Biely had a Bela

Chudobná sedliačka išla do lesa po stelivo. Hrabe, hrabe, a tu zrazu uvidí dokola stočeného bieleho hada; mohla ho ľahko zabiť, ale ona by to za celý svet neurobila, veď to bol biely had, a ten prináša šťastie. Vzala teda košík, položila ho až celkom k nemu a myslela si, že keby sa dalo, hrabľami by ho do koša zhrnula a so sebou domov odniesla. A hľa, podarilo sa to, ako sa patrí; had vkĺzol do koša a zahrabal sa do steliva. S radosťou ho sedliačka niesla domov, a sotva vkročila do dverí, rozprávala mužovi, že si nesie šťastie. Muž vzal čistý košík, vložil doň podušku, potom hada zo steliva vybral, položil na podušku a postavil na pec. Z každého jedla, čo prišlo na stôl, dostal had tiež na misku a obaja sa o nájdenca starali ako o vlastné dieťa, ktoré však nemali. Čokoľvek v dome mali, šlo im naozaj všetko podľa vôle a čoskoro si z núdze pomohli.
Už mali hada päť rokov, keď sa jedného dňa pri raňajkách ozval z pece hlas:
„Otec, keď ste si ma vzali na starosť, tak ma musíte aj oženiť.“
„No, pre mňa, ja ťa ožením,“ odpovedal sedliak, ktorý si pomyslel, že je to hadí hlas. „Ale ktorú by si rád?“
„Nijakú inú ako Belu, dcéru kniežaťa,“ odpovedal had, „len tam hneď choďte a vyprosťte mi ju.“
Sedliak sa po raňajkách obliekol do sviatočných šiat a išiel pýtať nevestu pre hada.
„Ale muž,“ povedala vonku sedliačka, „kňažná si ho nebude chcieť vziať.“
„Nech robí, čo chce, ja mu to po vôli urobiť musím, inak by sa nám pomstil,“ povedal sedliak a bez ďalších rečí sa uberal do mesta, kde býval knieža, ktorého dcérou bola krásna Bela.
Keď prišiel do zámku, dal sa u kniežaťa ohlásiť, a v malom okamihu ho sluha viedol do veľkej siene, kde sedelo knieža, jeho manželka a krásna Bela, ich dcérka. Sedliak sa kniežaťu poklonil a bez akejkoľvek ostýchavosti odkaz vybavil.
Knieža sa zamyslelo, kňažná sa zľakla, ale Bela, ktorá sedela pri okne a priadla, zasmiala sa a povedala:
„Odkáž svojmu synovi, bielemu hadovi, že si ho vezmem, keď príde na svadbu po zlatej ceste, na granátovom voze so striebornými kolesami a s diamantovými klincami. Zapriahnuté musia byť štyri biele kone s perlovým postrojom. Keď tak príde, bude svadba.“
Sedliak si myslel, že to jeho syn nedokáže, len poďakoval kniežacej dcére za odpoveď a išiel domov.
Keď prišiel do izby, povedal hadovi, čo mu Bela odpovedala.
„Ďakujem ti, otecko, za vybavenie,“ povedal had, „ráno sa s mamičkou obliecte, pôjdeme na sobáš.“
Sedliak mal pevnú dôveru v hadove slová, a naozaj sa na ráno pripravil. Sotva pánboh deň dal, vstala sedliačka a chystala raňajky. Po raňajkách, keď sa obliekli, začujú ržanie koní, a keď vykuknú oknom von, vidia na dvore granátový voz so striebornými kolesami a s diamantovými klincami, zapriahnuté sú štyri biele kone ako labute s perlovým postrojom. Všetko bolo také krásne a tak sa to ligotalo, až oči prechádzali. Sedliak vzal hada s košíkom, a keď vyšli na dvor, chcela sedliačka vliezť dozadu na voz, pretože vnútro bolo samé zlaté vankúše. Ale had povedal:
„Mamička, kamže leziete? Sadnite si len na tie vankúše a mňa položte vedľa seba. Otecko nás povezie.“
Vtedy sedliačka konečne poslúchla, sadla na pekné podušky a hada s košíkom položila vedľa seba. Sedliak vyliezol na kozlík, vzal do ruky opraty a už išli. Za dvorom sa začala zlatá cesta a po takej to išlo až do zámku. Bela sa pozerala oknom, a keď videla, že had naozaj ide po zlatej ceste na granátovom voze, musela sa obliekať do svadobných šiat. Matka plakala, otec jej nadával, že však to chcela, musela mlčať. Ženích prišiel, prišli hostia a svadba sa slávila v zelenom háji. Pili, jedli, boli veselí, len nevesta plakala a ženích potichu ležal na bielych podušiach. Prišla noc, nevesta musela ísť do svadobnej komory spať so ženíchom. Zahrabala sa do mäkkých podušiek a perinu si od strachu a hrôzy prehodila až cez hlavu.
