Traja zakliati psi

Bol raz jeden sedliak, ten mal dve deti, syna a dcéru. Každý si myslel, že je bohatý, ale mýlili sa: lebo keď synovi bolo dvadsaťtri a dcére dvadsať rokov a otec im zomrel, nezostalo po ňom nič viac než tri ovce a trochu dlhov. Matka im zomrela hneď v mladosti. Čo teraz robiť? Peňazí nebolo a jesť sa chcelo.
„Musím do sveta,“ povedal brat sestre, „tých niekoľko grošov, čo mám, dám ti na kúdeľ, aby si mohla priasť, ak nechceš ísť k strýkovi horárovi do služby; tie tri ovce však vezmem pre seba a v najbližšom meste ich predám, aby som mal predsa niečo na cestu.“ Na druhý deň sa rozlúčil so svojou sestrou a odišiel.
Bolo už podvečer, keď prichádzal k jednému mestečku. Cítil, že je hladný, a chcel si trochu odpočinúť. Ovce sa zatiaľ pásli a on hrýzol kôrku, ktorú si ráno strčil do vrecka. Vtom k nemu prišiel mäsiar s tromi psami.
„Kam idete, mládenče, s tými ovcami?“ pýtal sa prívetivo mäsiar.
„Ja idem do sveta,“ odpovedal Vítek ..... tak sa volal ten chasník .....
„aby som si hľadal šťastie; po otcovi nemám nič okrem tých troch oviec, ktoré chcem v mestečku predať, aby som mal niečo na cestu.“
„To je iná,“ povedal mäsiar, „ale keby ste nechceli mať práve peniaze v rukách, poradil by som vám niečo iné.“
„No len mi to povedzte; prečo by som nevzal niečo lepšie? Čo to je?“
„Aby ste mi dali tie ovce a ja vám dám týchto psov.“
„No, to by som si pomohol. Čo by som s tými žrútmi robil?“
„Len pomaly, braček! Veď ešte ani neviete, čo títo psi vedia. Pozrite ..... tento čierny sa volá Lámaj; po čo ho pošlete, to vám prinesie, železo zlomí a päťdesiat chlapov v okamihu roztrhá. Tento ryšavý sa volá Trhaj; železo síce neláme, ale všetko vám tiež prinesie, a sto chlapov roztrhá ako hračku. Ten biely sa volá Pozor a rozumie všetkému, čo mu poviete, na všetko dá pozor a všetko si všimne. Nikdy vás ani jeden, ani druhý neopustí, iba keby ste ich poslali cez hranice, odkiaľ sa skôr vrátiť nemôžu, kým na túto píšťalku nezapíšťate; potom sú tu ale hneď.“
„To je všetko dobré,“ povedal Vítek, „ale keď majú takéto vlastnosti, prečo si ich radšej sám nenecháte?“
„Ja som ich mal dovtedy, kým som ich potreboval. To sa zmenilo, a tak ich chcem dopriať vám, lebo sa mi zdáte byť poctivý chlapík. Aby ste mi však uverili, skúste to a pošlite čierneho po dobrú večeru.“
Vítek poslúchol a Lámaj letel. Netrvalo to ani toľko, čo by napočítal do päťdesiat, keď sa vrátil s dobrou večerou. Obaja si sadli na medzu. Skôr však, než sa pustili do jedla, hodil mäsiar každému psovi kus mäsa a prikázal Vítkovi, aby im od každého jedla dal najprv. Po večeri odovzdal Vítek mäsiarovi tri ovce a dostal od neho píšťalu a troch psov. Potom sa rozišli, Vítek domov, mäsiar do mesta.
Na druhý deň, keď Vítek prišiel domov, sestra ostala ako omráčená, keď ho videla vchádzať do dverí s takými obrami. „Čo si, brat, stratil rozum? Kam si dal ovce? Azda si za ne nekúpil tých darmožrútov?“
„Mlč, sestrička, mlč!“ upokojoval ju brat, „však oni nebudú jesť darmo; hneď uvidíš, aké sú to dobré zvieratká.“ Potom prikázal čiernemu, aby sa postaral o múku, a ryšavému, aby sa postaral o dobrú zverinu. Sestra potom musela založiť oheň, a skôr než sa rozhorel,
boli tu už zajace, vtáky a múka. Vtedy až sestra videla, že bratovi krivdila. Bolo po núdzi. Jesť a piť mali dosť, ale kniežacia obora sa prázdnila, najkrajšia zver mizla, a knieža prísne prikázal všetkým poľovníkom, aby škodcu vypátrali. Dohodli sa teda medzi sebou, že budú usilovne dávať pozor, kto tú škodu robí. Ale nič to neosožilo; dávali pozor, a zver sa predsa strácala. Vtedy im jeden mládenec poradil, aby vyliezli na stromy, že tak bude všetko najlepšie vidieť. Urobili to. Nesedeli dlho; vtom sa ako vietor prihnal čierny pes, schmatol jeleňa za krk, uškrtil ho a odvliekol preč, skôr než sa poľovníci stihli spamätať, ktorí si inak mysleli len to, že to bol sám zlý duch. Keď sa však spamätali, hanbili sa za to a umienili si, že na druhý deň budú dávať lepší pozor.
