Traja lesní škriatkovia

Bol jeden muž, ktorému zomrela žena, a hneď v susedstve bola žena, ktorej zasa zomrel muž. Ten vdovec mal dcérku a vdova mala tiež dcérku. Obe dievčatá sa spolu poznali, chodievali spolu na prechádzku a vdovina dcérka si potom vždy priviedla svoju kamarátku domov k matke. Vdova raz dievčaťu povedala:
„Počuj, odkáž otcovi, že by som si ho vzala. Keď k tomu dôjde, budeš sa každý deň umývať v mlieku a piť víno, kým moja dcérka sa bude umývať vo vode a piť vodu.“
Dievča išlo domov a povedalo otcovi, čo vdova hovorila. Ten si povzdychol:
„Ako to len mám urobiť? Keď sa človek ožení, má radosť aj trápenie.“ Nevedel sa nijako rozhodnúť. A tak si nakoniec vyzul topánku a povedal:
„Táto topánka má v podrážke dieru. Tu ju máš, choď s ňou na povalu, zavesíš ju tam na klinec a naleješ do nej vody. Ak sa voda v topánke udrží, tak sa znova ožením, a ak pretečie, nebude z toho nič.“
Dcérka urobila, ako jej otec prikázal, ale voda dieru zatiahla a topánka sa naplnila až po okraj. Dievča úprimne povedalo otcovi, ako to dopadlo. On ešte sám zašiel na povalu, a keď videl, že je to naozaj tak, vybral sa k tej vdove na námluvy a bola svadba.
Zajtra ráno, keď obe dievčatá vstávali, bolo pre mužovu dcérku pripravené na umývanie mlieko a na pitie víno, kým ženina dcéra mala na umytie vodu a na pitie tiež len vodu. Na druhý deň bola ráno voda na umytie a voda na pitie pre obe dcéry rovnako. A tretieho dňa dostala vodu na umytie a vodu na pitie dcérka mužova, mlieko na umytie a víno na pitie však dcéra ženina a už to tak zostalo. Žena na svoju nevlastnú dcéru nenávidela až na smrť a len si lámala hlavu, ako jej deň čo deň uškodiť. Bolo to aj zo závisti, lebo jej nevlastná dcéra bola pekná a milá, kým vlastná dcéra škaredá a protivná.
Raz v zime, keď udreli prenikavé mrazy a keď hory aj doliny zaľahol sneh, ušila tá žena šaty z papiera, dievča si zavolala a povedala:
„Oblečieš si tieto šaty, pôjdeš do lesa a prinesieš mi košíček jahôd, dostala som na ne chuť.“
„Pane na nebi,“ zhrozilo sa dievča, „v zime predsa jahody nerastú, zem je premrznutá a všetko všade pod snehom! A prečo mám ísť v papierových šatách? Vonku je taká zima, že človeku dych zamŕza. Veď mi vietor šaty prefúka a tŕnie mi ich strhá z tela.“
„Ty mi ešte budeš odvrávať?“ rozkričala sa macocha. „Už nech si za dverami, a kým nebudeš mať košíček plný jahôd, nechoď mi na oči.“ Potom jej ešte dala krajec okoreného chleba a povedala:
„To môžeš mať na celý deň dosť.“ A myslela si: Dievča vonku zmrzne, zajde od hladu a viackrát sa mi tu neukáže.
Dcérka poslúchla, obliekla si papierové šaty a šla s košíčkom z domu. Vonku ležal široko ďaleko len samý sneh, po zelenom stebla ani chýru. Keď prišla do lesa, uvidela maličkú chalúpku a z tej vyzerali traja malí lesní škriatkovia. Zaželala im dobré ráno a skromne zaklopala na dvere. Zavolali „Len ďalej“, a tak vošla do izbietky a sadla si na lavicu pri peci, že sa tam zohreje a zje si, čo má so sebou.
