O Slnečníkovi, Mesačníkovi a Veterníkovi

Bol raz jeden kráľ a ten mal syna a tri dcéry. Raz sa stalo, že šiel s kráľovnou na tri dni zo zámku; odovzdal teda zámok a dcéry synovi a prísne prikázal, aby žiadne nepríjemnosti nerobil, lebo vedel, že sa rád so sestrami doberá. Sotva však kráľ vytiahol zo zámku päty, zahvizdol si princ Silomil a pospiechal k sestrám. Našiel ich v záhrade. „Milé dievčatá!“ kričal na ne už zďaleka, „teraz môžeme tri dni hrať, ako dlho budeme len chcieť. Ja som kráľ a vy ma musíte poslúchať.“ „Ale kto by sa s tebou hral,“ ozvali sa na to jeho sestry, pekné dievčatá ako ružové puky. „Ty nám ubližuješ a nás zlostíš, nechaj nás radšej samé; my ťa poslúchať nebudeme.“ „Ak ma nebudete poslúchať, nedostanete ani jesť, ani piť, a dám vás zavrieť do vašich izieb, kde musíte zostať, kým sa rodičia nevrátia.“ „Len počkaj, ty krutník!“ vykríkli dievčatá, „však my ťa potrestáme.“ Nalámali konárov, natrhali kvetov a hádzali ich na brata; ten utekal a zase ich naháňal, a tak sa doberali, niekedy sa aj naozaj hnevali až do večera. „Čo sa človek s tými dievčatami nazlobí!“ povedal mladý námestník kráľa, keď si líhal na lôžko. Vtom sa potichu otvorí okienko a ktosi zašepká: „Aby si sa zajtra nemusel s tromi zlostiť, daj jednu mne.“ „Veď to sa môže ľahko stať; a kto si?“ pýta sa princ, ktorý si myslel, že si s ním niekto robí žarty. „Ja som kráľ slnka a chcem si tvoju sestru vziať za kráľovnú.“ „Tak počkaj chvíľku, ja ti ju prinesiem. Bude to pre ňu veľká česť, keď sa stane takou mocnou kráľovnou.“ A bežal do spálne, kde spala najstaršia princezná, vzal ju do náručia, odniesol do svojej izby a oknom von ju položil. Princezná však nepadla na zem. Slnečník, jej ženích, vzal ju na svoje žiariace plecia a po zlatom moste ju odniesol do slnečného paláca. Ráno, keď sestry vstali, rozprával im Silomil, čo sa stalo s ich sestrou. Vtedy nastal krik a vyhrážky, že princovi až úzko bolo; celý deň s ním ani neprehovorili, len keď podvečer odchádzali do svojich izieb, pritočila sa staršia sestra k bratovi a šepkala mu: „Ak príde k tebe v noci zasa ženích, neodbi ho naprázdno.“ „Pozrime sa!“ pomyslel si Silomil, „ani by som nebol povedal, že budú sestrám ženíchovia takí po chuti; ráno robili, akoby so mnou do smrti nechceli prehovoriť, a teraz ešte samy prosia.“ Vošiel do svojej izby a ľahol si síce, ale zaspať nemohol, lebo očakával nového ženícha. K polnoci zaklopal zasa niekto na okno a Silomil sa hneď ozval: „Kto je?“ „Som kráľ mesiaca a žiadam tvoju sestru za manželku.“ „Počkaj, počkaj, hneď po ňu dôjdem.“ A odbehol po sestru, zniesol ju dolu a za okno položil. Mesačník ju vzal do náručia a po strieborných oblakoch ju odniesol do svojho mesačného paláca. Ráno, keď Silomil vstal, rozprával to opustenej sestre; tá plakala a hrozila mu hnevom otcovým. Ale keď prišiel večer, prosila aj ona, aby jej ženícha zaopatril. Keď si teda princ opäť ľahol, zaklopal zasa niekto silno na okno. „Idete tiež po jednu sestru?“ pýtal sa hneď princ. „Idem, ak mi ju dáš.“ „A kto si ty?“ „Ja som kráľ vetrov.“ „No to budem mať poriadnych švagrov,“ pomyslel si Silomil a bežal po tú najmladšiu sestru. Keď ju za okno položil, vzal ju Veterník do náručia a sadol si s ňou do modrooblakového voza, do ktorého boli zapriahnuté štyri bujné kone. Len čo kráľ s nevestou do neho sadol, vzniesli sa s nimi do povetria. Na druhý deň, keď sa kráľ s kráľovnou vrátili z cesty, bežal im princ oproti; kráľ sa čudoval, prečo s ním nejdú princezné, a pýtal sa Silomila, kde sú. „Milý otec,“ odpovedal ten, „ja som ich všetky tri vydal.