchlo barbarbar! Za chvíľku bola izba, ako keď ju vymetie. Panímama jačala, slúžky jačali, deti z toho nárekom zhlúpli a začali tiež jačať. Pantáta hľadal podávky, aby sa mal čím brániť, ale nemohol ich nájsť. Stáli pred ním a on ich, úbožiak starý, pre strach nevidel.