Čo všetko mačka dokáže

Teda, ako viete, tá mačka sa volala Júra, ale princezná jej hovorila ešte všelijako: macko a mackúrik, čiča, čičinka a čičánik, mica a micinka, murko a mačenka, a z toho už vidíte, že ju mala veľmi rada. Sotva ráno otvorila oči, už našla macka na perine: Júra si tam, lenivec, hovela a priadla, aby sa zdalo, že niečo robí. Obe sa potom umyli súčasne, mačka však oveľa dôkladnejšie, hoci len labkou a jazykom; zato zostala ešte dávno čistá, keď sa princezná už umazala tak poriadne a všestranne, ako to len deti dokážu.
Ale pritom bola Júra mačka ako každá iná; len že rada sedela a driemala na kráľovskom tróne, čo sa iným mačkám obyčajne nestáva. Azda si pritom spomínala, že jej vzdialený strýko, lev, je kráľom všetkých zvierat. Alebo to len tak vyzeralo, akoby spomínala; stačilo, aby nejaká pochabá myš vystrčila z diery hlavu, jedným skokom ju mala Júra v labkách a išla ju hrdo položiť k nohám trónu, nech to bolo pred akokoľvek väčším a slávnejším zhromaždením.
Raz mal kráľ rozsúdiť spor dvoch veľmožných pánov. Obaja stáli pred schodmi trónu a strašne sa škriepili, kto z nich je v práve. Keď boli v najlepšom, prišla Júra, položila na zem chytenú myš a čakala s hrdosťou, že ju pochvália. Prvý pán si ju ani nevšimol, zato druhý sa rýchlo zohol a Júru pohladil. Aha, povedal si kráľ hneď, toto je človek spravodlivý, lebo má uznanie pre každú zásluhu. A hľa, ukázalo sa potom, že mal pravdu.
Tak vám mal kráľ v paláci dva psy, jeden sa volal Buffo a druhý Buffino. Keď uvideli prvýkrát Júru driemať na priedomí, pozreli sa na seba, akoby si chceli povedať: Počuj, kolega, tento nie je náš. A akoby sa dohodli, vrhli sa na úbohú Júru. Mačka len cúvla k múru a naježila chvost, že bol hrubý ako metla. Keby boli Buffo a Buffino múdrejší, vedeli by, čo tým mačka myslí, keď tak naježí chvost; ale že boli hlúpi, chceli si k nej najprv privoňať. Najprv Buffo, ale len čo si privoňal, už dostal takú cez nos, že zakvikol, stiahol chvost a dal sa na útek, že sa celú hodinu nemohol zastaviť a ešte potom dva dni sa triasol od ľaknutia.
Keď to Buffino videl, trochu sa zarazil, ale myslel si, že musí robiť hrdinu. „Počuj, ničomník,“ vraví Júre, „so mnou si nezačínaj; ja viem brechať tak, že sa ma aj mesiac na nebi bojí.“ A na dôkaz toho zabrechal tak silno, že na míľu cesty popraskali tabule vo všetkých oknách.
Ale Júra ani okom nemihla, a keď Buffino dobrechal, povedala: „No, kričať trochu vieš; ale keď ja zasyčím, aj hadovi od strachu stuhne v žilách krv.“ A pritom zasyčala tak strašne, že Buffinovi sa od strachu naježil každý chlp.
Keď sa trochu spamätal, začal znova: „No čo, syčať ešte nie je hrdinstvo; ale pozeraj, ako ja viem utekať!“ A než sa mačka nazdala, obehol dookola celý palác tak rýchlo, že sa z toho samotnému palácu zatočila hlava.
Júra sa tomu veľmi začudovala, ale robila, akoby nič. „No,“ vraví, „aspoň viem, ako budeš predo mnou utekať; ale keby na mňa prišiel niekto stotisíckrát silnejší ako ty, ja by som mu ušla takto.“ A tromi skokmi bola hore v korune vysokého stromu – tak vysoko, že z toho Buffino dostal strašný závrat.
