Statočný krajčír

Bol raz jeden krajčír a ten jedného letného rána sedel pri stole pod oknom, oblečený do veselej nálady, usilovne šil kabát akémusi susedovi, keď tu dolu na ulici prichádzala nejaká sedliačka, ktorá volala:
„Výborný lekvár na predaj! Výborný lekvár na predaj!“ To znelo krajčírovým ušiam naozaj lahodne, a tak vystrčil svoju drobnú hlavu z okna a zavolal:
„Tu hore, milá pani, tu si uľahčíš od ťažkého nákladu!“ Tá dobrá žena vystúpala s ťažkou krošňou trojité schodisko až ku krajčírovi, kde z nej vyskladala všetky hrnce, ktoré si krajčír postupne obzrel, dvíhal ich do výšky, privoňával k nim a nakoniec povedal:
„Ten lekvár vyzerá naozaj dobre, odvaž mi, milá pani, tak 10 deka, ..... no, keď to bude 11, môžeš to tiež nechať.“ Sedliačka, ktorá dúfala, že urobí dobrý obchod, mu ten kúštik, ktorý si želal, navážila, ale bola celá rozčúlená, a keď odchádzala preč, zlostne ho preklínala.
„Tento lekvár mi zoslal pánboh!“ radoval sa zatiaľ krajčír. „Ten mi dá zdravie a silu!“ Zo skrine si priniesol chlieb, odkrojil krajec cez celý bochník a namazal si ho lekvárom.
„To bude pochúťka,“ povedal si, „ale najprv dokončím tú kazajku, až potom si zahryznem.“
Položil namazaný krajec vedľa seba a pustil sa znova do šitia; od samej radosti robil stehy stále väčšie a väčšie. Vôňa sladučkého lekváru zatiaľ šplhala hore po stene, na ktorej si hovel kŕdeľ múch, a bola taká lákavá, že sa húfne a čulo znášali dolu.
„Kto vás zval!“ skríkol krajčír a odháňal nezvaných hostí preč.
Ale muchy sa nenechali odohnať, kým by okom mihol, boli späť. Na krajčírovu veselosť padol tieň mrzutosti a siahol do kúta po kúsok súkna:
„Počkajte, ja vám dám!“
A tou handričkou ich nemilosrdne zrazil, a keď ju zdvihol a počítal, ležalo tam s natiahnutými nohami rovno sedem múch.
„Čo ty si to za chlapa!“ povedal si a musel sa sám čudovať svojej obratnosti:
„Toto sa musí dozvedieť celé mesto!“ A tak si hbito ušil opasok, na ktorý veľkými písmenami vyšil:
„Sedem jednou ranou!“
„Ach, čo mesto!“ vykríkol. „Toto sa musí dozvedieť celý svet!“ A srdce mu v tele poskakovalo ako jahňací chvostík, a tak sa tým novým opaskom opásal a rozhodol sa vyraziť do sveta, lebo mu zrazu bola jeho krajčírska dielňa pre takú udatnosť príliš tesná.
Ale kým vyšiel do sveta, behal po dome sem a tam, či by nenašiel niečo, čo by bolo dobré vziať so sebou, našiel však len kus starého syra, ktorý si zastrčil do vrecka. Pred bránou zbadal nejakého vtáka, ktorý uviazol v húštine, tak ho strčil k syru. Potom statočne vykročil na cestu, a keďže bol svieži a naľahko, nepociťoval žiadnu únavu a šiel a šiel. Cesta ho zaviedla na jeden vrch, a keď dospel až na jeho vrchol, sedel tam obor a spokojne sa obzeral. Krajčír šiel smelo až k nemu, pozdravil a povedal:
„Dobrý deň, kamarátik, vidíš, ty si tu sedíš a prezeráš si svet? Ja som práve na ceste doň, idem na skúsenosti. Nemáš chuť ísť so mnou?“ Obor sa na krajčíra pohŕdavo pozrel a povedal:
„Ty hlúpučké hovädo! Ty úbohý šibal!“
„Môže byť!“ odvetil krajčír, rozvážne si rozopol kabát a ukázal obrovi svoj opasok:
„Tu si môžeš prečítať, čo som ja za chlapa!“ Obor čítal:
„Sedem jednou ranou!“ a pomyslel si, že krajčír zabil sedem ľudí, a hneď k nemu mal trochu rešpektu. Ale najprv si ho chcel vyskúšať, vzal do dlane kameň a stisol ho tak silno, že z neho kvapkala voda.
