Polepšený sedliak

Žil kedysi v akejsi dedine sedliak, ktorý mohol byť úplne spokojný na božom svete, lebo mu nechýbali ani peniaze, ani zdravie. Lenže on bol veľmi zlostný, a tak sa z ničoho netešil.
Ani z rodiny nemal veľkú radosť. „Zasa o zlosť viac,“ povedal, keď sa mu narodil prvý syn a jeho žena mu ho s pýchou ukazovala.
Rovnako privítal aj ďalších dvoch synov a peknú dcéru.
„Zlosť zaslepuje,“ hovorievala žena a prosila muža, aby si už konečne zapamätal, že o chvíľu sa bude hádať a súdiť s celou dedinou. Zlostný sedliak nedal nič na jej prosby a napomínanie a denne sa niekoľkokrát hneval. Najviac na čeľaď.
Na gazdovstve bol čudný život. Neustály strach bránil paholkom a slúžkam pracovať, zlosť nedovolila gazdovi správne myslieť a rozdeliť prácu. A tak to gazdovstvo z roka na rok upadalo, až nakoniec väčšina pôdy trvalo ležala úhorom, hoci deti rástli a potrebovali viac než kedykoľvek predtým a mali sa učiť práci. Potom tam už nechcel slúžiť ani za paholka nikto, tak sedliakom pohŕdali.
Raz tiež najímal gazda paholka a ten sa mu vysmial.
„Šiel by som,“ povedal, „ale najprv by ste mi museli dať svoje slovo, že vám môžem odrezať nos, keď sa zasa nahneváte.“
„Prečo by som sa hneval?“ vyhováral mu to sedliak. „Keď budeš dobre robiť, nebudem sa rozčuľovať.“
„Poznáme vás,“ povedal paholok. „Tí, čo od vás utiekli pre neznesiteľné zaobchádzanie, tí tiež zle robili?“
Zamyslel sa sedliak. Paholka potreboval ako soľ, žatva stála predo dverami. Chlapík však trval na svojom a nedal si nič nahovoriť. Nikto z dediny nepomôže. Čo si počať?
„Vieš čo?“ povedal zrazu sedliak. „Urobíme to tak. Kto sa z nás prvý nahnevá, príde o nos.“
„Aj vy?“ pýtal sa paholok nedôverčivo.
„Áno,“ odpovedal sedliak. „Chcem ťa presvedčiť, že to myslím úprimne.“
Uveril chasník sedliakovi a nastúpil k nemu do služby. Ale sedliak to nemienil poctivo ani úprimne. Navonok zostával pokojný, no vnútri ho zlosť neustále hlodala. Vymýšľal si rôzne nástrahy na svojho čeľadníka, len aby ho nahneval a mohol mu odrezať nos. Preto býval paholok celý otrávený a po žatve začal ľutovať, že do takej služby vôbec nastúpil.
Veď sa aj po žatve na gazdovstve ťažko dýchalo. Sedliak neprestával vymýšľať nové a nové nástrahy a kamkoľvek šiel, vo vrecku nosil dobre nabrúsený nôž.
Pri orbe sa rozkričal na poli na paholka, synček sa zabudol a začal kričať tiež. Uprostred hádky zavolal paholok:
„Keď prídeme domov, odrežem vám nos, lebo ste sa poriadne nahnevali!“
„A to zasa nie!“ povedal sedliak. „To ja tak nahlas rozkazujem. Ale ty si sa nahneval, si od zlosti celý modrý.“ A fik! Odrezal paholkovi nos.
Od toho dňa prichádzalo na gazdovstvo mnoho paholkov. Príhoda sa totiž hneď rozniesla a každý poriadny chlapec chcel urobiť zlostnému gazdovi to isté, čo urobil on iným. Lebo tých beznosých paholkov pribúdalo a stále pribúdalo. Gazda neustále nahlas rozkazoval, ale len čo sa paholok začal brániť, prišiel o nos. Mnoho chlapcov tak bolo postihnutých, dlho sa nenašiel nikto, kto by sedliaka premohol.
