Vták Ohnivák a morská panna

V jednej dedine žili za dávnych čias manželia a tí nemali žiadne deti. Boli pracovití, ale chudobní. Hoci boli chudobní, predsa si priali, keby ich pánboh obdaril dedičom. I vyslyšal boh ich prosbu a po čase porodila žena zdravého synčeka. Šiel teda muž hľadať kmotrov s prosbou, ale že bol chudobný, nechcel mu nik ísť za kmotra. Bolo mu to ľúto a smutný sa vracal domov. A tu stretne blízko svojej chalúpky žobráka.
„Prečo si taký smutný, človeče?“ pýtal sa ho žobrák.
„Ako nemám byť smutný, porodila mi žena synčeka a nemôžem mu zohnať kmotra,“ odpovedal otec.
„No, ja som len žobrák, ale ak budeš súhlasiť, pôjdem ti ja za kmotra, ale nemám čo dať, mám len týchto sedem grajciarov,“ povedal žobrák.
„Veď ja nič nežiadam, len poďte za toho kmotra.“
„Len choď domov, ja budem pri kostole na teba čakať,“ odpovedal žobrák. Muž išiel domov a hneď sa žene pochválil, že už kmotra má. Vzali teda synčeka a išli s ním na krst. Pokrstili ho Janko. Ten starý žobrák, čo mu šiel za kmotra, dal mu do vienka tých sedem grajciarov, potom ho požehnal a zmizol.
Rodičia mu tých sedem grajciarov odložili a umienili si, že aj keby na nich prišla akákoľvek veľká bieda, nevydajú ich. A odkedy Janko do chalúpky pribudol, bolo požehnania božieho plné kúty a rodičom sa darilo dobre. Janík rástol ako z vody a z dňa na deň z neho bol krajší šuhajík; rodičia sa v ňom videli. Ale hoci aj Janko svojich rodičov miloval, predsa ho to, keď dorástol, z domu do sveta lákalo.
„Milí rodičia,“ povedal im jedného dňa, „už ste sa o mňa dosť nastarali, už som dosť silný a môžem sa o seba sám starať. Prosím Vás, pustite ma, rád by som svet vyskúšal.“
Nerady počuli rodičia Jankovu reč a začali ho prehovárať a plakať.
„Ach, len neplačte a nebojte sa, milí rodičia, veď ja sa Vám za rok za dva zase vrátim a chcem Vás na Vaše staré dni poctivo opatrovať,“ tešil ich Janko. Keď rodičia videli, že inak nedá, nechali mu jeho vôľu a pomaly ho na cestu pripravovali. Tu keď sa rodičia o synovi radia, ako by ho najlepšie vystrojili, zjaví sa tu znenazdajky starý človek pred dverami, držiac za uzdu krásneho koníka a pýtajúc sa:
„Nekúpite koňa?“
„A začo je ten kôň?“ pýtal sa otec.
„Za sedem grajciarov!“ odpovedal starý.
„Nuž Janko, kúp si ho za tých sedem grajciarov, čo si dostal do vienka,“ povedal otec a hneď Jankovi odložené peniaze priniesol. Janko s radosťou starcovi sedem grajciarov dal a starec odovzdal mu koňa a rýchlo odišiel. Nemalú mal Janko radosť z pekného koňa, ku ktorému tak znenazdajky prišiel. Keď ho nakŕmil a pripravil, rozlúčil sa s rodičmi, a sadnúc na koňa, bez ďalšieho meškania sa do sveta uberal.
A keď už boli ďaleko od domova a po zelenej lúke išli, povedal koník Jankovi:
„Daj pozor, keď klopýtnem, čo vykopnem.“ Divné bolo Jankovi, že kôň rozpráva, a už sa chcel ozvať, vtom kôň klopýtol a na zemi sa zaiskril ohníček, keď sa ale Janko bližšie prizrel, videl, že to nie je ohníček, ale zlaté pero.
„Mám ho vziať?“ pýtal sa Janko koňa.