Kým však v chalupe jeleňa zjedli, uplynulo niekoľko dní; ale poľovníci predsa strážiť neprestali. Vtom pribehne zrazu ryšavý; len čo ho poľovníci zazrú, začnú po ňom hádzať a strieľať, ale pozrite! jemu to neublíži, guľky z neho padajú ako hrach zo steny. Bol však medzi poľovníkmi jeden z najsmelších, ten sa osmelil a bežal za ním, aby sa dozvedel, komu patrí. A videl, že beží do chalupy, kde Vítek so sestrou býval, a hneď to povedal horárovi. Ten nemeškal dlho, ale hneď pribehol k Vítkovi a domlúval mu, že sa pán pre tú ukradnutú zver veľmi hnevá, že teraz pôjde rovno k nemu a že mu to všetko povie. „A potom,“ dodal starec, „neviem, Vítek, ako to s tebou dopadne! Radšej vezmi nohy na plecia a uteč odtiaľto aj so sestrou!“
Vítek ho poslúchol. Pozbierali teda, čo kde mali, a odobrali sa do sveta.
Chodili dlho; chodili po mestách, po horách a po lesoch; nikde sa im nedarilo zle, lebo sa o nich starali psi. Raz však prišli do lesa, kde nebolo ani vtáčika. Blúdili niekoľko dní a konca nenachádzali. A bolo im úzko, lebo sa museli živiť samými koreňmi, a aj keby im boli psi niečo priniesli, nemali kde to uvariť. Bola to bieda; sestra sotva vliekla nohy a sám Vítek bol vysilený. Vtedy prišli k vysokému kopcu, a keď ho obišli, videli tam sklenené dvierka, ktoré viedli priamo doň. Vítek ich otvoril a obaja nimi vošli. Vtom sa ocitli ako v nejakom zámku a oproti nim vyšla žena a pýtala sa ich, čo tu chcú, ako sa sem dostali, a nabádala ich, aby sa radšej hneď vrátili, inak že bude po nich, lebo tu niet žiadneho zľutovania.
V tej rozhodujúcej chvíli skočil po nej Vítek, rýchlo ju schmatol a hrozil, že ju uškrtí, ak mu nepovie, kto to v zámku s ňou ostáva. A keď žena videla, že tu ide naozaj o život, nechala výhražky a začala sa priznávať. „Ja vám všetko úprimne poviem, len ma nechajte nažive,“ prosila stará. „Tu v tomto kopci sa zdržiava poldruha stovky mužov a sú to samí lupiči, a ten najprvý medzi nimi vie čarovať; tomu nikto nemôže nič urobiť, on však každého zabije, kto sem zablúdi.“
„Viac ich nie je než poldruha stovky?“ pýtal sa Vítek.
„Nie je ich viac. Ach, ako by som mohla klamať, veď vidím smrť pred sebou!“ Potom musela s ním všade po zámku chodiť a všetko mu ukázať. Bolo tu zlata, striebra, klenotov a zbraní všelijakého druhu. A tak si Vítek vybral slušný a pekný odev a dobrú zbraň; sestru s Pozorom nechal u starej a sám išiel proti lupičom.
Kus cesty za kopcom sa so svojimi psami ukryl a čakal v húštine. Nesedel tam dlho; vtom začul akýsi hrmot; i prikázal psom, aby dávali pozor a dobre sa držali. Keď bola tlupa asi dvadsať krokov od nich, pustili sa milí psi do nich. A naozaj to bol pohľad! Ako živí čerti začali psiská trhať. Kto mohol, dal sa na útek. Koho celkom neroztrhali, toho Vítek dorazil.
Keď boli so všetkým hotoví, vtedy si konečne vydýchli a Vítek v duchu stokrát mäsiarovi poďakoval. Potom išiel domov a stará im musela dať večeru, ktorú mala prichystanú pre svojich ľudí. A umienil si, že ešte niekoľko dní v kopci pobudne a potom že pôjde zase ďalej. A preto vždy ráno brával svojich psov so sebou do lesa, aby doniesol nejakú pečienku a potom aby sa poobzeral, ako by najlepšie z lesa mohol vyjsť. Úbožiak sa však nenazdal, že mu za chrbtom číha zrada. Lebo sa stalo, že psi lupičského náčelníka neroztrhali, ten si pomocou kúziel, keď Vítek so psami odišiel, tak dalece pomohol, že vliezol do húštiny a tam sa ukryl. Odtiaľ dával pozor, kým Vítek zo zámku nevyšiel, a potom sa tam prikradol. Stará sa ho samozrejme zľakla, ale bola plná radosti, lebo myslela, že on iste toho nepozvaného hosťa vyženie. So sestrou sa jej jednalo ľahko, tú mala už tak napoly na svojej strane. Nebolo to však také ľahké, ako sa nazdávala.
„Teraz ma len niekde skry,“ povedal lupič, „aby ma nevidel, keď príde domov, lebo by ma jeho chrty iste roztrhali. Musíš ho k tomu priviesť, aby tých psov niekam ďaleko poslal, a keď potom bude sám, vtedy ho môžem zabiť.“
„Ale ako ste sa mohli tak rýchlo vyliečiť, milý pane?“ pýtala sa napokon stará.