“ „Čo to hovoríš!“ vykríkli rodičia. „Pravdu; jedna je teraz kráľovnou slnka, druhá kráľovnou mesiaca a tretia kráľovnou vetrov.“ Vtedy začal princ rozprávať, ako sa všetko udialo. Keď rodičia počuli o veľkom šťastí svojich dcér, zmiernili hnev na syna a len to mu predstierali, že nečakal, kým oni prídu. Princovi sa však čoskoro za sestrami zasmútilo; umienil si, že pôjde do sveta a že si tiež nájde ženu. Dlho mu otec nechcel dovoliť, keď sa však aj kráľovná za neho prihovárala, nechal ho ísť. Silomil si nabral peňazí, sadol na koňa a vydal sa do sveta. Raz, keď už niekoľko dní cestoval, prišiel na zelenú lúku, kde ležalo množstvo mŕtvych tiel. Premýšľal, čo sa tam asi stalo, či tam bola nejaká bitka, alebo čo iné. Šiel ďalej a tu zbadal za malým vrchom nádherný zámok. To mu bola vítaná vec. S chuťou teda hneď zamieril k nemu. Pri otvorenej bráne sedel starček, ktorý, keď k nemu Silomil došiel, takto prehovoril: „Pánko, vy idete tak s chuťou do toho zámku; či neviete, že tam na vás čaká smrť?“ „Prečo? Kto býva v tom zámku?“ „Býva tam krásna princezná, ktorá je taká silná, že premôže celé vojsko; len tieto dni zápasila s jedným premocným kráľom, ktorý si ju chcel vziať za manželku buď po dobrom, alebo po zlom – ona ho však za manžela prijať privolila len pod podmienkou, ak ju premôže. Čo to všetko pomohlo, že sa kráľ aj s celým vojskom proti nej postavil? Ona ich predsa všetkých premohla. Ako by ste sa jej teda vy ubránili?“ „No nech je akokoľvek, skúsim to,“ odpovedal Silomil a vydal sa do hradu. Na nádvorí zosadol z koňa a bez prekážky vošiel do zámku. V jednej izbe, ktorá bola nadmieru skvostná, uvidel na stene meč, ktorý sám vyskakoval z pošvy. „Ty musíš hrozne rád sekať,“ povedal Silomil, „a to sa k sebe hodíme, poď len ku mne.“ Keď to dopovedal, vytiahol nepokojný meč z pošvy a vložil svoj na jeho miesto. Sotva to urobil, vyšla z vedľajšej izby prekrásna panna, a keď tam uvidela neznámeho, prehovorila k nemu hrdo: „Ako si sa mohol opovážiť vkročiť do môjho zámku? Vieš, že ti hrozí smrť?“ Silomil sa zarazil nad jej krásou a nevedel, čo mu povedala, až keď svoje slová zopakovala, odpovedal jej: „A prečo by mi mala hroziť smrť? Či by si ty, krásna panna, mohla byť taká krutá, že by si ma chcela zabiť?“ „Zabiť ťa nechcem, ale ty musíš zápasiť so mnou; ak vyhráš, som ja tvojou väzenkyňou a tvoje bude všetko, čo tu vidíš; ak nie, musíš zomrieť.“ „Som spokojný,“ odpovedal princ, „vezmi si teda meč.“ Princezná pristúpila k stene, vytasila meč z pošvy a v horlivosti si ani nevšimla, že to nie je jej vlastný. Sotva sa však dotkla princovho meča, jej meč sa rozlomil na dve časti a z ruky jej vypadol. „Ó beda!“ vykríkla princezná, „teraz som tvojou väzenkyňou.“ „Nikdy,“ povedal Silomil, „ty si víťazkou a ja tvojím otrokom; rob so mnou, čo chceš, len ma odtiaľto nevyháňaj.“ „To neurobím; ty si tu teraz pánom a ja ťa budem poslúchať.“ „Keby som ti mohol rozkazovať, vedel by som, aké rozkazy ti dám.“ „A aké?“ pýtala sa princezná, hoci dobre vedela, čo dostane za odpoveď. „Aby si ma milovala a za manžela pojala.