Išla správa svetom, až ju začul aj Lucifer. Hneď vybral múdreho čerta a poslal ho na to gazdovstvo, aby zlostníka vyliečil. A tak sa čert premenil na paholka a šiel. Zastihol sedliaka v krčme medzi susedmi, ako popíja a chváli sa svojím pokojom a rozvahou, až to pekné nebolo, a nikto tomu neveril.
„No, gazda,“ povedal vtom paholok, ktorého nikto nepoznal, „a mňa by ste prijali? Som ešte pokojnejší než vy.“
Gazda sa rozosmial a hneď si plesli.
„Ale čo ak vám hneď zajtra ujdem?“ povedal prezlečený čert.
„Nesmieš,“ povedal gazda. „Musíš u mňa zostať tak dlho, kým kukučka prvýkrát nezakuká.“
A tak bol odvtedy čert v službe u zlostného sedliaka a všetci čakali, či aj ten nový paholok čoskoro príde o nos. Ale nič také sa stále nedialo, naopak, paholok sa stále len usmieval, a kedykoľvek sa zlostník rozkričal, rýchlo sa ho pýtal, či sa hnevá. Gazda sa hneď spamätal a hovoril pokojne, pretože pri tej otázke sa tento paholok nikdy nesmial, ale otváral nôž.
Raz poslal sedliak čudného paholka s fúrou hnoja na záhon za rieku. Bola veľká voda, ani s ľahkým vozom by tam kone cez brod neprešli. Sedliak to vedel, poslal ho tam naschvál, lebo dúfal, že sa paholok konečne nahnevá a príde o nos.
Namiesto paholka však vbehol na gazdovstvo richtár a rozprával:
„Máš to ale, susede, čudného čeľadníka. Videl, že sa brodom nedostane, ale zajazdil do stredu rieky a tam hádže hnoj do vody.“
Viac nečakal sedliak a bežal k rieke. V polovici cesty stretol paholka s prázdnym vozom.
„Darebák, ktorý paholok vyhodí hnoj do vody, keď ho má odviezť na pole?“
„Ktorý gazda pošle paholka cez rieku, keď dobre vie, že je veľká voda?“ pokojne sa spýtal čeľadník a potom si začal pískať.
„To je nepočuté,“ kričal ďalej sedliak, „takto sa správať, keď gazda domlúva!“
„Či sa na mňa hneváte?“ usmial sa paholok. „Alebo sa zlostíte?“
„Nehnevám sa, ani nezlostím,“ odsekol sedliak, „ale musím ťa za to pokarhať.“
Nebola to pravda, hneval sa aj zlostil, ale včas si spomenul, že môže prísť o nos, a preto si zaklamal. Hneď však uvažoval, ako by paholka premohol. Už videl, že to ľahké nebude.
Zlostil sa sedliak ešte aj na druhý deň. Aby nemal čeľadníka na očiach, kázal mu naložiť dvadsať vriec bielej múky, päť ražnej, päť krúp a niečo otrúb.
V mlyne dali, čo gazda chcel, a dali to hneď, ale paholok sa dlho nevracal. Bolo to gazdovi čudné, tak išiel naproti.
„Zlatý gazdík!“ volá naňho pri kostole žobráčka. „Najdobrotivejší gazda! Nikdy by som si ja, stará almužníčka, nebola povedala, že máš také zlaté srdce. Boh ti zaplať tisíckrát!“
Sedliak sa vypínal a usmieval a prikyvoval hlavou, akoby vedel, začo mu babka ďakuje. Keď však pri kríži medzi lipami stretol zamúčeného žobráka a starec mu začal rovnako ďakovať a žehnať ako stará žena pri kostole, zovrelo ho pri srdci. Pridal do kroku.
Vtom naňho však zavolal zo svojej chalupy richtár:
„Čo ťa to posadlo, že si zrazu taký štedrý?“
Sedliak sa tváril veľmi udivene a richtár hneď spoznal, že o ničom nevie. Rozosmial sa.