„Vezmi ho, je to pero z krídla vtáka Ohniváka, ale dobre si ho schovaj! Najprv ti bude slúžiť na zlé, potom na dobré,“ odpovedal kôň. Janko pierko zdvihol, zabalil do bielej šatky a schoval si ho za košeľu.
Išli ďalej a prišli k jednému kráľovskému mestu, a tu keď išli okolo kráľovského hradu, kráľ sa z okna pozeral. Uzrúc pekného šuhaja na koni, zavolal naňho a pýtal sa ho, kam ide.
„Do sveta, šťastie skúsiť,“ odpovedal Janko.
„A či by si nechcel u mňa slúžiť?“ pýtal sa kráľ, ktorému sa šuhaj zapáčil.
„Prečo by som nechcel, keď ma vezmete, ale tohto svojho koňa si so sebou vezmem, bez neho by som nešiel.“
„No, keď tak chceš, vezmi si ho,“ povedal kráľ. Janko teda vošiel na zámok, vstúpil do kráľovskej služby a dostal na starosť krásnych šesť koní, na ktorých kráľ jazdieval. Svojho koníka postavil do tej istej konírne do kúta a vedľa neho spával.
Od tej doby, čo Janko kone strážil, stávali sa z dňa na deň krajšími, srsť na nich ako zamat, hriva ako zlaté vlnky im z hlavy splývala, z očí im oheň sršal. Kráľovi sa to páčilo, chválil si Janka. Čeľaď sa ale čudovala, čo je to s tými koňmi, čo ich stráži Janko, že takto na sebe berú, akoby na nich kládol, hoci predsa rovnaký obrok majú; to že vraj nie je s dobrým. Obzvlášť jeden sluha spomedzi kráľovskej čeľade Janka nenávidel a kráľovu priazeň mu neprial; ten si umienil, že musí vyskúmať, čo on s koňmi robí. Tak aj urobil.
Jedného večera sa vkradol do konírne, a za kopu sena v kúte nahromadeného sa schovajúc, čakal na Janka. Keď sa už celkom zotmelo, vošiel Janko do konírne bez svetla; keď závoru zastrčil, vybral spod košele bielu šatku, v ktorej zabalené mal zlaté pero z vtáka Ohniváka. Položiac šatku na okno rozbalil ju a v tom okamihu sa z nej rozliala žiara po celej konírni. Janko zložil čiapku, zavesil na klinec, vyzliekol kabát a začal kone čistiť a česať jedného po druhom, veselo si pritom spievajúc. Keď bol s prácou hotový, zabalil zlaté pero zase do šatky a až potom ľahol na seno vedľa svojho koníka.
Keď sa rozvidnelo, vykradol sa zradný sluha spoza kopy a uzrúc, že Janko tvrdo spí, vzal pero i so šatkou a potichu, ako prišiel, odišiel. Ako nastal biely deň, ponáhľal sa sluha ku kráľovi, zlaté pero mu odovzdal a všetko vypovedal, ako a kde k nemu prišiel. Kráľ ho vypočul a potom si poslal po Janka. Páčilo sa kráľovi pero a myslel si, keď jedno pero tak svieti a tak krásne je, čo potom až celý vták!
Keď sa Janko pred kráľa dostavil, prísne sa naňho kráľ pozrel a nahnevaným hlasom prehovoril:
„Ako si sa mohol opovážiť skrývať predo mnou zlaté pero z vtáka Ohniváka, za to si si smrť zaslúžil!“
„Ach, odpusťte, Vaša Milosť, pane kráľu, nemyslel som, že by sa Vám to jedno pero tak zapáčilo,“ ospravedlňoval sa Janko.
„Odpustím ti, ale musíš mi doniesť vtáka Ohniváka, ak nedoniesieš, budeš o hlavu kratší!“ S týmito slovami sa kráľ od neho odvrátil a Janko so slzami sa vrátil do konírne.
„Prečo, Janko, plačeš, čo ti je?“ pýtal sa ho koník.