Vtedy prosí ženích:
„Belinka, prosím ťa, obráť sa ku mne!“ Jeho hlas bol taký jemný, lahodný a dojímavý, že Bela inak nemohla, len stiahnuť perinu z očí a obrátiť sa k hadovi. Ten prosí znova:
„Belinka moja, prosím ťa, objím ma!“
Bela sa triasla, ale objala ho.
Vtedy prosí po tretí raz:
„Belinka, žena drahá, pobozkaj ma!“ S hrôzou privrela Bela oči a pobozkala hada. V tom okamihu sa ocitla v náručí, a keď oči otvorila, stretlo sa jej oko s láskyplným pohľadom krásneho muža.
Ráno, keď sa mladí manželia zobudili, chcel muž na seba obliecť hadiu kožu, ale Bela ho prosila, aby to nerobil a radšej s ňou vo svojej podobe medzi hostí išiel a rodičom sa ukázal.
Odpovedal jej na to muž:
„Vidíš, Bela, ja som zakliaty, a keby som tú hadiu kožu na sebe nemal a ona sa mi niekde stratila, musel by som v tom okamihu od teba preč a ty by si bola od tej chvíle nesmiernymi bolesťami trápená, a azda by sme sa do smrti viac nestretli. Preto si to ani nežiadaj, ak chceš so mnou ešte dlhšie žiť.“
„Nestaraj sa, srdce moje, ja tú kožu niekam schovám, kde ju nikto nenájde a odkiaľ sa nestratí. Len ju, prosím ťa, na seba neber.“
Mladý muž miloval svoju Belu z celej duše svojej; nechal sa teda ľahko presvedčiť a hadiu kožu jej odovzdal. Bela ju zatiaľ dala pod podušku a rýchlo sa obliekla, nevediac sa dočkať, čo povedia rodičia a hostia, keď si privedie takého pekného muža.
Práve sedeli všetci pri stole, knieža s kňažnou, sedliak so sedliačkou, a len hore bolo miesto ponechané pre nevestu a ženícha. Vtom sa dvere otvoria a do nich vkročí Bela s mužom takým krásnym, že mu nebolo páru. Knieža a kňažná ho bozkávali a sedliak aj sedliačka mu tlačili ruky, vraviac medzi sebou:
„My sme vedeli, že s ním šťastie dochováme.“ Teraz boli svadobčania konečne poriadne veselí, ibaže to dlho netrvalo. Zrazu cíti Bela horúci bozk na ľavom líčku, počuje bolestný vzdych a ženích bol preč. Nikto nevedel, čo sa stalo, a každý ostal sedieť na svojom mieste ako omráčený. Jediná nevesta tušila, čo sa stalo, vyskočila, bežala do komory, prehľadala posteľ, ale koža sa stratila a nebola nikde na nájdenie. Vtedy si Bela konečne vlasy z hlavy trhala, nariekala a bedákala, že je príčinou svojho nešťastia. K tomu cítila v srdci takú bolesť, takú úzkosť, že z miesta na miesto behala a nikde pokoj nenašla. Nemohúc to dlhšie vydržať, obliekla na seba pútnické šaty, zverila rodičom, čo ju trápi, a rozlúčiac sa s nimi, išla do sveta hľadať svojho stratenéhoho muža.