„To sa podarilo!“ volal. „Tvoj paholok chodí od drevenice k drevenici a rozdáva múku, krupy a otruby. Poponáhľaj sa za ním, aj tak už veľa nezachrániš.“
A tak bežal sedliak a bežal a zadýchal sa, ale nič mu to nebolo platné. Paholok medzitým všetko rozdal.
„Čo teraz budeme do jari jesť?“ kričal sedliak. „Zima je taká dlhá a stojí predo dverami!“
„Neviem,“ odpovedal paholok pokojne a usmieval sa, akoby sa nič nebolo stalo.
„Prečo rozdávaš môj majetok?“ kričal ďalej sedliak.
„Lebo sa ti ľudia na mňa pekne pozerali,“ odpovedal čeľadník. A hneď sa spýtal, ale bez úsmevu:
„Či sa, gazda, zlostíte?“
„Nie,“ vyrazil gazda, obrátil sa a utekal od paholka. Nebežal však domov, ale vpadol do krčmy a tam od zlosti pil a pil a ešte viac si zatemňoval rozum.
Čakala gazdiná večer muža, ale nadarmo. Čakala do tmy, ale ešte sa nedočkala. Keď neprichádzal ani okolo polnoci, zobudila paholka a poslala ho do krčmy. Dobre vedela, že na paholka sa gazda hnevať nesmie a že nikto iný ho domov šťastne neprivedie.
Prišiel paholok do krčmy a povedal:
„Gazda, máte už ísť domov. Gazdiná a deti vás čakajú.“
Sedliak mávol rukou a povedal:
„Pôjdem. Ale až bude mäkko.“
Bežal paholok na gazdovstvo, vzal všetky periny, roztrhal ich a vystlal cestu z krčmy do chalupy perím. Potom šiel za sedliakom a povedal:
„Gazda, už máte mäkko až do chalupy ..... všetko vaše perie je tam postlané. Poďte domov.“
Sedliak opäť mávol rukou a povedal:
„Nevidím na cestu.“
A tak bežal paholok na gazdovstvo druhýkrát a zapálil stodolu. Bolo potom vidno až ku krčme a ešte ďalej na všetky strany. Sedliak už ďalšie veci nevymýšľal a rýchlo bežal domov, aby mu podarený čeľadník ešte niečo nevyviedol. Vo vratách gazdovstva ho vítala plačúca žena, preľaknuté deti a rozosmiaty paholok. Šiel gazda až do izby a tam sa sám rozplakal.
„Čo si teraz počneme?“ nariekal. „Sotva sa nám začalo dariť trochu lepšie, prišiel tento zloduch a zapálil stodolu.“
Keď ho žena videla takého zronného, začala ho utešovať:
„Neplač. Deti dorastajú, všetci sme zdraví, dáme sa do práce a postavíme novú stodolu.“
„Ach nie,“ plakal gazda. „Keď ja mám takú nešťastnú povahu! Určite som padol diablovi do pazúrov. Čo ušetríme, paholok rozdá, čo postavíme, spáli.“
„Prepusť ho,“ radila žena.
„To práve nemôžem, kým kukučka nezakuká,“ zdôveril sa muž.
Gazdinú napadol nápad a hneď sa s ním zverila:
„Vyjdem do záhrady, vyliezem na strom a tam zakukám,“ povedala. „On aj tak nespozná, že nekuká kukučka pravá.“
Sedliakovi sa nápad veľmi nepáčil, ale inú radu nevedel, tak súhlasil. Gazdiná urobila, ako povedala. O chvíľu sa zo záhrady ozývalo kukanie.
„Počuješ?“ volal gazda na paholka. „Kukučka! Tým sa tvoja služba u mňa končí. Poď, zaplatím, čo som ti dlžen, a môžeš hľadať šťastie inde.“
Ale paholok nebol hlúpy. Chvíľu počúval a potom povedal:
„Čudná kukučka, ktorá kuká, keď stromy striasajú lístie. Pozriem sa na ňu!“ A šiel do záhrady k jabloni, kde sedela gazdiná a stále kukala.