Škriatkovia ju poprosili:
„Daj nám tiež kúsok.“
„S radosťou,“ povedalo dievča, rozlomilo svoj krajec a polovicu im dalo. Opýtali sa jej:
„Čo tu v lese hľadáš teraz v zime a v takých tenkých šatôčkach?“
„Ach,“ odpovedala, „mám nazbierať košíček jahôd, a kým ich nepriniesiem, nesmiem sa opovážiť domov.“
Keď svoj diel chleba zjedla, dali jej metlu a poprosili:
„Pozametaj nám sneh pri zadných dverách!“ Ale sotva bola vonku, začali sa títo traja škriatkovia medzi sebou dohadovať:
„Čo by sme jej dali, keď je taká poslušná a dobrá a keď sa s nami podelila o svoj krajec?“
Ten prvý povedal:
„Ja jej dávam, aby bola zo dňa na deň krajšia.“
Druhý povedal:
„Ja jej dávam, aby jej z úst padali zlaťáky, kedykoľvek len jediné slovko prehovorí.“
Tretí povedal:
„Ja jej dávam, aby si pre ňu prišiel kráľ a vzal si ju za manželku.“
Dievča medzitým urobilo, čo mu škriatkovia prikázali, pozametalo metlou sneh vzadu za chalúpkou, a to by ste neverili, čo tam našlo: samé zrelé jahody! Vyrážali spod snehu a červenali sa až do tmy. Celé rozradostnené si ich natrhalo plný košíček, poďakovalo škriatkom, každému podalo ruku a bežalo domov, aby macoche to vyžiadané ovocie doniesla.
Ako vkročilo do izby a povedalo „Dobrý večer“, hneď mu vypadol z úst zlaťák. Potom začalo rozprávať, čo sa mu v lese prihodilo, a zase mu pri každom slove, ktoré vyslovilo, padali z úst zlaťáky, takže čoskoro nimi bola celá izba posiata.
„Len sa pozrime na tú neposlušnicu,“ zvolala nevlastná sestra, „takto rozhadzovať peniaze!“ Ale tajne jej to závidela a usmyslela si, že tiež pôjde do lesa na jahody.
Matka ju nechcela pustiť:
„Nie, nie, moja dcérenka milá, je strašná zima, mohla by si mi tam zamrznúť.“
Ale keď na ňu dcéra stále dorážala, nakoniec predsa len povolila, ušila jej nádherný kožúšok, na cestu ju doň obliekla a dala jej so sebou chlieb s maslom a koláče.
Dievča teda šlo do lesa a rovno k tej malej chalúpke. Traja malí lesní škriatkovia opäť vyzerali von, ale ona ich nepozdravila, nič sa na nich nepozerala a bez pozdravu sa pritackala až do izbietky, sadla si k peci a pustila sa do svojho chleba s maslom a do koláčov.
„Daj nám tiež kúsok,“ volali mužíčkovia, ona ich však odbila:
„Ani pre seba nemám dosť, ako by som z toho ešte mohla rozdávať?“
Keď konečne dojedla, povedali jej:
„Tu máš metlu, pozametaj nám vonku pri zadných dverách.“
„Pravdaže, pozametajte si sami,“ odsekla, „nie som vaša slúžka.“
Ako videla, že ju nemienia ničím obdarovať, vyšla z dverí. A škriatkovia sa začali dohadovať:
„Čo by sme jej dali, keď je taká nezbedná a má také zlé, závistlivé srdce, ktoré nikomu nič nedopraje?“
Prvý povedal:
„Ja jej dávam, aby bola zo dňa na deň škaredšia.“
Druhý povedal:
„Ja jej dávam, aby jej pri každom slove, ktoré prehovorí, vyskočila z úst ropucha.“
Tretí povedal:
„Ja jej dávam, aby umrela biednou smrťou.“
Dievča sa medzitým vonku obzeralo po jahodách, a keď žiadne nenachádzalo, šlo skrivenou tvárou domov. A len čo otvorilo ústa, aby matke povedalo, ako sa mu v lese darilo, vyskočila mu z úst pri každom slove ropucha, takže sa naň všetci ľudia začali hnusiť.
Od tých čias sa macocha hnevala ešte viac a stále len rozmýšľala, ako mužovu dcérku všemožne trápiť, najmä keď jej krásy každým dňom ešte pribúdalo.