Chodila so svojou bolesťou dlho po svete, zodrala si nohy do krvi, vyplakala tvár do bledosti, a predsa svojho miláčika nenašla. Raz prišla k malej studničke, nad ktorou sa rozkladala veľká vŕba, ktorá sa ako rozpustená dievka, keď sa do rieky na svoj obraz pozerá, v malej studničke zhliadala. Dlhé, tenké vetvy jej viseli z hlavy dolu ako vrkoče vlasov. Pod tú vŕbu Bela sadla a zaspala. A cíti, akoby ju niekto vzal za ruku, a keď sa zobudí, vidí pred sebou pani celú bielu, ale s takou ľúbeznou tvárou, že sa na ňu nemohla dosť vynadívať, a neustále rozmýšľala, kde už videla podobnú.
„Vstaň, dcéra moja, a počúvaj, čo ti poviem,“ povedala pani Bele.
Bela sadla vedľa pani, ale divne jej to prebehlo srdcom, lebo jej bolo, akoby počula hlas svojho muža.
„Vedz, že som matka tvojho stratenéhoho muža; moje obydlie je v tejto vŕbe, ale moje kráľovstvo je rozľahlé a bohatstvo veľké. Ja som musela svojho syna od seba pustiť a umienila som si, že z neho urobím kráľa na zemi. Nemohla som ho však na zemi chrániť, lebo moja moc tak ďaleko nesiaha, a on bol od zlej čarodejnice zakliaty na bieleho hada. Sedliak ho vzal do svojho domu a tvoja láska ho kúzla zbavila. Nikdy by sa bol od teba neodlúčil, keby si ho nebola prinútila vyzliecť hadiu kožu. Čarodejnica toho opäť využila a kožu, ktorú si zabudla pod podušku, vzala a spálila. V tej chvíli sa princ ocitol vo svojom kráľovstve, ktoré som mu dala, pritom však stratil pamäť a vzal si inú paniu, ktorú nemiluje, a ľud ju nemá rád. Mesto, kde býva, nie je odtiaľto ďaleko, a ak môjho syna naozaj miluješ, dám ti radu, ako by si sa k nemu mohla opäť dostať!“
„Ó matko!“ povedala Bela a slzy jej tiekli po lícach. „Ty nevieš, či ho milujem? Pre koho znášam toľko bolestí? Pre koho chodím po svete zarmútená až na smrť? Keby som nedúfala, že ho predsa niekde nájdem, dávno by som si smrť zvolila. Ale čo, ak sa mu nebudem páčiť, ako som trápená, bledá a umorená?“
„O to sa nestaraj, dcéra moja, to sa nestane,“ tešila ju pani. „Najprv sa okúp v tejto studničke a potom urob, čo ti poviem.“
Potom pani vo vŕbe zmizla a Bela sa kúpala. Ale ako užasla, keď sa vo vode zhliadla a uvidela na sebe tú krásu, akú mala v deň svadby! Pani sa opäť vrátila, dala Bele iné šaty, a keď sa do nich obliekla, podala jej ešte zlatú praslicu, na ktorej kuželi bol hodvábny ľan perlami ovinutý, k tomu strieborné vretienko s diamantovým prasleňom a povedala:
„S tým si sadneš na námestie a budeš priasť; kráľovná pôjde okolo a bude to chcieť kúpiť, ty jej to ale nedávaj za žiadne peniaze, kým nesúhlasí, že ti daruje, čo si od nej vyprosíš. Zajtra príď opäť sem.“
Bela poďakovala láskavej matke a s radosťou išla do mesta. Na námestí sa posadila medzi iné predavačky, postavila vedľa seba praslicu a začala priasť. Ľudia sa zbiehali a nevedeli, na čo sa majú skôr pozerať, či na krásnu priadku alebo na jej praslicu a vretienko. Vtom sa mestom vlečie ako pávica hrdá kráľovná, a keď vidí ľudí stáť v kope, pošle svojho páža, aby sa išlo pozrieť, čo je tam nové. Páža sa vrátilo a rozprávalo kráľovnej, čo videlo. Zvedavá kráľovná pristúpila tiež bližšie, a keď uvidela zlatú praslicu, strieborné vretienko s diamantovým prasleňom, hneď to chcela. Pýtala sa priadky, či to nie je na predaj. Ale priadka, že nie.
