O kokosovom kráľovstve

Pod kokosovou palmou v ďalekej Afrike sedeli dve malé opičky, ktoré sa hádzali kokosovým orechom. Z diaľky ich pozoroval malý chlapec menom Abú, ktorý zostal na svete celkom sám, a tak ušiel do divokej prírody za zvieratkami.

Vôbec si však neuvedomoval, aké obrovské nebezpečenstvo naňho striehne na každom jeho kroku, veď čo keby natrafil napríklad na takého hladného leva?

Abú mal však všetky zvieratká veľmi rád, preto ho nikdy nenapadlo, že by mu niektoré z nich mohlo ublížiť. Zo všetkých sa mu najviac páčili opičky, a tak sa im snažil priblížiť. Opatrne sa nenápadne plazil čo najbližšie k nim, len aby si ich mohol poriadne obzrieť zblízka, prípadne ich aj pohladkať.

Opičky však neboli skrotené a malého Abúa sa zľakli. Začali škriekať a utekali od neho čo najďalej. Pri úteku celkom zabudli na svoj kokosový orech, s ktorým sa hrali ako s loptou. Jedna z opičiek ho odhodila na zem a orech sa začal kotúľať rovno k Abúovi. Tesne pred ním sa zastavil a Abú sa preňho zohol, keď vtom sa kokos zase sám rozkotúľal a lákal ho za sebou stále ďalej a ďalej.

Abú chcel zistiť, kam ho tento pozoruhodný orech zavedie, a tak za ním pospiechal a nespúšťal ho z dohľadu. Kokosák sa kotúľal stále vpred, dokonca aj do kopca, potom zase z kopca dolu, cez kamenie, cez trávu a malý Abú za ním! Len-len že ho dobiehal, lebo sa otáčal rýchlo ako lopta a stále sa ponáhľal niekde veľmi ďaleko.

Cesta bola dlhá, ďaleká aj namáhavá, plná prekážok, ale Abú sa nevzdával. Nohy ho už od dlhej chôdze boleli a mal ich celé zničené, lebo celú tú cestu nasledoval kotúľajúci sa kokos bosý, no nevzdával sa. Zistiť, kam ho to asi zavedie, bolo pre neho záhadou, a tackal sa za ním ako tieň. Vtom zazrel v diaľke dlhé, biele pláne. Myslel si, že azda vidí sneh, o ktorom dosiaľ len počúval. O to viac pridal do kroku a zatúžil vyváľať sa v tých snehových perinách, lenže žiadny sneh to nebol. Ako sa čoskoro sám presvedčil, celá krajina naokolo bola posiata bielym strúhaným kokosom, ktorý veľmi lákavo voňal a priam vyzýval na zjedenie.

Abú neodolal a hneď ochutnal, keď vtom sa priamo pred jeho zrakom z ničoho nič objavil v tej kokosom zasneženej krajine aj obrovský zámok, ktorý bol tiež celý z kokosu. Bol postavený z farebných kokosových kmeňov, v ktorých sa nesmierne vynímali všetky tie biele kokosové okná, dvere aj brány. Zámok bol bohato posypaný kokosovými hviezdičkami všade dookola, v ktorých sa leskalo zlato. Abú zostal stáť na mieste ako pribitý, lebo niečo také rozhodne nečakal, a žasol nad krásou a vôňou kokosového zámku. Vtedy začal hľadať orech, ktorý ho doviedol až na tieto miesta, ale po ňom akoby sa do zeme prepadol! Naokolo nebolo ani živej duše, a tak sa Abú rozhodol vstúpiť do zámku.

Sotva sa k nemu priblížil o kúsoček bližšie, jeho brány sa pred ním samy slávnostne otvorili a po jeho vstupe sa opäť samy zatvorili. Skôr než by ste, deti, stihli povedať švec, malý Abú sa z ničoho nič premenil na dospelého, zdatného muža, z ktorého sa hneď stal kokosový kráľ so zlatou korunou na hlave. Jeho dvaja radcovia ho vyzvali, aby si sadol na svoj pripravený trón. Po jeho pravom boku sa naňho milo usmievala pôvabná, dlhovlasá krásavica, ktorá sa v tom okamihu stala jeho spoločníčkou, kokosovou kráľovnou! Všade bolo čisto, útulne, snehovo bielo, lebo belulinký kokos bol úplne všade, kam sa len Abú pozrel. Stoly sa prehýbali pod bohato prestretými, voňavými špecialitami, medzi ktorými nechýbali ani maškrty z kokosu. Kokosovým likérom priam pretekali poháre. Všade hrala príjemná hudba, voňal kokos a prekvapený Abú sa zrazu cítil ako niekde v skutočnom raji! Bol doslova dojatý, lebo by si nikdy nepomyslel, že niečo také môže stretnúť práve jeho.

Bol šťastný, prešťastný a práve tak sa z chudobného, nešťastného siroty stal spokojný a bohatý kokosový kráľ.

A kto vie, možno že v kokosovom kráľovstve vládne Abú po boku svojej krásnej Rafaely dokonca ešte aj dodnes?