“ „Rada tvoj rozkaz splním,“ povedala princezná a podala mu ruku, „lebo sa mi páčiš; silného a udatného muža som si vždy priala, a ty si mi dal dôkaz udatnosti.“ Plný radosti vyskočil Silomil a princeznej ruky bozkával; tá však povedala: „Skôr než bude svadba, musíš dovoliť, aby som na sedem dní odišla zo zámku.“ „A kam pôjdeš?“ „To nesmiem nikomu prezradiť. Tu máš kľúče od všetkých izieb a skladov, aké sú v zámku; len jedinú komoru, ku ktorej patrí tento zlatý kľúčik, nesmieš otvoriť, ak ma chceš mať za ženu.“ Silomil vzal kľúče a sľúbil, že sa do komory nepozrie; potom sa s princeznou rozlúčil a ona odišla. Prvý deň chodil princ po zámku, prezeral záhrady, zhováral sa so sluhami a zabával sa, až mu prvý deň ušiel. Druhý deň sa mu už viac cnelo a od dlhej chvíle nemyslel na nič iné než na zákaz svojej milej. „Azda ma chcela len skúšať,“ hovoril sám k sebe a zlatý kľúčik stále v ruke otáčal. „Čo by tam aj mohlo byť, aby som to ako budúci manžel nesmel vidieť? A veď to ani nezistí, aj keby som sa tam pozrel.“ Tak si to zvedavý Silomil vyhováral, až napokon kľúčik odviazal a do komory šiel. Keď otvoril, uvidel tam rozžeravenou reťazou k stene pripútaného človeka. „Kto si a čo tu robíš?“ pýtal sa princ. „Ach, prosím ťa, pomôž mi odtiaľto. Som kráľ ohňa; premožený v bitke s mocnou princeznou, ktorú som si zamiloval, musel som sa dať na útek, keď boli všetci moji ľudia pobití; ona ma však dohonila a zajatého ma tu pripútala.“ Silomilovi sa nezdalo radno odviazať pripútaného kráľa, ale že tak usilovne prosil, aby mu aspoň na chvíľku uľahčil, zľutoval sa nad ním a reťaz mečom prerazil. Kráľ, keď bol na slobode, hneď z izby zmizol. Vtedy sa Silomil naľakal; bežal rýchlo na nádvorie a pozeral, či by ho niekde nezbadal, ale nadarmo. S veľkým strachom očakával teraz nevestu, ale tá neprichádzala. Už uplynulo dvakrát sedem dní, a jej tu ešte nebolo! Vtedy videl, že je zle a že sa slová jeho milej splnia; nariekal a bedákal bez prestania, ale nebolo to nič platné. A spomenul si na svojich švagrov, že azda oni budú vedieť, kde sa ocitla, a že mu k nej dopomôžu. Hneď teda rozkázal, aby mu osedlali najrýchlejšieho koňa, a vyšvihnúc sa naň uháňal zo zámku. Najprv prišiel k Slnečníkovi, a keď ho sestra i švagor s radosťou privítali, pýtal sa predovšetkým, či vedia o silnej princeznej. „Milý braček, to neviem. Možno však, že vie o nej tvoj druhý švagor, Mesačník; ak chceš, odprevadím ťa k nemu.“ Ochotne prijal Silomil ten návrh a Slnečník ho na zlatých perutiach doniesol k švagrovi Mesačníkovi. „No vitaj, švagrík; akože si sa sem zatúlal?“ „Ach, milý švagor, stratila sa mi nevesta a ja neviem, kde ju hľadať, prichádzam teda k tebe po radu. Slnečník mi nemohol dať správy, a tak myslím, že azda ty o nej vieš?“ „Milý chlapče,“ odpovedal švagor po krátkom rozmýšľaní, „ja o nej tiež neviem, ale švagor Veterník pozná iste jej stopu, lebo ten zaduje do každého kúta. Ak chceš, donesiem ťa k nemu.“ „Ak budeš taký láskavý, budem rád.“ Zastavili sa aj u sestry, ktorá Silomila s radosťou objímala a začala sa ho vypytovať na tisíce vecí. On však pospiechal, nemajúc pokoja, a švagra k odchodu poháňal. Medzitým sa Slnečník zasa vrátil domov a Mesačník doniesol Silomila na strieborných oblakoch k Veterníkovi. Práve stáli štyri bujné kone zapriahnuté do modrooblakového voza a čakali na svojho pána, keď sa Silomil prihnal k Veterníkovmu palácu. „Ale hľa, hľa, to je švagor; čože ťa k nám privádza?