Gazda zostal pri chalupe a trnul strachom, čo sa teraz stane. Potom začul, ako jeho paholok trasie stromom a hneď aj temný úder a žalostný nárek gazdinej. Rozbehol sa aj on do záhrady a zhrozil sa. Na zemi ležala jeho dobrá žena, ktorá už od neho toľko vytrpela, a nemohla vstať, lebo mala zlomenú nohu.
„Darebák,“ kričal sedliak, od zlosti celý bez seba, „toto si odpykáš!“ A hnal sa za paholkom.
Čeľadník obratne uskakoval a ustupoval, smial sa a vo svojom smiechu sa spýtal:
„Azda sa, gazda, nezlostíte?“
„Ako sa nemám zlostiť,“ kričal sedliak, „keď som prišiel o hnoj, periny, o stodolu, a teraz ešte k tomu všetkému si zlomila moja žena nohu a to všetko tvojím pričinením!“
Len čo dopovedal, odfikol mu paholok nos, premenil sa pred ním na čerta a len zasvišťalo, ako rýchlo odletel.
Vtedy sa gazdovi začalo veľké trápenie. Žena sa mu uzdravila, lebo noha dobre zrástla, ale jemu nový nos nikto nenasadil, druhý nenarástol. Uznal gazda, že konal zle, ľutoval to, nehneval sa už ani na svojho posledného paholka, ale za všetko sa do hĺbky duše hanbil. Tak sa hanbil, že sa skrýval nielen pred susedmi, ale aj pred svojimi deťmi, aby ho nikto nevidel beznosého.
Nebolo to také ľahké, ale v zime to predsa len išlo. Gazdiná všetkým nahovárala, že je sedliak chorý, a deťom prikázala, aby boli ticho a nekričali, inak by im otec zomrel. Ale keď prišla jar, bolo treba na pole a sedliak niekoľkokrát aj vo dne odomykal izbu, lebo chcel vyjsť do práce. Sotva však odomkol, spomenul si, že ho deti a susedia uvidia, zahanbil sa a opäť sa rýchlo zamkol. Každú noc však obchádzal polia a niekedy na nich aj pracoval. Bol veľmi nešťastný.
Jedného dňa išla gazdiná na záhony za rieku a deti nechala doma. Najprv sa pokojne hrali a zabávali, ale potom sa dostali do hádky. Vtedy sa začal najstarší synček zlostiť práve tak, ako predtým vídal u otca, a bil svojich mladších súrodencov. Spoznal v tej chvíli sedliak opäť, ako zle konal a aký príklad dával svojim deťom, zhrozil sa toho, odomkol dvere svojej izby a vybehol von, priamo medzi svoje rozhašterené deti.
Náramne ich preľakol. Hneď stíchli a od strachu sa krčili. Keď zbadali, že nemá nos, dali sa do plaču.
Neutiekol od nich, nehneval sa na nich, len im povedal:
„Dobre sa na mňa pozrite. Takto bude vyzerať každý z vás, kto neprekoná svoju zlosť.“
A od toho dňa sa sedliak vôbec nehanbil za to, že nemá nos, ale bol rád, že je zdravý a môže robiť a starať sa o chalupu, o polia a o rodinu. Už sa nikdy pre nič nehneval a každého poúčal o tom, že pokojnou mysľou a rozumným slovom sa napraví viac než najväčším hnevom a že zlosť nakoniec ubližuje najviac tomu, z koho vychádza.
„Dobrý gazda,“ hovorili o ňom susedia, „a má pravdu. Škoda že tak rozumne prehovoril až vtedy, keď stratil nos.“
No, žiadna skúsenosť nie je zadarmo, aj keď sa za ňu vždy neplatí práve odfiknutým nosom.