Keď zasa prišiel k sebe, povedal: „No vieš, poriadny pes po stromoch ani nelezie; ale ak už chceš vedieť, čo ja dokážem, daj pozor: ňuchám, ňuchám, že kráľovná v susednej ríši pečie na obed holúbätá, a my že budeme mať zajtra na obed pečenú hus.“
Mačka si potajomky privoňala tiež, ale nič necítila; nesmierne sa teda začudovala, aký má pes úžasný čuch, ale nedala na sebe nič znať. „No,“ povedala, „to nie je nič proti môjmu sluchu; ja napríklad počujem, že práve teraz našej kráľovnej spadla na zem ihla a že v susednej ríši budú o štvrť hodiny zvoniť poludnie.“
Nad tým zasa žasol Buffino, ale aby sa len tak nepoddal, povedal: „No tak vieš čo? Nebudeme už na seba brechať. Neboj sa ma a zlez dolu.“
„Ja,“ vraví na to Júra, „sa ťa, pravdaže, nebojím. Ale vieš čo? Neboj sa ma ty a vylez sem ku mne na strom.“
„Ja,“ vraví Buffino, „by som hneď vyliezol; ale najprv musíš na dôkaz priateľstva krútiť takto chvostom, ako to robíme my psi.“ Pritom začal krútiť chvostom tak rýchlo, že to svišťalo.
Júra to skúša, skúša, ale akosi jej to nešlo; veď, bodaj by, keď to pánboh naučil len psov! No predsa, aby si nezadala nejakou bojazlivosťou, zliezla zo stromu a išla k Buffinovi. „My mačky,“ vraví, „keď nemyslíme na nič zlé, takto pradieme. Mohol by si to maličko skúsiť z priateľstva ku mne.“
Buffino teda skúsil trochu priasť, ale kdeže! vyšlo z neho také zavrčanie, že sa sám zahanbil. „Poď,“ povedal rýchlo, „pôjdeme radšej pred bránu brechať na ľudí; to ti je, človeče, báječná psina!“
„Myslím,“ namietala Júra skromne, „že by som to veľmi nedokázala; ale ak nemáš nič proti tomu, pôjdeme si sadnúť na kraj strechy a pozerať sa na všetko poriadne zvysoka.“
„Odpusť,“ povedal Buffino v rozpakoch, „ale keď som vysoko, mám taký akýsi závrat. Najlepšie by bolo, keby sme išli spolu loviť zajace.“
„Zajace,“ vraví mačka, „by som loviť nevedela; ja nemám, chlapče, také nohy. Ale keby si išiel so mnou, ukázala by som ti strom, kde by sme mohli spolu chytať vtáčiky.“
Buffino smutne rozmýšľal. „Veru, Júra,“ vraví napokon, „takto by to dohromady nešlo. Vieš čo? Ja zostanem psom v lese a na ulici, a ty zostaneš mačkou na stromoch a na streche. Ale tu v paláci a na dvore a v záhrade nebudeme pes a mačka, ale dvaja kamaráti.“
Tak sa aj stalo, a obaja si na seba zvykli tak, že si odkukali aj svoje spôsoby. Tak sa Júra naučila behať za princeznou ako pes, a Buffino, keď videl, že mačka nosí kráľovi k nohám ulovené myši, nosil mu pred trón víťazoslávne kosti, ktoré vyhrabal na smetisku alebo našiel na ulici. Za toto ho, pravdaže, nechválili tak ako mačku za jej myši.
Raz bola hlboká noc a Buffino spal vo svojej búde; to viete, deti, že kráľovský pes má búdu z cédrového dreva. Práve sa mu snívalo, že vidí zajaca, a hnal sa za ním tak, že sa mu aj v spaní labky šklbali, keď tu ucítil na nose ľahké ťapnutie. „Ha,“ vyskočil zo spánku, „ha, čo sa deje?“
„Pst,“ zašepkal známy hlas, „buď trochu ticho.“ Buffino spoznal Júru; bola čiernejšia ako noc, len jej zelené oči múdro a vzrušene svietili. „Sedím ti na streche,“ rozprávala Júra šeptom, „a myslím na hocičo, ako už mám vo zvyku; a tu, veď poznáš môj sluch, počujem niečie kroky ďaleko, ďaleko odtiaľto v kráľovskej záhrade.“
„Ha,“ zvolal Buffino.
