Sedmokráska

V jednej dedine žilo v chalúpke chudobné dievča. Vedelo robiť každú prácu. Upratovať, šiť aj variť, zašívať aj vyšívať. Nebolo len dobré a pracovité. Bolo aj krásne ako sedem iných dievčat dohromady. Preto jej hovorili Sedmokráska. Keď šla v nedeľu do mesta, zakrývala si tvár závojom, aby sa svojou krásou nechválila. Pretože bola urastená a štíhla ako brezička, všimol si ju aj kráľovský syn. Opýtal sa svojich sluhov: „Prečo to dievča nosí závoj, že jej nie je vidieť do tváre?“
Sluhovia odpovedali: „Nosí závoj, pretože je skromná.“
A kráľovský syn poslal chudobnej Sedmokráske zlatý prsteň a odkázal jej, aby večer prišla k veľkému dubu, že by sa s ňou rád porozprával. Sedmokráska si myslela, že princ chce objednať pre kráľovský zámok nejaké vyšívanie, a vybrala sa večer k veľkému dubu. Hneď ako princ uzrel jej tvár, tak sa mu zapáčila, že Sedmokráske povedal:
„Odteraz budem myslieť len na teba, Sedmokráska, a na nič iné. Vezmem si ťa za ženu a odvediem ťa na kráľovský hrad.“
„Som chudobná,“ odpovedala Sedmokráska, „a tvoj otec by sa nahneval, keby počul, že ma chceš za ženu.“
Ale princ prosil a zaprisahával ju, až Sedmokráska sľúbila:
„Rozmyslím si to, len počkaj aspoň niekoľko dní.“
Princ súhlasil, ale už na druhý deň ráno poslal k Sedmokráske sluhu so strieborými črievičkami a odkázal jej, aby večer prišla k veľkému dubu.
Sedmokráska prišla k dubu a princ sa jej opýtal, ako sa rozhodla.
„Nemala som čas na rozmyslenie,“ povedala Sedmokráska. „Musela som sypať kuriatkam, krájať kapustu a šiť košele, naozaj som nemala čas.“
Ale princ zasa prosil a zaprisahával ju, aby sa rozhodla stať sa jeho ženou.
„Rozmyslím si to, len počkaj aspoň niekoľko dní,“ povedala Sedmokráska.
Princ sľúbil a odišiel. Myslel na Sedmokrásku celú noc, ani spať nemohol. Ráno, len čo vyšlo slnko, poslal k Sedmokráske sluhu so zlatými šatami a odkázal jej, aby večer prišla k veľkému dubu. Len čo večer prišla, princ sa jej hneď opýtal, ako sa rozhodla.
„Ach,“ povzdychla si Sedmokráska, „zasa som nemala ani chvíľku času na rozmyslenie. Musela som prať a zašívať, naozaj, nemala som čas.“

Ale tentoraz ju princ už bez rozhodnutia nechcel pustiť.
„Nepustím ťa domov skôr,“ povedal, „kým mi nesľúbiš, že sa staneš mojou ženou. Nikoho iného nechcem, len teba.“
„Som chudobná,“ bránila sa Sedmokráska, „a tvoj otec je kráľ. Celkom iste sa nahnevá, keď začuje, že si jeho syn chce vziať za ženu chudobnú Sedmokrásku.“
Princ prosil, sľuboval hory-doly a Sedmokráska povedala áno.

Zvedavá stará baba ich uvidela spolu a ponáhľala sa s novinkou ku kráľovi: „Vedeli by ste, pane kráľ, kam chodí večer váš syn? Schádza sa za dedinou s chudobnou Sedmokráskou.“
„Tak?“ nahneval sa kráľ, „ak sa schádzajú, dlho sa schádzať nebudú,“ a prikázal svojim vojakom, aby zapálili chalúpku, v ktorej býva Sedmokráska. Nech Sedmokráska v chalúpke zhorí!