„Dám ti peňazí, koľko budeš chcieť,“ povedala znova kráľovná.
„To nie je za žiadne peniaze, milostivá kráľovná!“ odpovedala priadka.
„Čo teda za to žiadaš?“
„Nechajte ma raz spať s kráľom, a je to všetko vaše,“ povedala priadka a s netrpezlivosťou očakávala odpoveď.
Chvíľu sa kráľovná rozmýšľala, potom akoby sa na niečom uzniesla, povedala:
„Tak teda dobre, večer príď na hrad.“
Potom Bela odovzdala kráľovnej zlatú praslicu a strieborné vretienko a potom čakala s túžbou, kedy slnko zapadne, aby mohla ísť na hrad.
Bol večer a ona sa náhlila k hradu. Sluhovia ju hneď pustili ku kráľovnej, tá vzala Belu mlčky za ruku a cez niekoľko izieb ju previedla do kráľovskej spálne. Kráľ už spal; dlho sa trápená žena pozerala do jeho milovanej tváre, ale potom sa ticho zohla a pobozkala jeho ústa, oči a čelo. Kráľ sa nezobudil, ani keď ho tými najsladšími slovami volala, ani keď nariekajúc slzami lôžko kropila. Bol deň, ona musela preč, a od kráľa jediné slovo nepočula. Smutná prišla k vŕbe, kde ju pani očakávala.
„Neplač, dcéra, nezúfaj,“ povedala jej, „ono sa ti iste podarí druhýkrát. Tu máš košíček kvetov, sadni si opäť na námestie a rob veniec; kráľovná ho bude zase chcieť, ale nesmieš jej ho dať, iba ak by ti sľúbila, čo si od nej vyprosíš.“
Bela vzala košík zo zlatých prútikov upletený a s údivom sa pozerala na kvety. Listy a stopky boli zo zlata a striebra a kvety z farebných drahých kameňov. Odkedy svet svetom stojí, takéto kvety na ňom nevyrástli! ..... S novou nádejou sa úbohá žena uberala do mesta, opäť sa usadila na predošlom mieste a začala viazať veniec. Ak bolo prvý deň divákov veľa, druhý deň ich bolo dvakrát toľko, a kráľovná medzi nimi. Isteže, zachcelo sa jej drahého venca ešte viac ako zlatej praslice; hneď sa zase pýtala kvetinárky, čo žiada za ten veniec.
„Milostivá kráľovná, za peniaze nie je, ale ak ma necháte spať s kráľom, dám vám ho.“
Bez rozmýšľania súhlasila kráľovná a Belu na večer na hrad objednala. Úbohá prosila bohov, aby aspoň jedno slovo so svojím miláčikom prehovoriť mohla; ale keď prišla na hrad a kráľovná ju do kráľovej spálne previedla, spal kráľ ako predošlú noc, a ani bozkávanie, ani nárek a prosby nedokázali, aby ho z tvrdého spánku zobudili.
Zarmútenejšia ako predošlý deň išla Bela k bielej pani, ktorej láskavé slová ju trochu potešili. Chvíľu ju nechala matka odpočinúť, potom jej položila do lona drahé plátno ako zo zlatej pavučiny utkané a drahými perlami vyšívané a povedala:
„Tieto šaty si vezmi na seba a posaď sa k večeru k hradu. Kráľovná ťa uvidí a opäť ich bude chcieť. Azda sa ti tentoraz podarí, čo si žiadaš. Ale aj keby si svojho cieľa dosiahla, nezabudni ani ty, ani tvoj muž na túto vŕbu; majte ju vždy v úcte, a dobre sa vám povedie; lebo kým bude ten strom zelený, bude vás matka od zlého chrániť.“ Po týchto slovách pani pobozkala Belu na čelo a stratila sa.