„Ach ako nemám plakať a nariekať, koníku môj drahý, keď mi kráľ rozkázal, aby som mu doniesol vtáka Ohniváka, a keď mu ho nedonesiem, že budem o hlavu kratší! Beda mne, kde ja nájdem vtáka Ohniváka!“
„Veď vieš, čo som ti hovoril, že ti to zlaté pero najprv na zlé, potom na dobré bude. No neplač, veď ja ti pomôžem. Ale najprv požiadaj od kráľa korýtko zlatej pšenice a hodvábnu sieť. Potom naber potravy, sadni na mňa a vydáme sa na cestu.“ Janko sa vrátil ku kráľovi, prosiac, aby sa mu dalo korýtko zlatej pšenice a hodvábna sieť. Kráľ nariadil, aby sa mu hneď všetko, čo žiada, vydalo. Keď mal Janko všetko pripravené, vložil to na koňa, sadol aj sám naň a v okamihu boli z brány von.
Išli, išli mnoho dní, až prišli za vysoké hory, za široké doly k zlatému vrchu. Tu sa koník zastavil a povedal Jankovi:
„Vezmi sieť a zlatú pšenicu a choď na ten vrch, čo tu vidíš; na vrchu je studnička a k tej studničke priletujú každú noc vtáci Ohniváci napiť sa. Okolo tej studničky nasyp zlatú pšenicu; priletia vtáci, budú zobať a v tom okamihu musíš rýchlo jedného chytiť. Keď ho budeš mať, daj ho do siete a zavolaj na mňa.“ Ako koník prikázal, tak Janko urobil; vzal pšenicu a sieť a išiel na zlatý vrch; vyliezol hore večer.
Na vrchu bola studnička a v nej voda ako krištáľ čistá. Nasypal Janko pšenicu okolo studničky a potom ľahol na zem a striehol. Keď bolo k polnoci, osvetlil sa tu náhle celý vrch, akoby nad ním slnko vyšlo a to priletovali vtáci Ohniváci. Ako blesk dolu k studničke sa zniesli, a vidiac zlatú pšenicu okolo studničky rozhádzanú, začali hltavo zobať a o zrnká sa biť. Janko obdivoval krásnych vtákov a sotva dýchal, aby ich nevyplašil; keď sa ale jeden, najkrajší zo všetkých, k nemu priblížil, rýchlosťou blesku ho chytil za nohu, sieť cez neho prehodil, a čo mu hrdlo stačilo, volať začal na koníka, a v tom istom okamihu stál koník pri ňom; Janko sa naň vyšvihol, držiac vtáka v sieti, a v tú chvíľu boli preč. Ale mali šťastie, lebo už vtáci Ohniváci na Janka dorážali a boli by ho iste krídlami zabili a zobákmi telo mu rozklovali, keby ho bol koník včas neuniesol.
Nevýslovná bola radosť kráľova, keď sa Janko na zámok vrátil a vtáka so sebou priniesol. Obdaroval Janka bohato a vtáka Ohniváka dal do najkrajšej izby na zlaté bidielko a kŕmili ho zlatou pšenicou. Od tej chvíle, čo sa Janko vrátil, rozmýšľal onen zlomyseľný sluha len o tom, ako by Janka zničil. Janko si ho ale nevšímal, a ako predtým, tak potom len svojich koní si dbal. Jedného dňa sa prechádzal kráľ po sieni, kde vták Ohnivák na bidielku sedel. Náhle sa zastavil a povedal sluhovi, Jankovmu nepriateľovi, ktorý sa tam nejakou prácou zaoberal:
„Väčšia vzácnosť ako tento vták, myslím, nie je na svete!“
„Je, Vaša kráľovská Milosť,“ ozval sa sluha, rád, že sa mu naskytla príležitosť Jankovi škodiť.
„A kde? Aká?“ rýchlo sa spýtal kráľ.
„Ako nám Janko rozprával, býva na čiernom mori jedna panna, ktorej sa krásou na celom svete žiadna nevyrovná!“ I pozastavil sa kráľ nad touto rečou a zatúžil po krásnej panne. „Dosiaľ,“ pokračoval sluha vo svojej reči, „nemohol ju nikto chytiť, ale Janko sa chválil, že by to dokázal!“
„Nuž dobre; tak Janka zavolaj!“ prikázal kráľ. Zradný sluha hneď po Janka bežal, tešiac sa už, že sa ho navždy zbaví.