„Asi sto krokov odtiaľto na pravej strane stojí jedľa a pod ňou je zakopaný zlatý kalich, v ňom je taká masť, kto sa ňou natrie, aj keby mal celé telo rozsekané, hneď mu zase všetko zrastie; tou som sa ja tiež natrel!“
Kým si títo dvaja tak spolu rozprávali, točil sa Pozor stále okolo nich a všetko vypočul, skôr než si ho všimli. Potom baba ukryla svojho pána a opatrila ho jedlom, potom sa k Vítkovej sestre lichotivo správala a stále len ľutovala, že musí s bratom preč odísť. „Čo ty ešte všetko zažiješ so svojím čudným bratom!“ tak jej domlúvala, „nič by som za to nedala, že ťa tie potvory nakoniec tiež roztrhajú. Poznám ja také obludy, veď som to od svojho pána často počúvala. Čo sa jeho týka, ani neverím, že ho tí psi roztrhali, on si iste pomohol, a zrazu bude tu, a potom sa vám zle povedie. Preto by som ti radila, aby si ma poslúchla. Vidíš, keď brata k tomu privedieš, aby tých psov niekam ďaleko odtiaľto poslal ..... nech si tam hoci zabehnú a viac neprídu ..... potom ťa brat tiež so sebou nevezme a radšej ťa tu nechá, a azda aj sám tu zostane, keďže sa bez nich nemôže na takú cestu vydať. Tu máš, čo len chceš, bola by si sama proti sebe, keby si ma neposlúchla. Ak urobíš tak, ako hovorím, nič sa ani tebe, ani bratovi nestane, ba vtedy sa vám až u môjho pána dobre povedie.“
Úbohé, ešte neskúsené dievča uverilo, dalo sa prehovoriť a všetko jej sľúbilo. Keď brat prišiel domov, sestra sa hneď prívetivo správala a čoskoro o toto prosila, čoskoro o tamto, a že to tu a ono tam nemá. „Načo máš tých psov?“ dodala, „môžeš ich na to poslať.“
„Oni sa už dnes veľa nabehali, nechaj ich až zajtra.“
Na druhý deň teda poslal najprv Lámaja preč; darmo okolo neho Pozor poskakoval a kňučal, on si to ani nevšimol. Keď však čierny dlho nešiel, bolo mu to čudné a poslal po neho ryšavého, ten sa však tiež nevrátil. „To sú lenivci! Veď je do mesta tak ďaleko? Alebo azda odpočívajú? Bež im naproti, Pozor!“
Čo mal Pozor robiť? Musel ísť. I bežal, čo mohol; šťastne prišiel až k hraniciam a videl, ako tam Lámaj a Trhaj smutne sedia, že ich pán poslal tak ďaleko.
„Ach zle je, zle!“ kričal už zďaleka na nich, „nášho pána chcú pripraviť o život, a my mu nemôžeme pomôcť, ak nás nezavolá.“ Vtedy im začal všetko rozprávať, čo v kopci počul.
Vítek, keď poslal všetkých troch preč, sadol si za stôl a dal si doniesť jedlo. Vtom vstúpi do dverí nádherne oblečený náčelník lupičov.
„Teraz ťa mám, ty vrah mojich ľudí, priprav sa, tvoja posledná hodinka odbila!“ Vítek, keď tieto slová počul, nesmierne sa zľakol a pichlo ho pri srdci tak, že si rýchlo siahol rukou na tú stranu; a pocítil tam na šnúrke zavesenú píšťalku. „Dnes mne, zajtra tebe,“ povedal, „kto za to môže? Ale každému odsúdencovi sa pred smrťou dopraje jedna milosť, a tak aj vy mi niečo dopriajte.“
„Len keď to nebude dlho trvať.“
„Keď som ešte doma pásaval,“ povedal Vítek a vytiahol si píšťalku, „pískaval som si na túto píšťalku, a tak si chcem ešte pred smrťou na ňu naposledy zapískať.“ Pristúpil k dvierkam a silno trikrát zapískal, až v ušiach zaliehalo; a skôr než sa zákerník chopil zbrane, boli psi tu, a v okamihu ho roztrhali, a po ňom aj babu. Na sestru sa však brat veľmi rozhneval, lebo sa domnieval, keďže ho k tomu mala, aby psov poslal preč, že s babou súhlasila. „Keď si taká úprimná ku mne,“ povedal jej, „môžeš tu zostať, a ja pôjdem ďalej.“ Darmo prosila sestra, darmo sľubovala, že už nikdy nechce takto falošne konať: on sa nedal uprosiť. Zaopatril ju všetkým, čo na živobytie na celý rok potrebovala, potom ju tam zavrel a odišiel do sveta.
Keď už dlho chodil, prišiel až za čierne more do päťasedemdesiateho kraja a v ňom do jedného mesta, ktoré od jednej brány až po druhú a po všetkých domoch bolo potiahnuté čiernym súknom; veľmi sa tomu čudoval, a hneď ako vošiel do hostinca, pýtal sa hostinského, čo to znamená.