Nakoniec vzala kotol, postavila ho na oheň a vyvárala v ňom priadzu. Keď bola vyvarená, zavesila ju dievčaťu cez plece a dala mu aj sekeru,
s tým všetkým malo ísť na zamrznutú rieku, vysekať tam preľadok a priadzu vypláchať.
Poslúchlo ako vždy, šlo na rieku a začalo vysekávať dieru do ľadu. Ako tak sekalo, prišiel skvostný kočiar a v ňom sedel sám kráľ. Ten dal zastaviť a opýtal sa:
„Kto si, panenka, a čo tu robíš?“
„Som chudobné dievča a plákam priadzu.“
Kráľovi sa ho zželelo, a keď navyše videl, aké je krásne, opýtal sa ho:
„Nechcela by si ísť so mnou?“
„Ó áno, veľmi rada,“ odpovedalo a tešilo sa, že takto aspoň matke a sestre zíde z očí.
Sadlo si teda do kočiara a odišlo s kráľom preč. A keď prišli na kráľov zámok, hneď sa s veľkou nádherou slávila svadba, ako to lesní škriatkovia milému dievčaťu prisúdili.
Do roka sa kráľovnej narodil synček a bola z toho radosť po celom kráľovstve. Keď sa o tom veľkom šťastí dopočula aj macocha, prišla so svojou dcérou na zámok, že vraj chce kráľovnú navštíviť. Ale keď si raz kráľ vyšiel von a nikto iný v komnate nebol, chytila tá zlostnica kráľovnú za hlavu a dcéra za nohy, vyniesli ju z postele a hodili ju z okna do rieky, ktorá popri zámku tiekla. Do kráľovninej postele si potom ľahla jej škaredá sestra a matka ju prikryla až cez hlavu. Keď sa kráľ zase vrátil a chcel sa so svojou ženou porozprávať, položila matka prst na ústa a povedala:
„Len ticho, pán kráľ, nehovorte na ňu, teraz to nejde, spotila sa a zaspala. Na dnes jej musíte doprajať odpočinok.“
Kráľ v tom nič zlé netušil a prišiel znova až na druhý deň ráno. Ale ako sa so svojou ženou rozprával a ona mu odpovedala, pri každom slove jej vyskočila z úst ropucha, kým predtým jej zakaždým vypadol zlaťák. I opýtal sa, čím to je, a matka mala výhovorku hneď pohotovú:
„To má od silného potenia, však ono to zase prejde.“
Lenže v noci kuchtík videl, ako odtokom pre splašky priplávala do kuchyne kačica a prehovorila:
„Čo robí kráľ môj? Bdie,
či spí a nič nevie?“
A keď jej neodpovedal, povedala:
„Čo moji hostia v zámku?“
Na to kuchtík odpovedal:
„Ležia v tvrdom spánku.“
Tretíkrát sa spýtala:
„A čo robí moje dieťatko?“
Odpovedal:
„V kolíske spí ako kvietatko.“
Potom sa premenila na kráľovnú, šla hore, dala synčekovi piť, natriasla mu perinku, prikryla ho a v podobe kačice zase odplávala. To sa po dve noci opakovalo a tretej noci prikázala kuchtíkovi:
„Choď a vyrieď pánu kráľovi, aby ostrý meč svoj vzal, na prah stal, nad hlavou mi trikrát mečom zamával.“
Kuchtík hneď bežal a kráľovi to povedal. Kráľ prišiel s mečom v ruke a trikrát ním zamával tomu zjaveniu nad hlavou: po treťom zamávaní pred ním stála jeho manželka, živá a zdravá a sviežia, ako bývala.
Kráľ bol prešťastný, že zase má svoju pravú kráľovnú, ale skrýval ju v odľahlej izbičke až do nedele, keď malo mať dieťa krstiny. A keď bolo po krste, obrátil sa na hostí s otázkou:
„Čo si zasluhuje človek, ktorý druhého odnesie z postele a hodí ho do vody?“
„Nič lepšie,“ odpovedala macocha, „než aby toho zlosyna zašili do vreca a utopili.“
Kráľ zvolal:
„Vyniesla si rozsudok nad sebou!“ Dal macochu aj s dcérou vyviesť a rozsudok na nich vykonať.