“ Tak sa s údivom spýtal Veterník a zavolal na ženu, ktorá brata s veľkou radosťou privítala. „Milý švagor, prosil by som ťa, keby si mi o mojej neveste, tej silnej princeznej, povedal; ona sa mi stratila, a ty vraj iste budeš vedieť, kde je.“ „Samozrejme, že viem,“ odpovedal Veterník, „ale čo ti to pomôže, keď ju odtiaľ nedostaneš?“ „A kde je?“ „Hlboko pod zemou v jednom ohnivom zámku pripútaná; muž, ktorého si odviazal z reťazí, bol kráľ, ktorého ona premohla; ten, keď bol na slobode, pustil sa za ňou, a keď ju dohonil, vzal ju so sebou do svojho ohnivého zámku a z pomsty ju tam pripútal. Ver, že by sa už dávno bola upiekla, keby som ju neochladzoval.“ „Za to trápenie môže iba moja neposlušnosť!“ nariekal úbohý princ. „Nie sú nijaké prostriedky, ako by som ju odtiaľ vyslobodil?“ „Áno, len jediný; počúvaj, poviem ti o ňom. Ohnivý kráľ má bystrého koňa, ktorý ťa, aj keby si bol sto míľ vpredu, predsa dohoní. Nebolo by teda nič platné, keby si aj na najčerstvejšieho koňa zasadol a nevestu odtiaľ uniesť chcel. Kráľ vskočí na svojho bystráka, zdvihne sa do povetria a v okamihu ťa dostihne. Že by sa vám potom ešte horšie viedlo, nie je pochýb. – Musíš teda mať koňa, ktorý je rýchlejší ako kráľov kôň.“ „A kde takého dostanem?“ „Takého koňa má jedna čarodejnica. Je však veľmi zlá a veľa ľudí, ktorí od nej niečo žiadali, už o život pripravila. Napriek tomu sa môžeš o to pokúsiť; ja ťa do jej hradu donesiem, a prv sa ešte so Slnečníkom a Mesačníkom ohľadom teba poradím. Zostaň zatiaľ u mojej ženy.“ „Poď, bratec, poď, trochu sa jedlom na cestu posilníš a pritom mi povieš, čo robí otec a matka,“ povedala sestra a viedla Silomila do paláca. Veterník sadol do oblakového voza, kone zatriasli lesklou hrivou, hrdo sa vzpäli a letom svojho pána odnášali. Ešte Silomil svoj celý príbeh sestre nedopovedal, a už bol Veterník zase späť. „S čím ideš?“ pýtal sa princ dychtivo. „S dobrým; tu máš prútik pol zlatý, pol strieborný, ten si od nás schovaj na pamiatku. Kedykoľvek by si našu pomoc potreboval, zastrč ho do polovice do zeme, a my ti pomôžeme. Ver a smelo sa na nás spoľahni, my ti nedáme zahynúť.“ Rýchlo sa Silomil vzchopil a rozlúčiac sa so sestrou, vstúpil ku kráľovi do voza. Tri dni a tri noci išli bez prestania, kým došli k údoliu, kde bývala čarodejnica. Tam sa spustili dolu a kráľ sa so švagrom rozlúčil. Bujné, doteraz neunavené vrance zafŕkali a už boli princovi z očí. Smelo kráčal tento k hradu, ktorý stál medzi čiernymi skalami. Namiesto záhrad boli okolo neho bahná a suchopáry, kde ani bodliak nerástol; namiesto múrov bol tu čierny plot, na ktorom bolo dookola čosi napichané. Ako sa však zhrozil Silomil, keď prišiel bližšie a uvidel, že sú to samé ľudské lebky! Vtom sa otvoria vráta a oproti nemu vyjde čarodejnica; namiesto vlasov sa jej točili po spánkoch samé hadíky, v očiach jej sedeli bazilišky, a keď otvorila vpadnuté bezzubé ústa, vykúkalo z nich hadie žihadlo; nos mala ako orlí zobák, líca zvráskavené a bradu, ktorá ako pahrbok vyčnievala, obrastenú ryšavými chlpmi. Na zhrbenom tele visel sivý rubáš, okolo ktorého sa namiesto pásu otáčal had. „Čo tu hľadáš?“ pýtala sa sípavým hlasom Silomila. „Chcem k tebe do služby,“ odpovedal, a dušička sa v ňom triasla, čo mu asi tá ohyzda odpovie. „Do služby, hm! Vieš vôbec, aká je u mňa služba?“ „To neviem, ale myslím, že u teba vydržím.