„Ach, milý pane,“ povedal ten, „to je smutná vec. Už je to dlhý čas, čo sem, boh vie odkiaľ, priletel veľký drak čiže zlý šarkan; spočiatku dusil len dobytok, potom mu ale tam mohol dať, čo kto chcel, on si ničoho nevšímal, a taký smrad zo seba vydával, že sa všetci ľudia z toho roznemohli. Nikto ho odtiaľto nemohol vyhnať. Vtedy išiel kráľ sám k jednému veľmi rozhlásenému čarodejníkovi a pýtal sa ho, aká by tu bola pomoc. Ale čo sa tu musel úbohý otec dozvedieť! Že kým kráľ svoju jedinú dcéru drakovi nedá zožrať, dovtedy že nebude v krajine inak, až všetci ľudia pomrú. Samozrejme dlho sa k tomu nemohol odhodlať; vtedy sa však ľud začal búriť, a napokon princezná sama sebe tú krutú smrť pripísala, aby nešťastnú krajinu tej obludy zbavila. Kráľ dal rozhlásiť: komu sa to podarí, aby ju od tej ohavnej smrti vyslobodil, tomu že ju dá za manželku a k tomu pol kráľovstva. Ale nikto neprišiel; a preto má byť dnes tej obludy vydaná. Keby ste ju poznali, videli by ste, že je to pravý anjel, a teraz musí takýmto spôsobom zo sveta odísť!“
„Kdeže je tá obluda?“ pýtal sa Vítek. „Chcem sa tam tiež pozrieť, ale skôr by som rád, aby sa moji psi najedli.“
Keď sa to stalo, obliekol si Vítek krásny odev, pripol si na bok ostrý meč ..... lebo si to všetko zo zámku priniesol so sebou ..... a išiel so svojimi psami na to miesto, kde mala byť princezná drakovi predhodená. Nečakal dlho, a už videl prichádzať princeznú, matka a otec ju vyprevádzali, a nespočetné množstvo ľudu šlo s nimi. Keď prišli na to miesto, všetci sa s ňou horko lúčili a vrátili sa späť. Ona ešte kus cesty proti kopcu popošla, potom zliezla z koča a poslala ho tiež späť.
Vtedy k nej pristúpil Vítek a povedal:
„Nebojte sa nič, vzácna panna, ja sa svojimi psami vás od istej smrti vyslobodím; choďte nabok, aby ste mi neprekážali.“
Úbohá princezná mu od radosti div nohy nebozkávala, on ju však vzal a kus cesty od vrchu ju odviedol. Vtedy sa však začal vrch triasť, krutý rev, revanie a syčanie bolo počuť zvnútra, zrazu sa otvoril, a zlý šarkan vystrčil hlavu. Bola to hrôza, a Vítkovi vstávali vlasy na hlave; ale ešte viac sa zľakol, keď vyliezla ešte jedna, potom dve, tri, až deväť hláv, oči sa v nich ako ohnivé gule gúľali, jazyky ako horiace meče vyšľahovali, až sa ten krutý netvor celý von vyvalil. Radšej by sa bol Vítek s dvoma stami mužov potýkal ako s takou pekelnou obludou; ale čo robiť, princeznej to prisľúbil, a musel slovo dodržať. Poštval teda psov, a tí sa pustili do šarkana, ale ako jednu hlavu utrhli, drali sa druhé ešte viac; už boli psi celí vysilení, a ešte bolo šesť hláv; vtedy im išiel Vítek na pomoc, vytiahol svoj široký meč, začal do nej sekať, psi trhali, a týmto spôsobom predsa šarkana zabili; samozrejme boli po tele popálení a jedom postriekaní, ale to sa dalo všetko napraviť. Potom Vítek odrezal zo všetkých hláv jazyky, a keď si ich schoval, išiel k princeznej, ktorá takmer bez seba sedela pod stromom.
Keď teraz odhalila z tváre biely závoj, bol by prisahal, že takú krásnu tvár ešte nikdy nevidel, a neľutoval, čo pre ňu urobil. Mal síce právo nazvať ju svojou nevestou, ale on toho práva nechcel využiť; jediným láskavým pohľadom bol dostatočne odmenený.
„Ach, ako vám mám ďakovať, môj vysloboditeľ! Ako sa vám môžem odmeniť?“
„Nežiadam od vás nič, len aby ste na mňa nezabudli a dali mi niečo na pamiatku.“
„Prečo na pamiatku?“ pýtala sa zľaknutá princezná, lebo sa jej pekný mladík zapáčil a ona hneď pomyslela na otcovu odmenu. „Prečo na pamiatku, veď neostanete u nás? Nie, nie, vy musíte k otcovi, aby sa vám mohol odmeniť.“
„Ja nemôžem ísť s vami, krásna panna,“ povedal mladík smutne, „mňa viaže sľub, ktorý nesmiem zrušiť, hoci by som s radosťou prisľúbenú odmenu, totiž vašu ruku, prijal: ale ak ste slobodná a mohli by ste ma milovať, tak na mňa čakajte rok a deň. Ak neprídem do toho času, ste svojho slova zbavená; dajte mi na pamiatku polovicu svojho závoja, a komu ho raz odo mňa prinesie, tomu verte, nech je to ktokoľvek.“
S uslzeným okom a podaním ruky mu princezná všetko prisľúbila; potom závoj z hlavy zložila, na dve ho roztrhla, polovicu si nechala a polovicu dala jemu. Potom sa obaja rozlúčili. Vítek takmer ľutoval, že bol taký hrdý a že s milenkou nešiel; jeho nezväzoval žiadny sľub, on len nechcel predstúpiť pred kráľa tak, ako bol. Chcel najprv vo svete niečo vyskúšať, niečo sa naučiť, čo by mu ako budúcemu kráľovi mohlo byť užitočné. Ako prišiel do mesta, nepovedal nikomu ani slova, išiel k hostinskému a požiadal ho, aby mu tie veci, ktoré si bol z kopca vzal, uschoval, že si po ne príde o rok a o deň. Ten mu to prisľúbil a Vítek mu svoje veci odovzdal a odišiel z mesta preč.
