Bába a panna

Ako sa spolu neustále hádali, jedna druhej nikdy nepovedala úprimné slovo, a keď panna od žiaľu zomrela, bába ju dlho neprežila

Neďaleko Rovenska stojí na vysokej skale hrad Trosky, ktorého zrútené murivo s dvoma vežami vládne celému kraju ako výstražné znamenie nesvornosti. Kedysi na hrade bývali dve urodzené šľachtičné z rodu pánov z Bergova. Pani Markéta bola už letitá vdova a jej vnučka panna Barbora čakala na ženícha, kým sa vráti z vojny proti Turkom. Každá z nich mala svoje služobníctvo, viedla svoj dom a majetky, ktoré im patrili. Len hrad vlastnili obe spolu, hoci každá bývala v jednom paláci. Pani bába v dolnej veži a panna Barbora v hornej.
Bába bola žena zbožná a veriaca pod jednou, ale mladšia sa dala na učenie Husovo a bola pod obojím. Jedna pani druhej vnucovala svoju vieru a vždy bol dôvod na hádky. Keď sa tie dve pustili do seba, služobníctvo sa triaslo strachom.
„Ty mladá morka! Ty hlúpa hus, márne sa stále vystatuješ svojou skromnosťou. Dobre viem, že sa v tvojej kuchyni varia tie najlepšie jedlá aj v poste. A keď kľačíš v kaplnke na modlitbách, máš pod kolenami podušku, aby si si neodrela kolená!“ kričala pani Markéta.
„Že sa nehanbíte, pani bába, takto ma ohovárať,“ bránila sa vnučka. „Ja sa držím poctivej viery a nezháňam jedného farára za druhým, ako to robíte vy.“ Pani Markéta si na to založila ruky v bok a odpľula si.
„Ja že zháňam farárov? To by som tiež chcela vedieť prečo? Keby nebolo mňa, celý rok by sa u nás v kaplnke neslúžila poctivá omša.“
Tie sváry sa vliekli a jedna pani vyčítala druhej nielen vieru, ale aj sliepky a periny a kdovie čo ešte, len aby tú druhú podráždila. Potom odišli do svojich palácov a chvíľu bol od nich pokoj, kým si jedna alebo druhá nevymyslela ďalšiu hádku.
„Pani bába, počujete ma alebo zasa spíte?“ volala Barbora oknom z horného paláca ako na lesy.
Pani Markéta dobre počula, ale dala si načas, kým sa ozvala.
„Dobre ťa počujem, ako tu pokrikuješ už hodnú chvíľu, namiesto toho, aby si sa starala o svoje. Čo odo mňa zasa chceš?“
„Čo by som chcela, pani bába? Len to, aby ste si dali pozor na jazyk!“ kričala panna. „Ja sa tiež nestarám, čo jete v piatok alebo v sobotu. Mne je to jedno, ale čo sa týka tej kaplnky, už som sa rozhodla. Dám dolu v dedine postaviť nový kostolík a bude po hádkach.“
Keď to pani Markéta počula, stuhla nad tou novinou. Líca jej zahoreli hnevom a len čo nabrala trochu dychu, spustila:
„Ak ma chceš pred ľuďmi zahanbiť, tak si sa zmýlila. Dám si tiež v dedine postaviť kostolík a kňaz tam bude slúžiť pod jednou.“
„Len dajte! Ja vášho farára nepotrebujem, budem mať svojho!“ kríkla ešte panna Barbora a rýchlo zatvorila okno, aby nemusela viac o novom kostolíku povedať. Nebol to zlý nápad a dobre vedela, že pani bábu nahnevala.
Panie z Bergova sa potom predháňali, kde by čo najrýchlejšie zohnali dobrého staviteľa. Čo najskôr poslali dolu svoju čeľaď, aby v dedine vykopala základy k novej stavbe. Oba kostoly mali stáť tak ďaleko od seba, ako bola jedna veža na hrade od druhej. Čo si obe priali, to sa im splnilo. Stavby začali rásť a ony sa denne chodili pozerať do Troskovíc, ako ich dielo pokračuje. Každá išla na svojom voze a snažila sa byť na mieste čo najskôr. Keď jedna vyšla z hradu o niečo skôr, druhá nútila kočiša, aby švihol do koní a predbehol cestou voz tej prvej.
Ľudia sa im smiali, ale keď išli urodzené panie okolo, všetci sa uctivo klaňali a zdravili. Vozy uháňali ako o závod a kočiši práskali bičom, aby kone popohnali, inak bolo zle. Každému záležalo na tom, aby si urodzenú pani nepohneval. Keď panna Barbora obhliadla stavbu, povedala murárom:
„Nebudem šetriť peniazmi a pridám každému jeden súdok dobrého vína, ak sa vám podarí môj kostolík postaviť skôr, než bude stáť kostol pani báby.“
Murári sľúbili, že sa pričinia, ale pani Markéta mala všade svojich zvedov a čoskoro sa dozvedela, ako ju chce panna Barbora predbehnúť. Strašne sa hnevala, ale nič iné jej neostalo, než aby svojim murárom sľúbila tiež väčšiu odmenu.
