Zlatá kačica Gondolána

Žila raz jedna vdova a tá mala troch synov, bola naozaj rada, keď chlapci jeden po druhom skončili školu a mali sa pustiť do zarábania peňazí. Pretože ich otec často nabádal, že remeslo má zlaté dno, každý sa vyučil užitočnému remeslu a potom mal ísť na skúsenosti do sveta. Najstarší sa stal tkáčom, prostredný obuvníkom a najmladší sedlárom.
Najprv sa mal na cestu do sveta vydať tkáč. Starostlivá matka mu do batoha zbalila všetko, čo tkáči na cestách potrebujú, a k tomu košele a pančuchy, kazajku a pár topánok na nedeľu. Zvyšné miesto zaplnila vlastnoručne upečenými koláčikmi, lebo to bol vtedy na tom mieste taký zvyk.
„Choď v pokoji, chlapče,“ povedala, „zostávaj naďalej usilovný a počestný, ku každému buď slušný, a keď stretneš úbožiaka, rozdeľ sa s ním o koláče, ktoré som ti dala do batoha.“ S tým sa najstarší rozlúčil. Po niekoľkých dňoch putovania prišiel do hlbokého lesa. Tam stretol akúsi starú ženu, ktorá ho prosila o niečo na jedenie. Tkáč povedal nevrlo:
„Zmizni! Čo mám, to sám potrebujem!“ a chcel ísť ďalej svojou cestou. Ale nemohol urobiť dopredu ani krok; mohol sa naťahovať, ako chcel. Bezradne sa obzeral po tej žene, ale tá zmizla. Bola to totiž lesná žienka, ktorá putujúcemu tovarišovi skrížila cestu za šťastím a za tú nevrlosť ho odmenila zadržiavacím kúzlom, takže sa musel obrátiť domov.
Rýchlejšie, než by sa človek nazdal, prišiel čas, keď mal na vandrovku ísť aj druhý syn. Aj jemu zviazala matka všetko potrebné do batoha, zvyšné miesto vyplnila koláčikmi a povedala:
„Teraz chcem vidieť, ako ďaleko dôjdeš ty, môj synček. Zostaň čestný chlap a ku všetkým ľuďom buď milý a nezabudni dať zo svojich koláčov tomu, kto ťa požiada o niečo na jedenie.“ Tak sa obuvník rozlúčil a putoval rovnakou cestou, ktorou šiel pred rokom jeho starší brat. Po niekoľkých dňoch prišiel k hlbokému a čiernemu lesu a stretol lesnú žienku. Prichádzala v podobe roztrasenej starenky, ktorá sa len-len vlečie o palici, a prosila o kúsok chleba. Ale on jej dal len hrubú a zachmúrenú odpoveď:
„Nemám chlieb! Mám len koláčiky a tých mám sám málo!“ A chcel ísť ďalej, ale v ďalšom okamihu ho spútalo kúzlo lesnej žienky a nemohol urobiť ani krok a musel sa vydať späť k matke. Ani tkáč, ani obuvník doma o tom, prečo sa po pár dňoch vrátili domov celí mrzutí a skľúčení, nepovedali ani slovko.
Keď zase uplynul rok a matka vyprevádzala na vandrovku svojho najmladšieho syna, zaplakala a povedala:
„Ach, môj milovaný, teba púšťam s veľkými obavami v srdci. Len aby sa ti nevodilo rovnako ako bratom. Dávam ti všetko, čo môžeš v cudzine potrebovať, máš to zviazané v batohu, dávaj na to dobrý pozor. Aj nejaké koláčiky, ktoré tak rád máš, som ti tam dala. Zostaň verný a dobrý a nenechaj nikoho, kto bude v núdzi, aby ťa žiadal o jedlo zbytočne.“ Tak sa vydal ten najmladší veselo do sveta. Po niekoľkých dňoch prišiel do lesa, kde ho unavená a v krížoch celá zhrbená starenka prosila o niečo na jedenie. Hneď zložil batoh z chrbta, otvoril ho a vysypal jej všetky koláčiky, ktoré ešte mal, do lona. Tu naňho lesná žienka priateľsky pozrela a povedala:
„Pretože si sa ku mne tak pekne zachoval, dobre sa ti povedie. Darujem ti jednu kačicu, ktorá má zlaté perie a volá sa Gondolána. Ak ti ju niekto bude chcieť ukradnúť alebo jej vytrhnúť zlaté pierko, povieš: ‚Zlatá kačica Gondolána, nech na tebe visí, čo sa ťa dotklo!‘ a v tú chvíľu nebude môcť nikto uniknúť a musí ísť tam, kam pôjde ona.“
Chlapec jej poďakoval, vzal Gondolánu a tiahol tým lesom ďalej. Zatiaľ čo si takto vykračoval, v duchu si opakoval jej meno, aby mu nakoniec ešte nevypadlo z hlavy. Pomaly sa chýlilo k večeru, keď prišiel do jedného hostinca, kde si chcel dať večeru a prenocovať. Keď priniesli jedlo, chcela aj kačica. Posadila sa na stôl k sedlárovi a vyberala si z taniera tie najlepšie kúsky. To vám hostinský i hostia vyvaľovali oči! A najmä tri urodzené slečinky, ktoré v hostinci nocovali.