„Urob to po mne,“ povedal obor, „ak máš silu!“
„Len toto?“ povedal krajčír. „Toto je hračka!“ Siahol do vrecka, vytiahol syr a stisol ho tak, až z neho tiekla srvátka. „Vidíš,“ povedal krajčír, „to bolo o niečo lepšie, nie?“ Obor nevedel, čo by na to povedal, ale nemohol tomu uveriť. Schmatol kameň a vyhodil ho tak vysoko, že ho bolo sotva vidieť, a povedal:
„No, ty červík, teraz sa ukáž!“
„To bol dobrý hod,“ povedal krajčír, „ale ten kameň spadol zase na zem; ja teraz hodím jeden, ktorý dolu už nikdy nespadne!“ Siahol do vrecka, schmatol vtáčika a vyhodil ho do výšky; ten celý šťastný z nadobudnutej slobody letel vyššie a vyššie a ďalej a ďalej a už sa nikdy nevrátil. „Ako sa ti páčil tento kúsok, kamarátik?“ spýtal sa krajčír.
„No, hádzať vieš dobre,“ povedal obor, „ale teraz uvidíme, či rovnako dobre uneseš niečo poriadne veľké.“
Obor zaviedol krajčíra k jednému mohutnému dubu, ktorý tam ležal zvalený na zemi, a povedal:
„Ak si dosť silný, pomôž mi s tým stromom.“
„Rád,“ odvetil mužík, „vezmi kmeň a ja ho zodvihnem za korunu, tá je oveľa ťažšia.“ Obor vzal kmeň na chrbát, krajčír si sadol na jeden z konárov, a obor, ktorý sa nemohol obzerať, niesol strom i jeho. Rozpustilý krajčír si pri tom pískal pesničku, akoby nosenie stromu bola hračka. Obor vliekol ťažké bremeno kus cesty, potom však už nemohol ďalej a povedal:
„Počuj, ja ten strom zhodím.“ Krajčír zoskočil dolu, schytil oboma rukami korunu, akoby ju niesol, a obrovi povedal:
„Taký veľký chlap a neunesie jediný strom.“
Tak šli spoločne ďalej, a keď šli popri jednej čerešni, schmatol obor jej korunu, kde boli tie najzrelšie čerešne, ohol ju dolu, dal ju krajčírovi do ruky a prikázal mu jesť. Ale krajčír bol príliš slabý, aby čerešňu udržal, a tak keď ju obor pustil, vymrštil sa strom opäť do výšky a s ním vyletel hore aj krajčír. Keď bez úhony spadol zase dolu, obor povedal:
„Čože? Ty nemáš dosť sily na to, aby si udržal tenký prút?“
„Sila mi nechýba,“ odvetil krajčír, „myslíš, že je to ťažké pre niekoho, kto sedem jednou ranou zrazil? Ja som ten strom preskočil, aby som si tam v húštine uľavil. Skoč si aj ty, ak to dokážeš.“ Obor to chcel vyskúšať, ale strom preskočiť nedokázal, zostal visieť vo vetvách, a tak povedal:
„Keď si taký statočný chlapík, tak poď so mnou do našej jaskyne a prenocuj u nás.“ Keď dorazili do jaskyne, sedeli tam pri ohni ešte iní obri, každý mal v ruke pečenú ovcu a z nej si odhryzoval. Krajčír sa obzrel a pomyslel si:
„No, tu je to teda predsa len priestrannejšie ako v mojej dielničke.“ Obor mu ukázal jeho posteľ a povedal mu, že si tam môže ľahnúť a vyspať sa. Krajčírovi však bola posteľ príliš veľká, neľahol si do nej, ale vliezol si do kúta. Keď bola polnoc a obor si myslel, že krajčír spí hlbokým spánkom, vstal a obrovským železným kyjom jedinou ranou posteľ roztrieskal, aby toho nebezpečného červíka rozmazal na kašu. Zavčasu ráno obri odišli do lesa a na krajčíra úplne zabudli; vtom za nimi celý veselý a opovážlivý pricupkal, čo ich ovšem strašne vyľakalo a oni sa rozutekali preč.
Tak krajčírovi nezostalo nič iné, len ďalej pochodovať sám. Potom, čo dlho predlho putoval, prišiel na kráľovský dvor, kde naň padla únava, a tak si ľahol do trávy a zaspal. Zatiaľ čo tak ležal, prišli tam ľudia, zo všetkých strán si ho prezerali a čítali nápis na jeho opasku:
„Sedem jednou ranou!“
„Ach,“ povedali si, „čože tu chce taký udatný bojovník v čase mieru? To musí byť nejaký mocný pán!“
Išli a oznámili to kráľovi a radili; keď by mala vypuknúť vojna, bol by to dôležitý a nepostrádateľný človek, nemali by ho nechať za žiadnu cenu odísť. Kráľovi sa takáto rada pozdávala, tak poslal za krajčírom jedného zo svojich dvoranov, aby mu, až sa prebudí, ponúkol kráľovskú službu. Vyslanec zostal pri spáčovi stáť a čakal, kým tento nepohol údmi a neotvoril oči, aby mu ponuku predniesol.