Úbohej princeznej sa medzitým vodilo zle. Keď od neho odišla, musela ísť lesom, a tam videla, že tam stojí ešte voz, v ktorom bola prišla. Kočiš totiž, veľmi zvedavý, bol by rád vedel, ako to s ňou dopadne; nedal sa žiadnymi hrôzami odstrašiť, lebo myslel, že keď bude zle, ujde. Videl teda Vítka, ako princeznú vyslobodil, videl tiež, že sa s princeznou rozlúčil a ona že sa vracia sama; nevedel si to nijako vysvetliť. Išiel panovníčke v ústrety a s radosťou jej ruky bozkával, pritom sa pýtal, prečo jej vysloboditeľ nejde s ňou.
„Ach, milý Borš, urobil vraj sľub, ktorý nesmie zrušiť; on nemôže ísť k nášmu dvoru,“ a pritom ju hneď zase slzy zaliali.
Vtedy Boršovi čert niečo do ucha pošepol, a on hneď jeho radu poslúchol. Vytiahol nôž, chytil princeznú a povedal jej:
„Prisahaj, že každému povieš, že som ťa vyslobodil ja a draka palicou zabil, inak ťa v tej chvíli zabijem.“
Princezná ostala od zľaknutia celá bez seba; keď sa však trochu spamätala, pomyslela si: Raz si smrti tak zázračne unikla, a máš sa tu nechať zabiť? To neurobíš; azda to predsa nedôjde k tomu, aby si si ho musela vziať, a preto prisahala, že všetko povie, ako ten ničomník bude žiadať. Potom ju posadil do voza a klusal k mestu.
Tu bolo radosti! Zďaleka už bolo počuť krik a jasot, že je mladá princezná živá. Jej rodičia im prišli ďaleko naproti a hneď sa pýtali, kto ju od smrti zachránil. A ona im ukázala kočiša. Samozrejme každý naňho hľadel akosi nedôverčivo, ale princezná to tak povedala, a oni museli veriť. Preto ho otec hneď vyhlásil za jej ženícha a spoluvládcu.
Aké úbohé jej bolo, si môže každý pomyslieť. Ale čo mala robiť? Vítek tu nebol, a tak musela mlčať. To jedine si vyprosila, aby sa svadba slávila až za rok a za deň. Rodičia boli radi, lebo bola ešte príliš mladá. Ženích by si to bol samozrejme rád zakázal, najmä keby bol o jej dohode s Vítkom vedel. Zatiaľ sa však tešil z toho, že tak ľahko prišiel k sláve, a radšej mlčal. Na pána sa vedel dobre hrať, jenže sa tým čoskoro každému znepáčil, takže nebolo človiečika v celom meste, ktorý by nebol princeznú ľutoval, že sa jej má dostať taký nafúkaný hlupák. Ona sa však vyhýbala každej príležitosti, kde by sa s ním musela stretnúť, a radšej žila ticho a osamote.
Medzitým chodil Vítek ďaleko široko po svete. Tu pomohol tomu, tu zas onomu, takže kamkoľvek prišiel, všade ho radi videli, až sa jeho meno rozhlásilo. Najviac však pomáhal so svojimi psami kráľom a kniežatám bojovať proti nepriateľom; tým získal veľké bohatstvo a šľachtický stav. Preto si myslel, že je teraz čas, aby sa k svojej drahej princeznej vrátil ako dôstojný ženích. Ale bol ďaleko, ba koľko sto míľ od nej vzdialený, a rok sa takmer chýlil ku koncu. Sadol teda na koráb a cez more sa vydal na cestu. Nebol už sám so svojimi psami, ale mal veľa ľudí a vecí so sebou, a preto bola jeho cesta tiež namáhavejšia. Raz pristáli pri jednom ostrove, Vítek so svojimi vernými spoločníkmi vystúpil z korábu na zem a prechádzal sa po ostrove. A zazrel na strome krásnu bielu holubičku.
„Aj, aj, kdeže si sa tu vzala, moja krajanka?“ povedal prekvapený Vítek, a holubička zletela zo stromu, sadla mu na plece a prítulne mu do tváre zobáčikom zobala. „Keby si mi radšej povedala, čo je v tých našich krajoch nové a čo asi moja milá robí.“
„Bude mať o tri dni svadbu, a teba túžobne očakáva,“ zašepkala holubička.
Zarazený nad podivnou holubičkou ostal Vítek stáť, čoskoro sa však spamätal a opýtal sa jej, koho si má vziať. Holubička mu všetko povedala, čo sa s princeznou stalo.
Vtedy až Vítek ľutoval svoju zbrklosť. „Ach, ako ju teraz vyslobodím?“ nariekal, „keby koráb letel, predsa by tam za tri dni nedoletel.“
„A čo keby sa svadba ešte o tri dni odložila?“ povedala holubička.