„Ticho,“ zasyčala Júra. „Tuším, Buffino, že to je zlodej. Vieš čo? Pôjdeme ho chytiť.“
„Ba,“ vyštekol pes od samej horlivosti, „ba, už bežím.“ Pozbierali sa a išli spolu do záhrady.
Bola čiernočierna noc. Buffino chcel bežať popredu, ale v tme sa veľmi motal a potkýnal sa na každom kroku. „Júra,“ šepkal úzkostlivo. „Júra, veď ja nevidím na krok!“
„Ja,“ povedala Júra, „vidím v noci ako vo dne. Pôjdem popredu a ty choď po čuchu za mnou.“ Tak aj urobili.
„Oho,“ vykríkol Buffino zrazu, „ňuchám niečie stopy.“ S nosom až pri zemi sa teraz hnal po stope, akoby najjasnejšie videl. Júra za ním. „Pst,“ zašepkala po chvíľke, „už ho vidím. Je práve pred tebou.“
„Aha,“ vykríkol Buffino silným hlasom, „hrrrr, hrrrr na neho, vrrrhnite sa naňho! Ha, ha chlape, ha baba, ha darebák, ha ty handra! Škrrrť ho, dav ho, maž ho, mel ho, vyhrrrň si naňho rrrukávy a rrrozstrrrhaj ho! Ha, ha, ha!“
Keď to zlodej počul, strašne sa zľakol a dal sa na útek. Buffino za ním, pohrýzol mu lýtka, roztrhal nohavice, skočil mu pod nohy, že ho zrazil, a ešte mu nahrýzol ucho. Zlodej len-len že mohol vyskočiť, a vyliezol od strachu na strom. Ale teraz zasa prišla rada na Júru: vyliezla za ním, skočila mu na zátylok a drápala, hrýzla, škrabala, sekala, ako len mohla. „Pfff,“ prskala pritom a syčala, „zasssolím ťa, usssmrtím ťa, nasssekám ti, rozsssápem ťa na kusssy.“
„Ha,“ revel dolu Buffino, „dav ho, maž ho, mláť ho, vraždi ho, zraz ho, hoď mi ho, zabi ho, buchni ho, spútaj ho, hryz, nepusť ho!“
„Vzdávam sa,“ vykríkol zlodej v smrteľnej úzkosti a spadol zo stromu ako vrece, kľakol na kolená, zodvihol ruky k nebu a prosil: „Nezabíjajte ma, prosím vás, veď ja sa už vzdávam. Veďte ma, pre Boha, kam chcete.“
Tak sa teda dali na cestu späť: popredu Júra s chvostom vztýčeným ako šabľa, potom zlodej s rukami zodvihnutými, a naposledy Buffino. V polovici cesty ich stretli stráže s lampášmi, lebo ich ten hluk zobudil, a pripojili sa k sprievodu. Tak priviedli Júra a Buffino zlodeja s veľkou slávou do zámku. Sám kráľ a kráľovná sa zobudili a pozerali sa na to oknom, len princezná spala a prespala to všetko, a bola by prespala azda aj raňajky, keby si Júra, ako každé ráno, nebola prišla pohovieť do jej periny s tvárou tak ľúbeznou, akoby sa v noci vôbec nič nebolo prihodilo.
Hocičo ešte Júra dokázala, ale to by táto rozprávka nemala ani konca. Preto len v rýchlosti poviem, že niekedy chytala labkou v potôčiku ryby, rada žrala uhorkový šalát, chytala vtáčiky, hoci to mala zakázané, a pritom sa tvárila nevinne ako anjel a vedela sa hrať tak pekne, že by sa človek na to celý deň pozeral. Kto by chcel vedieť o Júre ešte niečo viac, nech sa len s láskou pozerá na ktorúkoľvek mačku; každá má v sebe kúsok Júry a každá dokáže tisíce spanilých a veselých kúskov a neskrýva sa s nimi pred nikým, kto ju netrápi.