„Prečo si mi nepovedal o morskej panne? Teraz choď a morskú pannu mi priveď, ak mi ju neprivedieš, budeš o hlavu kratší!“ Janko sa chcel vyhovárať, že o morskej panne nevie, ale kráľ mu nedal dostať sa k slovu, z izby von ho vyhnal a prikázal, aby sa hneď na cestu pripravoval.
So slzami vošiel Janko do konírne.
„Prečo plačeš, Janko?“ pýtal sa koník.
„Ach koníčku môj drahý, ako nemám plakať, keď ma kráľ posiela po morskú pannu, a keď mu ju neprivediem, budem o hlavu kratší!“ nariekal Janko.
„No neplač; bude to ťažká práca, ale neboj sa; pomôžem ti. Ale najprv požiadaj od kráľa biely, zlatom tkaný stan a zlatý stolík a všelijaké naň drahé veci zo zlata, zo striebra. Aj fujaru vezmi. Keď to budeš mať, aj potravu, vydáme sa na cestu.“ Janko išiel ku kráľovi a prosil o stan, o stolík, o tovar a potravu, ako mu koník nariadil; a kráľ rozkázal, aby sa mu hneď vydalo všetko, čo žiada.
Majúc všetko v poriadku, naložil veci na koňa, aj sám nasadol a bez meškania sa na cestu vydali. Išli cez hory, doly, cez široké púšte, mnoho dní išli, kým k moru došli.
„Nuž, tu sme, to je čierne more,“ povedal koník, keď sa neďaleko brehu morského zastavil, „teraz zosadni dolu a počúvaj, čo ti poviem. Najprv postav na kraj mora stan, do stanu postav zlatý stolík a na stolík vylož drahé veci, ktoré máš pri sebe. Potom sa posaď pred stan a čakaj; každý deň napoludnie sa morská panna, dcéra morského kráľa, vozí v zlatom člnku po mori. Keď ju uvidíš, začni pekne na fujare hrať, aby ťa počula. Keď ťa započuje, priplaví sa k brehu so svojimi pannami a bude sa ťa vypytovať, kto si a odkiaľ si; povedz jej, že si kupec, že máš v stane drahé veci, aby si ich išla pozrieť. Keď sa bude na veci pozerať, nemeškaj, chyť ju za pravú ruku a zavolaj na mňa!“
Potom ustúpil koník nabok a Janko išiel na kraj mora. Tam postavil biely, zlatom tkaný stan, do stanu postavil zlatý stolík a na stolík rozložil všelijaké drahé a krásne šperky. Potom vzal fujaru a sadol si pred stan, oči z mora nespúšťajúc. Tu k poludniu videl ďaleko na mori čosi sa lesknúť, akoby zlatá kačička po vode plávala. Nebola to ale kačička, bola to zlatá loďka a v nej sedela morská panna so svojimi pannami, ktoré veslovali striebornými veslami. Keď poznal Janko, že to je morská panna, začal utešene na fujare hrať.
I započula pieseň jeho morská panna, a chcejúc zvedieť, kto to tak ľúbezne hrá, obrátila loďku k brehu. Tu videla sedieť Janka pred zlatoskvúcim stanom. Keď priplávala ku kraju, Janko k nej pristúpil, pekne sa jej poklonil a na jej otázku, odkiaľ a kto je a kam ide, povedal:
„Som kupec z ďalekej zeme, krásna panna. Ak chceš, vojdi do stanu a pozri si môj tovar. Mám pekné, drahé veci, možno, že sa ti niečo zapáči,“ nútil Janko sladkými slovami morskú pannu. Nedala sa dlho nútiť a vstúpila so svojimi pannami do stanu.