„Čože je to za krásne zvieratko!“ volali celé očarené a prosili ho, aby im daroval jedno zlaté pierko. Ale on im také želanie odmietol splniť, nebude svojej milej kačičke trhať jej drahocenné perie. Tu slečinky prosili hostinského, aby ich dnešnej noci nechal spať v izbe, ktorá bola vedľa tohto cudzinca, a on súhlasil. Okolo polnoci, keď si dievčatá mysleli, že sedlár už tvrdo spí, tichučko vstali z postelí a vkradli sa do jeho komory. Oknom svietil dnu mesiac, strieborné svetlo dopadalo práve na Gondolánu, ktorá sa uložila na stoličke vedľa postele svojho pána a hlavu si zastrčila pod krídlo. Práve si chceli vytrhnúť niekoľko zlatých pierok, keď kačica zakričala, ako najhlasnejšie vedela. Mladík sa hneď prebudil a povedal:
„Zlatá kačica Gondolána, nech na tebe visí, čo sa ťa dotklo!“ Tak museli dievčatá zostať celú noc pri kačici a boli vám len v košeliach!
Keď sedlár na druhý deň raňajkoval, zavolal na kačicu:
„Zlatá kačica Gondolána, poď dolu a všetko, čo na tebe visí, sem ísť musí!“ Tak museli slečinky v košeliach zísť dolu do šenku na raňajky. A keď sa potom vydal na cestu, nemali inú voľbu, než bežať za ním a jeho kačicou. O nejakú chvíľu prišiel do jednej dediny. Tunajší farár stál práve pri okne, a keď uvidel sedlára, kačicu a tie tri dievčatá, zvolal:
„Také veľké dievčatá a nehanbíte sa chodiť po uliciach len v košeli?“ Vybehol z domu, schmatol tú poslednú za ruku, aby ju odtrhol, ale mladík zvolal:
„Zlatá kačica Gondolána, nech na tebe visí, čo sa ťa dotklo!“ A tak musel farár s nimi, hoci sa zapieral a volal o pomoc.
Potom tiahli popri dome, na ktorom pracovalo sedem murárov. Keď títo videli ten podivuhodný sprievod, pribehli s murárskymi lyžicami, aby dievčatá oslobodili. Ale sedlár zvolal:
„Zlatá kačica Gondolána, nech na tebe visí, čo sa ťa dotklo!“ Tak sa tých sedem murárov viac neodtrhlo a muselo ísť s nimi. Keď prešli ďalší kus cesty, prišli do akéhosi mesta, v ktorom bola veľká pekáreň. Pekárski tovariši uvideli kačací sprievod, ľutovali tie tri dievčatá v košeliach a chceli im pomôcť. Tak sa zbehlo tridsaťpäť tovarišov, v rukách mali pekárske lopaty a vrhli sa na sedlára, ale ten len povedal:
„Zlatá kačica Gondolána, nech na tebe visí, čo sa ťa dotklo!“ A to hneď muselo tých tridsaťpäť pekárskych tovarišov na koniec sprievodu a tam zostalo.
K večeru prišiel chlapec so zlatou kačicou a jej veselým sprievodom do jedného hostinca, aby tam prenocoval. Objednal si prípravu večere a potom ešte nejaký čas posedel pri víne s dvojicou urodzených hostí z mesta. Od tých sa dozvedel podivuhodnú správu: kráľ má jedinú dcéru, tak rozprával jeden, ktorá je taká vážna, že sa ešte v živote nezasmiala. Preto kráľ rozhodol, že princeznú dostane za ženu ten, kto ju dokáže rozosmiať.
„To by bolo niečo pre mňa,“ pomyslel si sedlár, „mať za ženu princeznú, to by sa mi naozaj nevodilo zle!“ A tak sa na druhý deň vydal na zámok, ohlásil sa u kráľa a povedal mu, že by sa odvážil princeznú rozosmiať. Tým bol kráľ veľmi potešený a prikázal mu prísť na zámok na druhý deň o desiatej hodine aj so svojimi ľuďmi.
Bolo to prenádherné letné ráno. Slnko žiarilo a bolo teplučko, v parku spievali na stromoch vtáky o preteky. Krásna kráľovská dcéra stála s dvornými dámami v altánku a pozerala dolu na ten zvláštny sprievod, ktorý práve vchádzal na zámocké nádvorie, zlatú kačicu, tri panny len v košeliach, tučného farára, sedem murárov s lyžicami a tridsaťpäť pekárskych tovarišov s lopatami, všetci viseli na kačici jeden za druhým ako pestré perly na jednej šnúre.
„Čože to je?“ výskala princezná a musela sa od smiechu držať komornej. Smiala sa tak, že jej po lícach tiekli slzy. Keď to kráľ videl, bol rád a povedal:
„Na staré kolená som sa dožil toho šťastia, že sa moja milovaná dcérka smeje.“ Potom sám zostúpil na zámocké nádvorie, sedlárovi poďakoval, prikázal ho obliecť do krásnych a drahocenných šiat a viedol ho k princeznej. Bola to prekrásna a veselá svadba. Nevesta princezná sa smiala a žiarila ako vychádzajúce slnko; a smiala sa od srdca a ešte radostnejšie, keď o rok nato kolísala na rukách dieťa.
Keď starý kráľ zomrel, stal sa sedlár kráľom a panoval po boku svojej milovanej kráľovnej mnoho rokov v mieri a v šťastí.