„A kto by jej to povedal?“ Vtedy sa prikrútil Pozor a lichotivo sa okolo pánových nôh točil. „No pozri, na teba by som bol takmer zabudol,“ povedal radostne Vítek, a vytiahnuc polovicu závoja z náručia, otočil ho verného Pozora okolo krku. „Komu ho máš odovzdať, to ti nemusím zvlášť prikazovať; ale ak predsa tretí deň bude svadba, tak ženícha roztrhaj a zostaň tam, kým neprídem.“
Sotva to pán dopovedal, letel Pozor cez hory a doly. Vítek sa obzeral za holubičkou, ale tá bola už preč. Vrátil sa teda rýchlo na koráb a sľúbil plavcom veľa peňazí, ak ho šiesty deň privezú až tam, kde jeho milenka býva. Vietor bol priaznivý, a tak šťastne plávali.
Pozrime sa teraz zase k princeznej. Keď bol rok pomaly na konci, usiloval sa ženích o to, aby sa svadba konala. Kráľ sa tiež za neho prihováral, a že si bola princezná sama rok a deň ustanovila, musela teraz bez odkladu súhlasiť.
Pozývali sa teda hostia, varilo sa v kuchyniach už niekoľko dní, ako sa aj tisíc iných zábav chystalo na všetkých miestach. V deň svadby ráno, keď sa mala princezná už k obradu strojiť, priletel do jej komnaty biely pes a rovno si ľahol k nohám. Od zľaknutia chcela zavolať na služobníctvo, ale vtom zbadala, že má pes okolo krku závoj, ktorý bola pred rokom sama Vítkovi dala; a hneď si spomenula na jeho slová, aby verila tomu, kto jej tú pamiatku opäť prinesie.
„Ach, azda je mŕtvy!“ nariekala princezná; ale Pozor sa stále točil okolo nej a krútil hlavou, až si to princezná všimla.
„Nie je mŕtvy, že krútiš hlavou, ty dobré zviera? Je azda tu?“
Pozor zase krútil hlavou.
„Ale príde azda?“
Vtedy radostne na ňu vyskakoval.
„Kedy príde? Ach, kiežby som to vedela! No, nech je ako chce, sobáš musí byť odložený.“ A zavolala hneď komornú, aby jej došla po lekára, a povedala, že je chorá a že sa nemôže svadba sláviť. Potom si ľahla do postele.
Lekár, muž starý a telom i dušou celý jej oddaný, pozoroval už dávno, že si ženícha neberie rada; preto sa nečudoval, keď ho nevesta prosila, aby povedal, že po tri dni aspoň lôžko opustiť nesmie. Ako matka prišla, kládol jej na srdce, aby sa svadba aspoň na tretí deň odložila, že je princezná veľmi slabá, a že by to azda mohla byť jej smrť, keby ju nútili. Matka plná starostí bežala hneď ku kráľovi, aby to dal verejne oznámiť.
Touto lsťou si princezná ešte tú krátku lehotu získala. Pozor sa od nej ani nepohol. Keď sa na dvore čudovali, odkiaľ ten pes prišiel, vzal to lekár na seba, hovoriac, že ho princeznej priniesol ako dar. Rýchlo však uplynuli aj tieto tri dni, a Vítek tu ešte nebol. Už druhýkrát pristrojená stála nevesta čakajúc, kým bude musieť odísť k stolu, lebo sa mala pred svadbou konať veľká hostina. Úzkosťou hnaná vyslala Pozora, aby sa pozrel, či jeho pán neprichádza. Pozor bežal najprv do hostinca, a jedným skokom visel okolo krku svojmu pánovi, ktorý práve so svojou družinou stál pred hostincom a na dvor sa chystal.
„No vítam ťa, ty dobré zviera, čo robíš?“ pýtal sa Vítek, „ako si sa mal? Čo robí moja princezná?“
A Pozor, ako by na všetko odpovedal, tak rozumne na pána hľadel a stále len poskakoval, ako by ho za sebou volal. A vydal sa Vítek na cestu k dvoru. Bolo až milé sa naňho pozrieť, ako pekne mu ten skvostný odev pristal. Pri bráne stál osedlaný kôň a niekoľko sluhov, ktorí ho mali k neveste sprevádzať.
V zámku už sedeli pri stole a hodovali; len nevesta nič nejedla a od strachu neustále hľadela k dverám, či milenec neprichádza. Vtom vojde sluha ku kráľovi a oznamuje, že na dvor prišiel hosť z ďalekých krajín, ktorý by rád s kráľom prehovoril.
„Je mi vítaný, nech vojde a s nami posedí,“ odpovedal kráľ.
Sluha odišiel a za chvíľku neznámemu dvere otvoril. Azda by bola princezná Vítka v tom nádhernom odeve ani nespoznala, keby jeho psi neboli pri ňom. Kráľ hosťa vľúdne privítal a posadil ho vedľa seba a nevesty, začo mu obaja milenci v srdci ďakovali.
Každý sa teraz Vítka vypytoval, aké prináša novinky. A on, majúc jazyk dosť obratný a vtip bystrý, bavil celú spoločnosť. Nakoniec sa obrátil ku kráľovi a povedal:
„Je tomu rok, čo sa v jednej krajine nezvyčajná udalosť prihodila, ktorú by som však nerád tu verejne rozprával, samozrejme ak sa to vašej kráľovskej Milosti páči ..... “
„Len rozprávajte, nech je to čokoľvek,“ nabádal kráľ.