So súmrakom už sedela Bela pri hrade a za malú chvíľu išla tade kráľovná so svojou dievkou. Ó ako by nezatúžila po skvostných šatách, keď bola taká veľmi chamtivá. Bela ich však nedala inak ako za jednu noc s kráľom. Kráľovná jej to hneď dovolila, a v srdci sa hlúpemu dievčaťu vysmiala.
Kráľov komorník spával vedľa kráľovskej spálne, v ktorej počul dve noci usedavý plač a vzdychanie; nevedel si to nijako vysvetliť, a umienil si, že sa kráľa na to opýta. To aj tretí deň urobil; kráľ sa tomu veľmi čudoval, ale nechcel tomu celkom veriť. Napokon keď sa komorník zaprisahal, zamyslel sa kráľ a celý deň o tom rozjímal. A spomenul si zrazu, že mu už dva dni kráľovná sama večerný nápoj nosí a k pitiu ho núti. To mu bolo akosi podozrivé, a umienil si, že si večer dá dobrý pozor. Tak ako oba tie večery, doniesla kráľovná po tretí raz sama pohár s nápojom, kráľ však stále otáľal a zrazu zvolal:
„Nepočuješ nič? Mne sa zdá, že je na hrade hrozný krik.“
Kráľovná pribehla k oknu, a kráľ zatiaľ vylial nápoj za záclony a kráľovnú oklamal. Potom išiel do svojej spálne, dychtivý, čo sa bude diať ďalej. Nedlho potom sa otvorili dvere, kráľovná prišla až k lôžku, vidiac však, že kráľ spí, ticho odišla, priviedla do spálne Belu a dvere za ňou opäť zavrela. Od stropu dolu visela alabastrová lampa a bledou žiarou osvetľovala tichú komnatu.
Kráľ pootvoril maličko viečka, keď však takú krásnu pani k sebe prichádzať videl, privrel ich zase a počúval, čo bude hovoriť.
„Ach, naposledy už k tebe prichádzam, manžel môj drahý,“ šepkala Bela hlasom tak bolestným, že sa kráľovi srdce zachvelo. „Ak ma ani tentoraz nevypočuješ, musím so svojou bolesťou od teba preč a smrťou zahynúť. Len raz pozri na svoju Belu, len jediné slovo k nej prehovor, miláčik môj!“ Tak šepkala a vrúcne pobozkala kráľove ústa.
Tentoraz však neprosila nadarmo! Už prvý láskavý Belin bozk jeho čarovné putá zhodil, ktorými bol začarovaný. Aj sa mu hneď vrátili spomienky a hneď spoznal milovanú ženu svoju.
Kto by sa pýtal, či boli manželia radi, že sa našli? Obaja mali obrovskú radosť.
Ráno prišla kráľovná po Belu, ale ostala omráčená stáť, vidiac ju v kráľovom náručí. Ako zúrivá saň sa chcela na ňu vrhnúť, ale kráľ chytil meč a jedným úderom odmenil zlú ženu za všetko.
Prvá cesta manželov bola k vŕbe, kde ďakovali neviditeľnej matke za jej lásku. Vŕba sa zachvela, studnička zašumela, akoby vzdychli bolestne nad tým, že odpovedať nesmú. Druhá cesta bola k Belinným rodičom, ktorí ich s radosťou k srdcu pritisli. Predali kniežatstvo a išli s dcérou do zámku. Sedliak a sedliačka však tiež v samote nezostali, tí šli tiež so synom, ktorého si vychovali.
Až do smrti im zostala vŕba pri studničke svätou a Bela nepriadla na iné vretienko ako na to strieborné s diamantovým prasleňom.