„Práve kvôli tomu som prišiel,“ odvetil krajčír, „som pripravený vstúpiť do kráľovských služieb.“
Prijali ho uctivo a dali mu dokonca osobitné bývanie. Kráľovským vojakom však krajčír nebol po vôli a najradšej by ho videli tisíc míľ ďaleko.
„Čo si s ním počneme?“ hovorili si. „Keď sa s ním budeme biť, tak na jednu ranu nás padne sedem. V tom nikto z nás neobstojí.“
Tak sa nakoniec rozhodli, že sa spoločne vydajú ku kráľovi a požiadajú ho o prepustenie.
„Tam, kde jeden sedem jednou ranou zrazí, nie sme my nič platní.“ Kráľ posmutnel, že by mal kvôli jednému stratiť svojich verných služobníkov, a rád by sa krajčíra zase zbavil. Ale prepustiť ho, to sa neodvážil, pretože sa bál, že by ho mohol aj s jeho ľudom pobiť a sám potom zasadnúť na kráľovský trón.
Tak rozmýšľal a rozmýšľal, až nakoniec dostal nápad. Dal ku krajčírovi poslať s odkazom, že mu chce ako veľkému bojovníkovi urobiť ponuku.
V jednom lese v jeho ríši sa usadili dvaja obri, ktorí lúpením, vraždením, mučením a upaľovaním spôsobujú ľudu veľké utrpenie, nikto sa k nim nemôže priblížiť, aby nepadol do smrteľného nebezpečenstva. Keď tých obrov premôže a zabije, dá mu kráľ svoju jedinú dcéru za ženu a k tomu ako veno polovicu kráľovstva; spolu s ním vytiahne aj sto rytierov, ktorí mu prispejú svojou pomocou.
„To by bolo niečo pre chlapa, ako si ty,“ pomyslel si krajčír, „krásna princezná a polovica kráľovstva, to človeku neponúkajú každý deň.“
„Áno,“ dal odpoveď, „obrov som už krotil a žiadnych sto rytierov som na to nepotreboval. Kto sedem jednou ranou zrazí, dvoch sa nebojí!“ A vydal sa na cestu aj so stovkou jazdcov, ale keď prišli na okraj lesa, povedal im:
„Zostaňte tu, ja s nimi budem hneď hotový.“
Potom vkročil do hlbín lesa a obzeral sa vpravo i vľavo. Za malú chvíľu obrov uvidel, ležali pod jedným stromom a spali a k tomu chrápali, až sa stromy ohýbali. Rýchlo si naplnil obe vrecká kameňmi, vyliezol na strom, kde sa prešmykol po konári, ktorý bol priamo nad spáčmi, a potom na nich hádzal jeden kameň za druhým. Obri dlhú chvíľu nič necítili, ale nakoniec sa jeden z nich zobudil, strčil do druhého a spýtal sa:
„Prečo si ma udrel?“
„To sa ti snívalo,“ odvetil ten druhý, „ja som ťa neudrel.“
Tak opäť ľahli ku spánku, ale krajčír trafil kameňom toho druhého.
„Čo to má byť,“ zvolal tento, „prečo po mne hádžeš kamene?“
„Ja som nehodil,“ zabručal tento.
Chvíľu sa dohadovali, ale keďže boli unavení, nechali toho za chvíľu a oči sa im opäť zavreli. A krajčír pokračoval vo svojej hre, našiel ten najväčší kameň a hodil ho s najväčšou silou na prvého obra.
„Tak to je priveľa!“ zareval obor, vyskočil ako bez zmyslov a udrel svojho druha, až sa celý zatriasol.
Ten mu však odplatil rovnakou mincou a nastala taká bitka, že vytrhávali stromy a jeden druhého nimi mlátili tak dlho, kým sa navzájom neumlátili na smrť. Teraz zoskočil krajčír dolu.
„Šťastie bolo,“ povedal si, „že ten strom, na ktorom som sedel, tiež nevytrhli, to by som musel vedieť skákať ako veverička.“
Vytiahol meč a uštedril každému obrovi niekoľko rán; potom šiel k svojmu vojsku a povedal:
„Práca je hotová; oboch som odrovnal. Ale bol to ťažký boj, v núdzi si trhali na pomoc aj stromy, ale nič im to nepomohlo, keď prišiel niekto ako ja.“
„Vy nie ste ani zranený?“ pýtali sa jazdci.
„Mal som šťastie,“ odvetil krajčír, „ani vlások mi nezakrivili.“ Jazdci mu však nechceli uveriť, a tak išli do lesa, kde našli obrov ležať v krvi; naokolo sa naozaj váľali vytrhané stromy.