„Ide o jedného sluhu, ktorý mal u svojho pána úplnú priazeň a lásku, ale hanebne jeho aj jeho rodinu oklamal. Prefíkaným podvodom chcel všetkých naveky nešťastnými urobiť, keby to ruka Pánova nebola prekazila. Skôr však, než začnem, pýtam sa verejne, keby sa to jednému z vás bolo stalo, čo by ste takému človeku urobili?“
„Keby som ja takého ničomníka u seba choval, ktorý by sa takých hanebností dopustil, dal by som ho v tej chvíli štyrmi volmi roztrhať,“ povedal ženích.
„Sám si si rozsudok smrti vyriekol!“ zvolal Vítek a vstal. „Ty si ten ničomník, ktorý sa takých neprávostí dopustil a naveky kráľovskú rodinu nešťastnou urobiť chcel.“ Na tie slová všetci od stola vstali a žiadali Vítka o vysvetlenie, ženích však zbledol na celom tele a triasol sa. Hoci Vítka nepoznal, lebo mu do tváre nevidel, keď sa s princeznou lúčil, predsa vtedy tých psov zazrel, ktorých si teraz od samej radosti ani nevšimol, až keď sa k pánovi priplazili. Vtedy až tušil, kto je asi ten cudzinec.
Vítek začal všetko rozprávať, ako sa to bolo udialo, a keď skončil, vytiahol polovicu závoja, ktorý mu princezná po Pozorovi späť poslala, a deväť jazykov z deviatich hláv ľútého šarkana. „Nech prinesie princezná polovicu svojho závoja,“ povedal Vítek, „aby ste sa o pravde mojej reči presvedčili.“
Princezná nemeškajúc priniesla druhú polovicu a pripasovala ju k jeho, a boli presne rovnaké. Potom prikázal Vítek, aby mu podali tých deväť hláv, ktoré kráľ tiež uschované mal. Keď ich priniesli, nemala ani jedna jazyk, preto začal každý veriť, že drzý kočiš je vinný podvodom. Aby sa všetko vysvetlilo, začala princezná rozprávať o hanebnom konaní paholka, a vtedy sa všetci naň rozhnevali. Kráľ ihneď rozkázal, aby bol štyrmi volmi roztrhaný, aby zahynul smrťou, akú si sám prisúdil. Podvodník prosil, plakal, a sama princezná sa prihovárala, ale kráľ sa nedal obmäkčiť. Musel vinník touto smrťou zo sveta zísť, ako si zaslúžil.
Na druhý deň slávil Vítek s princeznou svadbu tak skvostnú, že čo mesto mestom stálo, nikto takú nádheru ešte nevidel. Boli šťastní. Kráľ a kráľovná Vítka veľmi milovali a poddaní ho ctili, lebo bol prívetivý a dobrý.
Po nedlhom čase, keď sa raz v záhrade prechádzal, videl zase holubičku, ktorá mu vtedy správu o princeznej na ostrov priniesla. „Hľa,“ povedal Vítek a išiel bližšie k stromu, „odkiaľ prichádzaš a kde si bola?“
„U tvojej sestry, kráľu,“ odpovedala holubička, „ona je chorá, a čoskoro azda zomrie, ale ty by si ju mohol uzdraviť, keby si ju šiel navštíviť.“ Po týchto slovách holubička zmizla.
Kráľ Vítek často na svoju sestru spomínal, predsa však nemohol zabudnúť, že sa k nemu tak falošne správala. Teraz ale, keď začul o jej chorobe, na všetko zabudol, a umienil si, že po ňu čo najskôr pôjde. Išiel teda k svojej manželke a povedal jej, že jeho sestra je chorá. Ona ho karhala, že k nej už dávno nešiel a úbohú tak dlho v trápení nechal. Prikázala mu, aby čo najrýchlejšie pospešil, aby ju ešte nažive zastihol.
Kráľ vzal teda svojich psov a niektorých zo služobníctva, sadol na koňa a išiel k sestre. Šťastne tam prišli a sestru ešte živú našli, tá s nevýslovnou radosťou brata uvítala, keď počula, že jej odpúšťa a chce ju vziať na dvor. Choroba ju opustila a prípravy na cestu boli krátke. Čo mohli pobrať z klenotov a drahých vecí, to vzali, ostatné tam museli nechať. Kráľ kopec zamkol a všetci odišli.
Kráľovná sestru manželovu vľúdne privítala a viedla ju do skvostných izieb, ktoré pre ňu dala pripraviť, aby sa po ceste zotavila. Ona však nemyslela v srdci tak, ako sa tvárila, nemohla zabudnúť, že ju brat tak neľudsky od seba odstrčil. K tomu nemala také dobré srdce ako Vítek, ale bola veľmi pomstychtivá a závistlivá, a preto sa umienila, že sa na bratovi musí pomstiť. Mala po ruke služobnicu, ktorú peniazmi na tento účel na svoju stranu získala. Išlo len o to, akou smrťou by ho zo sveta sprovodila, aby to nevyšlo najavo. Napokon ustanovila, že dá urobiť dlhý nôž, ktorým potom lôžko prerazí, aby sa brat, keď bude líhať do postele, na hrot nabodol.
