Petríček

Kedykoľvek dala mamička nátierku Madlenke, hneď bol pri nej Petríček, aby dostal aj on. Potom si s jedlom pospešil a ešte aj od sestry vyprosoval. Ale keď dostal nátierku najprv on, to sa rýchlo schoval do stodolky, aby ho Madlenka nevidela a nechcela od neho kúsok.

Kde mohol niečo dostať, tam bol hneď ako vtáčik na krídlach. Ale keď mal niečo dať, to sa stratil ako oriešok v kroví.

Raz čakali rodičia strýka z druhej dediny na odpust.

Madlenka toho dňa obskakovala mamičku, aby jej pomáhala pri práci; ale Petríček striehol pred bránou, aby strýka zbadal ako prvý. A keď sa ukázal na návsi, bežal mu v ústrety a ruku mu pobozkal. Veď dobre vedel, čo dostane za uvítanie.

Strýko siahol do vrecka, vytiahol lesklú mincu a povedal:

„Tu máš, chlapček, na koníky.“

Chlapček znova pobozkal ruku a potom šup! strieborňáčik do vrecka na vestičke.

Doma ani slovkom sa nepochválil, akým je boháčom.

Aj Madlenka dostala od strýka desiatnik, aby sa povozila na kočiariku v kolotoči. Sotva vyšla z izby, už na nej Petríček vyprosoval, aby ho dala povoziť za svoje peniaze.

„Veď si dostal aj ty,“ odbavovala ho Madlenka, „zaplať si zo svojich.“

„Nedostal,“ zapieral Petríček, „pozri sa.“

A pri tom obrátil vrecká na kabáte naruby.

„Počkaj, spýtam sa mamičky a všetky vrecká ti prehľadám, či nezapieraš.“

Madlenka bežala do kuchyne a Petrík zostal na dvore.

Rozmýšľal, kam by schoval strieborňáčik, aby ho Madlenka u neho nenašla.

„V izbe je strýko s ockom a v kuchyni Madlenka s mamičkou, komôrka je zamknutá a v chlieviku je tma.“

Tak rozumoval malý človiečik. Napokon si spomenul na terasu pri panskej záhrade pred oknami.

„Oriešok tam niekde má hniezdo; mladí orieškovia tikajú celý deň nahlas a predsa ich nikto nemôže nájsť. Schovám si desiatnik tiež do terasy. Tam bude mlčať ako pena, nikto sa o ňom nedozvie.“

I bežal k terase a desiatnik si uložil medzi dva kamene do škáry.

Vedľa rástol šípkový krík a ten mu potom ukáže miestečko, kde bola schovaná lesklá minca.

„Tak,“ pochvaľoval si, „za Madlenin desiatnik sa budem voziť aj ja. Najprv si sadnem na bieleho koníka. Keď Madlenke peniaze dôjdu, vrátim sa po svoj desiatnik do terasy a potom sa budem voziť na vraníkovi. Ale Madlenku nepovozím.“

Potom bežal do kuchyne a všetky vrecká obrátil naruby, aby každý videl, že peňazí nemá.

Ale Madlenka videla predtým oknom, ako si Petrík schováva niečo do terasy, a myslela si:

„Počkaj, lakomec, počkaj! Pozriem sa do tvojej skrýše.“

Nahlas potom povedala:

„Obuj si topánky, pôjdeme spolu na náves.“

„Ihuhú!“ radoval sa chlapček a rýchlo hľadal obuv, aby už bol pri koníkoch.

Zatiaľ sa Madlenka vytratila von a hops! k terase. Za chvíľku pribehla späť a chválila sa:

„Pozri sa, Petríčku! Mám dva desiatniky. Jeden mi schová mamička na pera a za druhý sa budem voziť na kolotoči.“

„A kde si ich vzala?“ čudoval sa Petríček. A už závidel sestre, že jej strýko azda dal viac ako jemu.

„Jeden mi dal strýko a druhý — druhý — hádaj, hádač!“

„Ocko?“ hádal brat.