I obstúpili zlatý stolík a oči všetkých sa pásli chtivo na krásnych šperkoch. Janko nechal ich pozerať sa a vyčkával chvíľu. Tu keď sa morská panna k nemu obrátila, pýtajúc sa, čo by za všetok tovar žiadal, chytil ju za pravú ruku, namiesto odpovede zavolal na koníka, a zbadajúc ho v tom istom okamihu pri sebe stáť, ako strela sa vyšvihol i s pannou naň a preč uháňal. Kým sa panny spamätali a morského kráľa zavolali, bol Janko s pannou za horami.
Neslýchané bolo na zámku divenie, keď sa Janko vrátil a pannu krásy nevídanej so sebou priviedol. Kráľ nevedel od radosti čo počať a bohato Janka obdaroval, že mu takú krásnu nevestu priviezol. Ale Janka málo tešila kráľova priazeň a dary, on by oveľa radšej bol morskú pannu chcel než všetko kráľovo bohatstvo. Ani morská panna, odkedy na zámok vkročila, nebola veselá, nezasmiala sa, ani rozprávať nechcela a len smutne po zámku chodila. Kráľa smútok jej nesmierne trápil a nevedel už čo počať, aby sa jej zapáčil, veď hoci starý, vášnivo sa do krásnej panny zamiloval. Nemohol bez nej byť ani chvíľu a len stále na ňu naliehal, aby mali svadbu. Raz, keď sa jej zase pýtal, kedy budú svadbu sláviť, odpovedala mu panna:
„My spolu nemôžeme mať svadbu, pretože ja som mladá a ty starý!“
„To je pravda, ale aj keď som starý, predsa ťa budem milovať ako mladý!“ odpovedal kráľ, urazený jej slovami. Morská panna pokrútila hlavou a odpovedala:
„Moje líce ružami prekvitá, tvoja hlava snehom zapadá, to sa nezhoduje, ja teba, starca, milovať nemôžem!“
„Ach beda mne, čo mám robiť, veď ja sa mladým urobiť nemôžem!“
„Keby si mal živú a mŕtvu vodu, urobil by si sa mladým,“ odpovedala morská panna. Tú chvíľu zavolal kráľ sluhu a prikázal mu popýtať sa po živej a mŕtvej vode. Sluha, Jankov to nepriateľ, išiel, ale zakrátko sa vrátil s odkazom, že nie je ani živá ani mŕtva voda na dostanie. Zarmútil sa kráľ, ale sluha ho potešil riekúc mu, aby po ňu Janka poslal. Hneď si dal kráľ Janka zavolať, a keď sa Janko dostavil, prikázal mu priniesť živú i mŕtvu vodu .....
„a keď tú vodu do troch dní nedoniesieš, na kusy ťa dám rozsekať!“
Nebožiak Janko, čo mal povedať, smutný, bedákajúci šiel do konírne.
„Nuž Janko, čo zase bedáš, čo ti je?“ pýtal sa ho koník.
„Ach koníčku môj drahý, ako nemám bedákať, keď ma kráľ posiela po živú a mŕtvu vodu. Ak ju nepriniesiem, že vraj ma dá na kusy rozsekať.“
„Nuž, len sa neboj, veď ja ti pomôžem; ale najprv požiadaj od kráľa dve malé fľaštičky na vodu, ale také ľahké, aby ich vták uniesol. Keď ti ich kráľ dá, vezmi aj potravu a vydáme sa na cestu.“ Potešený sa vrátil Janko ku kráľovi a prosil o dve fľaštičky, ľahké, aby ich vtáča uniesol. I prikázal kráľ zhotoviť hneď fľaštičky z mechúrov a Jankovi ich odovzdať. Majúc fľaštičky i potravu nasadol na koňa a ten uháňal s ním na krídlach vetra, až došli k jednému hlbokému lesu.
