Žabí kráľ

Je tomu dávno, keď v jednom kráľovstve vládol starý kráľ. Mal prekrásnu dcérku, o ktorej si rozprávali ľudia v celom kráľovstve. Princezná od rána do večera spievala a dovádzala s kamarátkami v záhrade. Za horúcich letných dní chodila najradšej sama k lesu. Na kraji lesa pod starou lipou sa trblietala priezračná studňa. Princezná sa posadila na chladný kamenný okraj a pozerala sa do studne. Hoci bola voda čistá a jasná, nikdy nezazrela princezná dno. Keď sa dosť do studne napozerala a napila sa chladivej vody, začala si podhadzovať zlatú guľu. Vyhadzovala ju do výšky, chytala a zasa vyhadzovala a guľa iskrila na slnku, akoby horela. Bola to jej najmilšia hračka. Ako si tak raz podhadzovala, vyšmykla sa jej guľa z ruky a skotúľala sa rovno do studne. Princezná pribehla k studni a ešte zazrela vo vode zlatý svit, ale čoskoro sa stratil. Guľa klesala hlbšie a hlbšie. Azda je studňa bezodná, pomyslela si princezná a dala sa do nárekov.
„Čo sa ti stalo, princezná? Nariekaš, že by sa aj kameň zľutoval,“ začula za sebou hlas, a pretože cez slzy nevidela, kto ju volá, pretrela si oči a obzrela sa. Z vody vystrkoval hlavu veľký žabiak, vyvaľoval na princeznú oči a utešoval ju:
„Neplač, princezná, neplač.“
„To si ty, starý kvákač?“ začudovala sa princezná. „Veď by som neplakala, keby som nestratila zlatú guľu. Hrala som sa s ňou a spadla mi do studne.“
„Do studne?“ povedal žabiak, „a čo mi dáš, keď ti tvoju zlatú guľu prinesiem?“
„Čo len budeš chcieť, milý kvákačik,“ usmiala sa princezná, „šaty, perly, drahokamy, alebo by si chcel radšej moju zlatú korunku?“
Žabiak odpovedal:
„Nestojím o tvoje šaty, perly a drahé kamenie ani o zlatú korunku. Ale ak ma budeš mať rada, ak sa chceš so mnou skamarátiť a dožičiť mi, aby som s tebou sedel pri stole, jedol z tvojho tanierika, pil z tvojho pohárika a spal v tvojej postieľke, potom sa ponorím do studne a zlatú guľu ti donesiem.“
„Prines, prines,“ prosíkala princezná, „sľubujem ti všetko, čo by si chcel, len mi už prines moju milovanú guľu.“
Pritom si myslela: Čo len ten hlúpy žabiak tára? Žaba patrí do vody. Kto to kedy počul, aby žaba jedla z tanierika!
Žabiakovi stačilo, že princezná sľúbila. Zmizol pod hladinou a o chvíľku vyplával so zlatou guľou v papuli a potom ju hodil do trávy.
Princezná od radosti poskočila, keď guľu uvidela. Zdvihla ju, maznala sa s ňou, smiala sa a bežala k zámku.

„Počkaj, počkaj,“ volal za ňou žabiak, „vezmi ma so sebou, neviem tak rýchlo bežať ako ty.“
Čo mu bolo platné, že kvákal, ako najhlasnejšie vedel. Princezná nepočúvala. Ponáhľala sa domov a na žabiaka zabudla. Žabiak sa smutne vrátil do studne.
Na druhý deň sedela princezná s kráľom a dvoranmi pri stole a maškrtila zo svojho tanierika kráľovské dobroty. Zrazu sa za dverami na mramorovom schodisku ozvalo: ťap, ťap, ťap. Čože je to? Ľudia pri stole načúvali. Akoby za dverami niečo poskakovalo. Potom začuli volanie:

„Princezná rozmilá,
splň mi, čo si sľúbila!“

Princezná odbehla od stola, aby sa pozrela, kto ju volá. Ako otvorila dvere, zazrela žabiaka. Vykríkla, rýchlo dvere zavrela a zamkla. Bála sa, aby žabiak neskočil dnu. Celá bledá sa posadila k stolu.
„Dcérka,“ pokrútil kráľ hlavou, „čo sa deje, čoho sa bojíš? Priletel azda za dvere nejaký drak a chce si ťa vziať so sebou?“
„Ale nie,“ odpovedala princezná, „je to len žaba, škaredá žaba.“
„A čo chce?“
„Môj milý ocko, včera som sa hrala na kraji lesa a zlatá guľa mi spadla do studienky. Veľmi som za ňou plakala. Počul ma žabiak a vravel, že mi guľu prinesie, ak sa s ním skamarátim. Sľúbila som mu to a on mi guľu doniesol. Teraz stojí žabiak za dverami a istotne bude chcieť sadnúť si s nami k stolu.“
Znova sa ozvalo klopanie na dvere a volanie:

„Princezná rozmilá,
otoč kľúčik v zámočku,
splň mi, čo si sľúbila,
spomeň na studničku!“

Kráľ sa zamračil a povedal:
„Čo sa sľúbi, to sa musí aj splniť. Choď a otvor dvere.“
Princezná otvorila dvere, žabiak skočil do siene a už sa od princeznej nepohol. Poskakoval za ňou až k jej stoličke a pri stoličke zavolal:
„Zdvihni ma k sebe!“
Zdráhala sa, ale kráľ prikázal a musela poslúchnuť. Žabiak skočil zo stoličky na stôl a požiadal:
„Podaj mi svoj zlatý tanierik, aby sme mohli spolu jesť.“
Princezná poslúchla, ale najradšej by od stola ušla. Žabiakovi chutilo, princezná sa pri každom kúsku jedla div nezadusila. Žabiak sa najedol a vraví:
„Najedol som sa dosýta a chce sa mi spať. Odnes ma do svojej izbietky a ustelj si svoju hodvábnu postieľku. Ľahnem si do nej.“
Princezná sa rozplakala. Nechcela vziať studeného žabiaka do ruky. A keď si predstavila, že bude ležať v jej čistej bielej postieľke, plakala ešte viac. Kráľ sa nahneval a povedal:
„Žabiak ti pomohol, keď si potrebovala, teraz pomôž ty jemu!“
Princezná odniesla žabiaka na končekoch prstov a posadila ho vo svojej izbietke do kúta a do postieľky si ľahla sama. Vtedy prelezol žabiak k posteli a žiadal:
„Som ospalý a chcem spať pekne ako ty. Len ma zdvihni k sebe, alebo to poviem tvojmu otcovi.“
Princezná žabiaka nahnevane zdvihla a celou silou ho hodila o protiľahlú stenu.
„Teraz už konečne dáš pokoj, ty škaredý žabiak!“ vykríkla.
Starý škaredý žabiak dopadol na podlahu a div divúci – namiesto žabiaka stál pred princeznou mladý princ a pekne sa na ňu díval. Rozprával jej, ako ho zaklela zlá čarodejnica. Vyslobodiť zo studienky ho mohla len princezná, ktorá by splnila jeho želanie. Rozprával, princezná počúvala, ani si nevšimli, že noc pominula a že sa rozodnieva. Až keď vonku zarachotil koč, pozreli sa z okna. Na nádvorie zámku vchádzal koč ťahaný ôsmimi bieloňmi s bielymi chochlami na hlavách. Vzadu stál na koči princov sluha, verný Henrich.
„To je môj koč,“ povedal princ princeznej, „odvezie nás do mojej ríše. A ten, kto stojí za kočom, je môj najvernejší sluha.“

Zbehli spolu po schodoch dolu a verný Henrich ich zdvihol do koča ako pierka. Od radosti nemohol ani hovoriť.
Išli do princovho kráľovstva a už mali pekný kus cesty za sebou, keď princ začul, ako za ním niečo prasklo, akoby sa koleso zlomilo. Otočil sa dozadu k vernému Henrichovi a zvolal:
„Henrich, koleso sa láme!“
A sluha povedal:

„To nie je koleso, môj pane,
dal som si obruče vykovať
a svoje srdce do nich dať,
veď by mi puklo od žiaľa,
keď vás zlá víla zakliala.
To zo šťastného stretnutia
prvá obruč praskla mi.“

Prešli zasa kus cesty a opäť niečo prasklo a potom ešte raz. Všetky tri obruče na Henrichovom srdci praskli. Puklo od radosti, že je princ vyslobodený a že je šťastný.