Krajčír si od kráľa žiadal sľúbenú odmenu, ale tento svojho sľubu trpko ľutoval a vymýšľal niečo nové, čím by hrdinu pripravil o krk.
„Skôr než dostaneš moju dcéru a polovicu kráľovstva,“ povedal mu, „musíš vykonať ešte jeden hrdinský čin. V lese behá jednorožec, ktorý mi spôsobuje veľké škody, toho musíš chytiť.“
„Jedného jednorožca sa bojím ešte menej ako dvoch obrov, sedem jednou ranou, to je moje heslo.“
Vzal si povraz a sekeru a vyšiel do lesa a znovu prikázal tým, ktorí mu mali byť na pomoci, aby zostali vonku. Nemusel hľadať dlho, jednorožec sa čoskoro objavil a hneď sa na neho hnal, aby ho bez meškania prebodol svojím rohom.
„Pokojne, pokojne,“ povedal krajčír, „takto rýchlo to nepôjde.“
Zostal stáť a čakal, kým bude zviera čo najbližšie, a potom pred ním hbito uskočil nabok. Jednorožec, ktorý sa proti krajčírovi rútil celou silou, zarazil svoj roh, namiesto do krajčíra do kmeňa silného stromu tak hlboko, že ho nemohol ani za nič vytiahnuť von.
„Teraz ťa mám, vtáčik,“ smial sa krajčír, vyšiel spoza stromu, okolo krku dal jednorožcovi najprv povraz, potom sekerou vypáčil roh zo stromu, a keď bolo všetko hotové, viedol to zviera ku kráľovi.
Ale kráľ mu ani tentoraz nechcel dožičiť sľúbenú odmenu a vzniesol tretiu požiadavku. Krajčír mu mal pred svadbou ešte chytiť divú svinu, ktorá páchá v lese veľké škody; lovci mu pritom pomôžu.
„Rád,“ povedal krajčír, „to je úplná hračka.“
Ale lovcov so sebou do lesa nevzal a oni boli radi, lebo tá divá sviňa ich už mnohokrát privítala tak, že nemali nijakú chuť ísť do lesa znova. Keď sviňa krajčíra zbadala, vyrútila sa naň s papuľou dokorán a vycerenými zubami a chcela ho zraziť k zemi. Ale unikajúci hrdina vskočil do lesnej kaplnky a jediným skokom protiľahlým okienkom opäť von. Sviňa vbehla za ním a krajčír za ňou zabuchol dvere; tak to rozzúrené zviera zajal, bolo príliš ťažké a nemotorné, aby vyskočilo oknom ako on. Krajčír zavolal lovcov, ktorí sa celí nedôverčivo pozerali kľúčovou dierkou na uväznenú svinu. A on sa zatiaľ vydal ku kráľovi, ktorý teraz musel dodržať sľub a dať mu princeznú i polovicu kráľovstva.
Za nejaký čas sa mladá kráľovná v noci prebudila a počula, ako jej muž hovorí zo spánku:
„Chlapče, urob tú kazajku a zašy tie nohavice, alebo ťa pretiahnem lakťom.“
Vtedy razom pochopila, v ktorej uličke sa ten mladý hrdina narodil, sťažovala sa svojmu otcovi a prosila ho, aby jej od takého muža pomohol, lebo on nie je žiadny urodzený hrdina, ale obyčajný krajčír. Kráľ ju utešoval a povedal:
„Nechaj budúcej noci spálňu otvorenú, moji sluhovia budú stáť vonku a až zaspí, vojdú dnu, zviažu ho a naložia na loď, ktorá ho odnesie do širokého sveta.“
Princezná bola spokojná, ale jeden kráľovský zbrojnoš, ktorý bol mladému pánovi naklonený, to všetko počul a prišiel mu o tom chystanom úklade povedať.
„Toto zvládnem ľahko.“ povedal krajčír.
Večer ľahol v obvyklom čase so svojou ženou na lôžko. Keď si myslela, že už spí, vstala, otvorila dvere a zase si ľahla späť. Krajčír, ktorý robil, že spí, začal zrazu volať jasným hlasom:
„Chlapče, urob mi kazajku a zašy nohavice, inak ťa pretiahnem lakťom! Ja som trafil sedem jednou ranou, dvoch obrov som zabil, jednorožca skrotil a divú svinu zajal a mal by som sa azda báť tých, čo stoja za dverami?“
Keď sluhovia počuli krajčíra takto hovoriť, padol na nich veľký strach a utekali odtiaľ, čo im stačil dych a krok.
A tak si už nikdy nikto na krajčírov kráľovský majestát netrúfol.