Pozor, ten večný všadebol, počul a videl, čo sestra nastrojila, a hneď to oznámil svojim štvornohým bratom. „Teraz je zle s naším pánom,“ povedal im, „keby sme ho len mohli varovať! Ale ako? Nedáme mu ľahnúť, alebo vytiahneme nôž z postele, ak nám v tom nebude prekážať!“
Nebolo to však nič platné; druhý deň bol veľký lov, a oni museli všetci traja s pánom, odkiaľ prišli až neskoro v noci. Po večeri, keď sa Vítek odobral do spálne, aby si pospal, začali ho psi trhať a ťahať, aby len do postele nelíhal. A nevedel, čo to znamená. „Čože ste sa zbláznili? Som celý vysilený, a keď si chcem odpočinúť, nechcete ma do postele pustiť.“ Napokon celý rozzúrený rýchlo do postele skočil, a viac ani nedýchol; nôž mu prerazil rebrá. Úbohí psi si nevedeli rady a nariekali, že ich pán skôr nechcel poslúchnuť. Čo robiť? Vzali ho ľahučko z postele, položili na mäkké koberce a Lámaj nôž od zlosti na kúsky rozdrobil. Ale tým pánovi nepomohol. Vtedy zase ukázal Pozor svoju múdrosť.
„Už viem, ako mu pomôžeme, bratia, práve mi to napadlo. Pamätáte sa, ako sa náčelník tých lupičov, ktorého ste vtedy roztrhali, opäť vyliečil? Ja pre tú masť pobežím, Lámaj zostane tu a Trhaj pôjde so mnou.“ To povedal a obaja hneď odbehli. Keď k miestu, kde bola vysoká jedľa, pribehli, musel ju Trhaj vytrhnúť, potom vykopali pod ňou zlatý kalich a utekali s ním, čo mohli, späť. S úzkosťou ich Lámaj očakával. Vtedy prileteli, kalich otvorili, najprv jazykom krv z rany očistili a potom masťou namazali. V okamihu začal kráľ dýchať, a za chvíľu vstal. S údivom hľadel okolo seba; tu ležal polámaný nôž, zlatý kalich s masťou, tu lôžko plné krvi a roztrhané. Pomaly si na všetko spomenul, ako sa to udialo, a teda ľahko uhádol, že išlo o jeho život. Kto však bol vinný? Museli to psi vedieť, lebo ho varovali. „Viete, kto mi to lôžko pripravil?“ pýtal sa ich. Pozor hneď k pánovi pristúpil a hlavou akoby prisviedčal.
„Teda Lámaj s Trhajom choďte a roztrhajte ho, nech je to ktokoľvek.“
Tí radostne odbehli, a keď sa mnohými dverami predrali, prišli až do spálne pánovej sestry a jej dôverníčky. Bol to pohľad, s akou chuťou ich psi schmatli, von vytiahli a na kusy roztrhali.
Ráno, keď sa Vítek zobudil, pribehli k nemu ľudia a povedali, aké nešťastie sa stalo jeho sestre. Zľakol sa samozrejme, ale vedel, že sa jej krivda nestala, a preto mlčal.
Zamyslený vošiel do záhrady a za ním všetci traja psi. Boli smutní a stále sa okolo neho otáčali, akoby mu niečo hovorili.
„Čo chcete?“ pýtal sa ich kráľ.
„Milý pane,“ povedal Pozor kráľovi, ktorý z toho bol celý omámený. „Veľa dobrého sme ti urobili, ako si aj ty nám vždy dobrým pánom bol, ale ešte jednu službu nám musíš preukázať, bude to posledná, a tou nás vyslobodíš.“
„Čo to má byť?“
„Musíš nám všetkým trom hlavy zotnúť.“
„Nie, nie, to nežiadajte odo mňa, ako by som to mohol urobiť?“
„Teda nás nechceš vyslobodiť?“
„Čo sa to nemôže stať inak?“
„Nikdy! My sme traja bratia z kniežacieho rodu; títo dvaja boli veľmi silní, ja zasa učený a múdry, ale že sme tieto cnosti používali na zlé a ľud sme trýznili, dotkla sa nás ruka spravodlivosti a my sme náhle pomreli, naše duše však vošli do zvieracích tiel. To, čo nám príroda ako ľuďom dala, malo nám aj ako nerozumným zvieratám zostať, ale vždy len na prospech ľudstva obrátené byť. Preto sú oni dvaja silní, ja rozumný. My sme mali trom dobrým osobám pomôcť, troch zlých zo sveta zhladiť, a nám potom ten, komu najviac dobrodení preukážeme, nakoniec hlavy zotne. Tá holubička bola naša sestra, ktorá k nášmu vyslobodeniu prispievala. Ty si tretí, ktorému sme pomáhali a slúžili, tebe sme najviac dobrodení preukázali, ty nám teda urob poslednú službu.“
Na tie slová sa kráľ nemohol dlhšie zdráhať, hoci dosť nerád svojich dobrodincov stratil. Vytiahol teda meč a všetkým trom hlavy zotal. Vtedy vyletela z každého krásna biela holubica. Keď trikrát kráľovu hlavu obleteli, zmizli v oblakoch. Smutný odišiel kráľ do zámku, kde kráľovná porodila krásneho synčeka. Radosťou na všetko čoskoro zabudol a žil spokojne a šťastne, a nikdy viac nemusel želať pomoc psov.