“ „U mňa trvá služba len tri dni a tri noci; kto však moje rozkazy nesplní, tomu sa vedie ako tým, ktorých lebky tu vidíš.“ Pritom ukázala na strašný plot kostnatým prstom, na ktorom mala necht tri palce dlhý. „A akú mzdu žiadaš?“ „Nič iné než toho koníka, ktorého máš schovaného.“ „Keď vykonáš, čo ti prikážem, máš ho mať,“ povedala stará a bazilišky jej v očiach od radosti poskakovali, že zase jeden vbehol do osídiel. Prvý deň ho viedla do stajne, kde stálo dvanásť železných žrebcov, a povedala mu: „Týchto žrebcov vyženieš do ohrady tu za zámkom, a ak bude večer čo len jediný chýbať, prídeš o život.“ Potom švihla každého koňa bičíkom a oni odbehli sami do ohrady. Bola to však krutá práca pre nového sluhu, lebo mu žrebci poutekali, len čo vyšli z brány, a on by sa ich iste nebol dovolal, keby mu švagri neboli pomohli. Na tých si v najväčšom strachu spomenul a prútik rýchlo do zeme strčil. V tom okamihu začalo slnko tak nesmierne páliť mimo ohrady, že žrebci ešte radi pospiechali do chladnej ohrady. Večer, keď baba po nich prišla, veľmi sa čudovala, že sú všetci pokope; ale Silomilovi nepovedala ani slovo. Na druhý deň ho zase zaviedla do stajne, kde stálo dvadsaťštyri žrebcov. „Týchto žrebcov vyženieš opäť do tej ohrady, a ak bude večer čo len jediný chýbať, prídeš o život.“ Tak povedala čarodejnica princovi; potom švihla každého bičíkom a oni utekali ako zbesilí do ohrady. Ale tentoraz bol Silomil múdrejší. Aby mu nepoutekali, vrazil prútik hneď do zeme. Vtedy začala fúkať taká víchrica, že sa jej kone nemohli ubrániť a museli v ohrade zostať. Večer, keď ich baba všetky našla, prikázala sluhovi, aby ich vohnal do stajne; ale v srdci ju to nesmierne hnevalo. Premýšľala, čo by mu uložila na tretí deň, aby mu to nebolo možné vykonať. Večer neskoro vyšiel princ z hradu von. Tu ho stretol mesiac a povedal mu: „Zajtra budeš mať kúsok ťažkej práce, musíš podojiť dvanásť divokých kráv a z toho mlieka pripraviť kúpeľ pre čarodejnicu. Ona ti prikáže, aby si sa prv sám vykúpal; urob to bez strachu. Teraz choď za hrad, a kde najviac žiari moje svetlo, tam nájdeš zlatý bič, ten vykopaj, dobre schovaj, a keď budeš mať kravy dojiť, každú ním švihni a uvidíš, že budú stáť ako baránky; keď potom odtiaľ na koníkovi pôjdeš, vykúpaj ho v najbližšom rybníku a potom choď po svoju nevestu.“ Silomil poďakoval láskavému švagrovi a šiel hneď po bič. Neďaleko za zámkom svietil mesiac najjasnejšie na jedno miesto, kde stála vysoká lipa, tam teda začal kopať a našiel naozaj zlatý bič. Dobre ho schoval a šiel spať. Zavčasu ráno ho zobudila čarodejnica a viedla na dvor do chlieva, kde bolo dvanásť kráv, ktoré ako divé poskakovali po chlieve a hrozne revali. „Tieto kravy musíš podojiť a z toho mlieka mi urobiť kúpeľ,“ povedala baba a odišla. Silomil vzal bič a každú kravu ním švihol. Všetky hneď stáli ako baránky a nechali sa dojiť. Keď mlieko nalial do necieb, bolo také horúce, že sa div nevarilo. Potom šiel po čarodejnicu; tá sa celá triasla od zlosti a vybehla na dvor, aby sa presvedčila, či je to pravda, lebo nemyslela, že by bol Silomil schopný udržať divé kravy. Tam však videla, že urobil, ako jej bola prikázala. Strčila teda prst do horúceho mlieka a potom povedala princovi: „Teraz sa v tom musíš vykúpať,“ mysliac, že sa bude báť. „Prečo by som sa nekúpal? Skôr však, než do kúpeľa vleziem, priveď mi sem toho koníka, aby som sa presvedčil, či ho naozaj máš.