„Ak bude kostolík hotový o jeden deň skôr než panny Barbory, každý z vás dostane k peniazom jeden súdok vína a ešte strieborný groš navyše.“
Obe stavby rástli ako z vody, jedna bola hotová až po strechu a druhá mala už krovy. Ľudia sa medzi sebou dohodli, že dostavajú kostolíky v jeden deň a v tú istú hodinu. Jeden vybielili, druhý vymaľovali v pestrých farbách, ale rovnako dlho to trvalo. Keď panie videli, že sa to žiadnej nepodarilo uskutočniť skôr, hneď to vedeli využiť. Vzali si kľúče a o odmene už nehovorili.
Nejaký čas sa všetko obrátilo na dobré, ale keď boli oba kostolíky dostavané, urodzené panie si vymysleli zase spor kvôli vyháňaniu oviec na pašu, ozbrojenej čeľadi alebo slúžkam.
„Pani bába, urobme spolu dohodu,“ povedala jedného dňa panna Barbora pani Markéte, keď sa stretli na dvore. „Už mám dosť tých vašich pitomých slúžok, robia mi samé schválnosti. Včera som sa nemohla ani do domu dostať, pretože všade porozvešali toľko spodničiek, sukní a plášťov, že to tu vyzeralo ako na trhu.“
„Milá vnučka, lepšie je vetrať spodničky a sukne než stále naháňať tvoje sliepky. Sadajú mi na prah, a pretože im poriadne celý deň nenasypeš zrno, sú stále hladné a v záhradke mi oklovávajú každú kvetinu. Už je načase, aby sa tvoj milý vrátil z vojny a odviedol si ťa. Inak tu nebude skôr poriadok.“
Keď to panna počula, rozhodila rukami a vrieskala, aby ju každý počul.
„To by sa vám tak páčilo, pani bába! Odtiaľto ma ale nevyženiete. Ja sa ešte musím dočkať, až vás vynesú nohami napred zo dverí. Až potom budem hradná pani a nebudem sa s nikým handrkovať o svoje právo.“
Keď pani Markéta počula, že panna čaká na jej smrť, strašne sa rozzúrila.
„Ty si čertovo dievča! Ale keby si celé dni liezla po kolenách, nebo si tu nevymodlíš. Ak sa nebudeš so mnou poctivo znášať, budem na teba žalovať na zemskom súde hajtmanovi. Na právach ma skracovať nebudeš. Fúúúj!“
Pani si odpľula a ako pávica sa niesla do paláca, ani sa neobzrela. Panna Barbora tiež bežala do svojho domu. Ale len čo vybehla po schodoch do izby, všetko si rozmyslela. Rýchlo otvorila okno a kričala:
„Pani bába, nie ste nič iné než šelmovská potvora! Ale ja sa vám nepoddám a nepoddám!“
Naproti sa hneď otvorilo okno a pani Markéta sa pýtala:
„Čo je to tu zasa za krik? Ani na pravé poludnie nemôžem mať pokoj?“
Ale skôr než jej mohla panna odpovedať, stráže oznamovali, že niekto prichádza k hradu.
Obe panie zmĺkli a netrpezlivo čakali, kto to bude. Posol na koni doviezol panne Barbore list od milého. Panna prikázala, aby ho priviedli k nej hore.
Pani Markéta sa od okna nepohla a čakala, kým posol pôjde späť, že ho pozve k sebe na kus reči. Ako vyzerala oknom, videla, že sa naproti znovu otvorilo okno a panna Barbora sa z neho vyklonila. Kým sa pani nazdala a mohla na ňu zavolať, panna prepadla z okna a zrútila sa na holú skalu.
„Kde ste kto? Bežte, stalo sa hrozné nešťastie! Pomôžte!“ kričala pani bába a sama bežala na dvor, aby čeľaď poslala vnučke na pomoc.
Čoskoro sa od posla dozvedela, že z tureckej zeme poslal ženích panne posledný list. Potom bol v bitke zabitý. Panna si v tom veľkom žiali vzala život, a tak predišla starú bábu na večnosti.
„Úbohé dievča, to nemala robiť,“ nariekala pani Markéta. „Veď ešte nebolo všetkým jej dňom koniec. Bola predsa taká mladá.“
Dala vystrojiť slávny pohreb a naň sa zišlo mnoho panstva. Ale len čo vnučku pochovala, všetko sa zrazu zmenilo. Pani Markéta sa stala jedinou paňou na hrade, nič ju to však netešilo. Preháňala čeľaď, chodila z izby do izby, chodila každého dňa na omšu. Dlho si ale na hrade nového života neužila a jedného dňa zomrela od žiaľu. Tak odišli obe panie čoskoro za sebou zo sveta a hovorilo sa o nich široko ďaleko. Však sa tiež jednej veži, kde bývala pani Markéta, hovorilo Baba a druhej Panna. Po čase bol hrad Trosky opustený a zbúraný. Zvyšky veží stoja dodnes a nesú mená pani báby aj jej vnučky panny, ktoré sa nikdy nemohli spolu zhodnúť.
O svätojánskej noci rastie vraj okolo hradu zlatá papraď, ktorá prináša ľuďom šťastie. Kto sem príde bez slova, môže vraj nájsť jej zlatý kvet a dostane sa k veľkému bohatstvu, ktoré tu v zemi zostalo po tých dvoch paniach z Bergova.