„Nie!“

„Mamička?“

„Nie!“

„Tak kto?“

„Oriešok!“

„Jemine!“ volal Petríček, „oriešok má hniezdo, ale peňazí nemá.“

„A predsa mi dal strieborňáčik,“ žartovala Madlenka; „položil mi ho do škáry v panskej terase. Šípok mi o ňom povedal a orieškovia všetci volali:

‚Ber si! Ber si! Ber-si-si-si!‘“

Madlenka sa zase smiala, ale Petríček sa zarazil. Už poznal, že mu mincu vybrala a že jeho neúprimnosť vyšla najavo. I priznával sa rýchlo:

„To je môj desiatnik od strýka; vráť mi ho pekne, Madlenka, vráť.“

„Hľa, šikovníček,“ dovádzala sestra, „ako by vyprosoval. Veď si mi ukazoval prázdne vrecká a sám si povedal, že si od strýka nič nedostal!“

„Dostal, dostal, len sa pozri, že poznám svoj peniaz aj spamäti. Na jednej strane má hlavu a na druhej vtáka.“

„A prečo si ho schovával do terasy?“

Teraz sa Petríček zarazil ešte viac. Hanbil sa, že chcel, aby ho sestra dala povoziť za svoje peniaze, ale on že pred ňou desiatnik ukryl.

I zamĺkol a sklopil oči k zemi.

„Vidíš, chlapček, vidíš, ako luháš! Počkaj, pôjdem do izby a poviem pred strýkom, ako si sa zachoval.“

„Nechoď, Madlenka, nechoď,“ prosil chlapček. Vedel, že by ho nikto nepochválil za jeho lakomstvo. Preto radšej zase vyjednával:

„Nechaj si teda, Madlenka, desiatničok, ale povozíš ma na vozíku, však?“

„Nemusela by som,“ smiala sa sestra. „Ale aby si vedel, že som úprimnejšia ako ty, poď so mnou.“

Na návsi boli deti z celej dediny a veselo pobehovali okolo kolotoča a okolo sladkých stánkov. Madlenka zaviedla brata ku koníkom, posadila ho na vraníka a sama si sadla do kočiarika. Keď sa povozili, vyprosoval Petrík, aby smel ešte ísť na belkovi. Aj to mu dopriala dobrá sestrička. Ale keď sa belko zastavil, chcel Petrík ešte vedieť, ako sa to vozí v kočiariku, a vyprosoval, až kým Madlenka za neho nezaplatila. Ale potom povedala:

„Už mám len štyri grajciare. Za tie kúpime marcipánové srdce. Poobede k nám príde tetka s Bohumilkou. Dáme srdiečko Bohunke; bude mať radosť.“

Petrík by sa bol najradšej vozil až do večera. Ale nemal peňazí a preto zlostne z kočiarika zliezol. Zašiel s Madlenkou k sladkým stánkom a tam vybral pre sesternicu srdce s pekným obrázkom.

Potom sa vracali domov.

Madlenka sa cestou tešila, ako poteší Bohunku a ako sa jej budú očká blýskať radosťou. Ale Petrík myslel, že by bolo najlepšie, keby nemusel dať Bohunke ani omrvinku. I hovorí:

„Rozdeľme sa, Madlenka, o srdce, aby vedela Bohunka, od koho je ktorá polovica.“

A tak dlho vyprosoval, až Madlenka srdce rozlomila a polovicu dala jemu.

Keď prichádzali k domovu, videla ich Bohunka oknom a vybehla im v ústrety na dvorček. Madlenka jej hneď podávala polovicu sladkého srdca, ale Petrík odskočil ku komôrke a svoju polovicu si tam schoval na prah, aby nemusel dať Bohunke kúsok.

Ale vtom pribehla sliepočka, zob! zob! schmatla Petríčkov marcipán do zobáka a plotom zabehla do susedovej záhrady. Petríček sa žalostne díva za sliepočkou a dievčatká sa smejú. Ostatné sliepočky bežia do záhrady, ale tá prvá uteká s marcipánom pred všetkými. Keď ich kus cesty predbehne, zastaví sa a zobká. Po chvíli celý marcipán zjedla.

„Ach, ty lakomá!“ zlostí sa na ňu Petríček, „ani omrvinku nedopraje ostatným. Škaredá, fuj!“

A Madlenka s Bohumilkou sa len smejú a hovoria:

„To sa učí sliepočka — od nášho Petríčka!“

Petríček sa zahanbil a prosil dievčatká, aby sa mu nevysmievali a nikomu nehovorili, že chcel marcipán zhltnúť sám ako tá sliepočka.

Keď potom niekedy dostal nátierku, neutekal do stodolky ako sliepočka do záhradky. Madlenke vždy dal kúsok a doprial jej ho z úprimného srdca.