Vojaci šli do dediny a zapálili chalúpku. Sedmokráska sedela pri okne a vyšívala. Keď uvidela plamene, vyskočila oknom von a rovno do vyschnutej studne.
Sedmokráske bolo tak smutno, že ju až srdce bolelo, a sedela celé dni v studni a plakala. Keď sa vyplakala, vystúpila zo studne a vyhrabala z popola niekoľko toliarov. Kúpila si mužské šaty, prezliekla sa do nich a zamierila ku kráľovskému zámku. V zámku sa vypytovala, či by kráľ neprijal sluhu.
„Ako sa voláš?“ opýtal sa kráľ.
„Volám sa Nešťastie,“ povedala Sedmokráska.
„To nie je pekné meno,“ čudoval sa kráľ.
Mladík sa mu páčil väčšmi než meno. Prijal ho do svojich služieb a netušil, že je to Sedmokráska. Nového sluhu si obľúbil a nikto iný mu nesmel slúžiť.

Princ dlho smútil a nevedel, čím by svoj zármutok vyliečil. Myslel si, že Sedmokráska v chalúpke zhorela. Po čase si starý kráľ umienil, že odovzdá vládu synovi.
„Je čas, aby si priviedol do zámku nevestu,“ pripomenul synovi. „V susednej ríši žije kráľ a má dcéru. Sám som už všetko zariadil. Ty len choď do susednej ríše po princeznú.“

A tak vyrazil kráľ s princom a mnohými sluhami do susednej krajiny po nevestu. Smutne sa išlo nášmu Nešťastiu, smutne a ťažko, akoby mal na srdci kameň. Zostával vzadu, aby ľudia nevideli, aký je nevesely. Až keď sa priblížili k zámku, v ktorom býva princezná nevesta, dala sa prezlečená Sedmokráska do spevu:

„Sedmokráska pri ceste,
ty vieš, čo je nešťastie.“

Princ išiel vpredu s otcom, začul spev a povedal:
„Kto tak krásne spieva?“
„Kto iný než Nešťastie, môj sluha,“ odpovedal kráľ.
Vtedy sa ozval spev druhýkrát:

„Sedmokráska pri ceste,
ty vieš, čo je nešťastie.“

Princ sa opýtal:
„Naozaj vie Nešťastie, tvoj sluha, tak pekne spievať?“
„Iste,“ povedal kráľ, „kto iný by vedel tak krásne spievať než Nešťastie, môj sluha?“
Došli celkom blízko k zámku princeznej a pesnička zaznela potretie:

„Sedmokráska pri ceste,
ty vieš, čo je nešťastie.“

Len čo ju princ znova začul, rýchlo obrátil koňa a rozbehol sa na koniec sprievodu. Nešťastie išlo posledné zo všetkých. Princ sa sluhovi bystro pozrel do očí a spoznal Sedmokrásku. Usmial sa na ňu a vrátil sa dopredu na svoje miesto vedľa kráľa.
Na zámku u nevesty bola veľká spoločnosť a po hostine hovorí kráľ susednej krajiny:
„Poďme, budeme si dávať hádanky. Nech začne ženích.“
Princ sa nedal nútiť a začal:
„Mám na zámku skriňu a stratil som od nej kľúč. Kúpil som si nový, ale keď som sa vrátil domov, našiel som starý kľúč. Povedzte, pane kráľ, ktorý kľúč mám používať, starý alebo nový?“
„Samozrejme, že starý,“ odpovedal kráľ hneď.
„Sám ste, pane kráľ, rozhodli. Nemôžem si vziať vašu dcéru,“ povedal princ, „tu je kľúč, ktorý som stratil a zasa našiel.“
Vzal Sedmokrásku za ruku a všetkým ju ukázal. Jeho otec, starý kráľ, zvolal:
„Ale nie, to je predsa Nešťastie, môj sluha!“
Princ potriasol hlavou:
„Milý otecko, to je Sedmokráska, moja žena!“

Všetci otvárali oči a čudovali sa. Obdivovali Sedmokrásku, aká je krásna a ako sa k princovi hodí. A naozaj, už dávno sa nezišiel taký pekný ženích s nevestou. Ženích a nevesta tu boli, chýbala len svadba. Ale nechýbala dlho, to mi môžete veriť.