Tam koník zastavil a prikázal Jankovi, aby zosadol; keď zosadol, povedal mu koník:
„Ty sa skry tu za ten buk, ja si ľahnem na zem a budem robiť mŕtveho. Za chvíľu priletia vrany a budú ma chcieť trhať. ..... Pozri, tam ich vidím hore na strome, pár a mladé. ..... Keď si na mňa sadnú, daj pozor, aby si to mladé chytil. Starí sa preľaknú, budú ťa prosiť, aby si ho pustil, ale ty ho nepúšťaj a povedz, že ho zabiješ, ak ti neprinesú živú a mŕtvu vodu. Daj im potom fľaštičky, ale vranu podrž pri sebe!“
Janko sa teda skryl za buk a kôň sa natiahol na zem ako zdochnutý. Po nejakej chvíli zleteli vrany dolu a sadli na koňa, majúc ho za mrcinu. Tu sa Janko vykradol spoza buka a mladú vranu šťastne pod čiapku chytil.
„Ach nezabíjaj, dobrý človeče, naše mláďa, veď my sa ti chceme všetkým dobrým odslúžiť!“ prosila stará vrana.
„Len vtedy vám mláďa vaše pustím, keď mi donesiete živú a mŕtvu vodu!“
„Donesieme, donesieme!“ skríkli starí jedným hlasom. Janko im dal každej jednu fľaštičku a vrany zamávali krídlami a v okamihu Jankovi z očí zmizli. Keď vrany odleteli, koník vstal. Janko vranu pevne držal a s túžbou očakával návrat starých. Prešiel deň, prešla noc, a druhý deň zrána od východu priletujú dve vrany a priamo pod buk k Jankovi, nesúc každá jednu fľaštičku v zobáku. Vzal im Janko fľaštičky, ale na radu koníka, kým im vranu pustil, roztrhol ju, mŕtvou a živou vodou namazal a až potom pustil. Vrana zatrepotala krídlami a čerstvá a zdravá so starými odletela. Presvedčiac sa takto, že ho neoklamali, nasadol na koňa a ten ako na vetre domov s ním uháňal.
Prišli práve v určenú dobu. Keď Janko koníka do konírne zaviedol, keď ho pohladil, pobozkal na hrdlo, ako vždy robieval, ďakujúc mu za jeho vernosť, šiel ku kráľovi, ktorý s túžbou ho už očakával. Janko dal kráľovi fľaštičky s vodou a kráľ ich dal morskej panne.
Panna vzala fľaštičky do jednej ruky, druhou rukou vzala zo steny meč, a podávajúc ho Jankovi povedala:
„Nuž, kráľu, kľakni a Janko nech ti hlavu zotne, ja ťa potom touto vodou umyjem a budeš mladý a krásny!“ I preľakol sa kráľ týchto slov a nechcel si dať hlavu zotnúť. I povedala panna:
„Aby si sa presvedčil, nech teda Janko kľakne a ty mu hlavu zotneš!“
S tým kráľ súhlasil. Janko bez bázne kľakol a kráľ mu hlavu zotal. Morská panna ale hlavu vzala, najprv mŕtvou vodou umyla, na pravé miesto nasadila, potom živou obmyla a Janko vyskočil krajší, než kedy bol, len zlatý pruh mu zostal okolo hrdla. Keď to kráľ videl, spadla z neho všetka bázeň, kľakol a sám meč Jankovi podal, aby mu hlavu zotal. Janko sa zdráhal, ale keď mu aj panna prikázala, vzal meč a kráľovi hlavu zotal. Princezná mu podala mŕtvu vodu, aby ho umyl a hlavu mu nasadil, živú vodu ale hodila oknom von. Kráľ zostal mŕtvy.
Morská panna zvolala hneď všetko dvorstvo, a keď sa všetko zbehlo, ukazujúc na Janka, povedala:
„Ten je môj ženích a Váš kráľ!“
A všetci jasali a radovali sa, že majú krásneho kráľa a kráľovnú! Zradný sluha vidiac, že Janko sa kráľom stal, na zámku sa nezdržiaval.
Jankova prvá cesta ako kráľa bola ku koníkovi, ale koníka nikde nebolo ..... zmizol. Janko mal krásnu morskú pannu za ženu, a keď si potom aj starých rodičov priviedol, nechýbalo mu k úplnému šťastiu nič viac.