“ Baba išla a o chvíľku koňa priviedla; bol však taký zašpinený a vychudnutý, že princ ani veriť nechcel, že by ten kôň mohol byť najrýchlejší na svete. Vzal ho za uzdu, priviazal k stĺpu a vliezol do kúpeľa. Vtom zavial vetrík a mlieko ochladil, takže sa Silomil mohol smelo kúpať. Keď sa vykúpal, bol sedemkrát krajší ako predtým, že sa doňho zamilovala aj tá zatvrdnutá duša. A pomyslela si: Počkaj, teraz ja do toho kúpeľa vlezem, a budem tiež sedemkrát krajšia a potom si toho chlapca tu nechám. Povedala teda Silomilovi: „Keď si to všetko tak dobre vykonal, vezmi si toho koníka, ale skôr odtiaľto neodchádzaj, kým sa ja nevykúpem.“ Keď vliezla do kúpeľa, začalo slnko tak nesmierne páliť, že sa mlieko v tej chvíli jedným klokotom varilo, baba kričala a chcela von, ale nemohla pre slnko, ktoré svoje lúče tak mocne na ňu opieralo, že sa zdalo, akoby prúdy plameňov pršali zo všetkých strán. A tak sa spolovice uvarila a spolovice upiekla. Silomil však nebol taký hlúpy, aby jej bol pomohol; len čo vliezla do kúpeľa, sadol na koňa a úprkom z hradu uháňal. Keď prišiel k najbližšiemu rybníku, zosadol dolu a koňa v ňom vykúpal. A hľa, aká zmena – ten špinavý vychudnutý kôň bol biely ako sneh a hladký ako zamat; hriva a chvost boli zo samých strieborných nití, ktoré sa len leskli, nohy mal ako strunky a podkovy z ryzieho zlata, ušami strihal a hlavou pyšne hádzal, až mu hriva ako strieborné strapce okolo krku poletovala. Vtedy sa Silomil s radosťou naň vyhodil a dolinou uháňal, až iskry za ním pršali. Netrvalo to dlho a Silomil sa ocitol v hrade ohnivého kráľa, kde svoju nevestu pripútanú videl. Keď ho zbadala, prosila, aby rýchlo ušiel, inak že ho kráľ usmrtí; on však vytiahol meč, reťaz prerazil, milú vzal do náručia, a sadnúc si s ňou na koňa, uháňal preč. Kráľ sa práve pozeral z okna, keď sa mu strieborohrivák mihol cez cestu; a poznal na ňom princa s oslobodenou princeznou. Celý bez seba od zlosti letí na dvor, vsadne na svojho rýchleho koňa a chce ich dohoniť. Ale tentoraz sa pomýlil! Strieborohrivák bol už tak ďaleko pred ním, že ho len ako bielu holubičku bolo vidieť; darmo kráľ svojho rýchlika bodal, ten sa nemohol pohnúť z miesta, lebo ešte k tomu všetkému slnko tak pálilo, že z neho pot len tiekol. Kráľ mu však predsa oddych dožičiť nechcel. Vtom sa zrazu strhne taká víchrica, že kráľa i s koňom do povetria vznesie, s ním zatočí a nazad k ohnivému zámku ho ženie, kde ho utrmáceného bez dychu zrazí. A kráľ sa zaprisahal, že do svojej smrti silnej princeznej škodiť nechce. Zatiaľ doniesol strieborohrivák pána a paniu až do ich zámku. S radosťou ich čeľaď privítala. Silomil tam však nezostal; na druhý deň sadol zase s milou na strieborohriváka a ten ich doniesol k jeho rodičom. Úbohí mysleli, že je ich syn už dávno mŕtvy, lebo o ňom ani chýru nebolo. Aké bolo ich potešenie, keď svojho jedináčika oveľa krajšieho a s takou peknou nevestou zase uvideli, to si každý ľahko domyslí. Na svadbu, ktorú hlučne a skvostne slávili, prišli aj Veterník, Slnečník a Mesačník so svojimi ženami, ktorým Silomil za ich služby srdečne ďakoval. Po svadbe išli mladí manželia zase späť do svojho zámku, kde spokojne žili. Strieborohrivák sa mal dobre, a ešte vnuci kráľa Silomila sa radi hrávali s jeho striebornou hrivou a jazdili na ňom.