Perníková chalúpka

Bola jedna chalúpka pri lese a v nej býval drevorubač so svojou zlou ženou a macochou jeho detí – Jankom a Marienkou.

Drevorubačova rodina bola chudobná a čoskoro nemala takmer čo jesť. To sa nepáčilo hlavne macoche, a tak jedného dňa spustila: „Štyria sa tu neuživíme, pôjdeme zajtra do lesa a deti tam necháme.“ Drevorubač nechcel, ale macocha doňho tak dlho hučala, až ho zlomila. Lenže nevedeli, že to všetko počuli Janko s Marienkou. Marienka sa zúfalo rozplakala, ale Janka napadol nápad. „Neboj sa, Marienka, my v lese nezostaneme,“ povedal odhodlane a šiel pred chalúpku, aby nazbieral kamienky.

Nasledujúci deň sa vybrali na cestu a Janko si celú cestu značil kamienkami cestu, aby sa mohli s Marienkou večer ľahko vrátiť späť domov. Keď prišli do lesa, macocha s ocinom rozložili oheň, nechali pri ňom deti a odišli. „Ideme rúbať drevo. Keď skončíme, prídeme po vás,“ povedala macocha a odišli.

Deťom bolo pri ohníku dobre a za chvíľku zaspali. Keď sa zobudili, bola už noc a nikde nikoho. Marienka začala plakať, ale Janko ju upokojoval: „Neboj sa, Marienka, ja cestu domov nájdem.“ A naozaj! Pod nočným mesiacom sa kamienky len blyšťali, a tak sa deti vydali na cestu späť. Kamienky ich doviedli až k ich chalúpke! K ránu už boli obe deti zasa doma vo svojich postieľkach. Macocha z toho príliš radosť nemala, ale čo mohla robiť.

Lenže čas šiel ďalej a bieda bola čoraz väčšia. A tak jedného dňa macocha vraví: „Nič sa nedá robiť, nemáme čo do úst, zajtra odvedieme deti do lesa a necháme ich tam. Len musíme ísť ešte hlbšie, aby už nenašli cestu domov.“ Ocino nechcel, ale macocha ho opäť prehovorila.

Janko s Marienkou zase všetko počuli, a tak sa Janko opäť rozhodol, že nazbiera kamienky, ale ajaj! Macocha ich zamkla v izbe. Janko si však vedel poradiť. Rozhodol sa, že kraj chleba, ktorý dostanú so sebou na obed, bude cestou drobiť, a tak nájde opäť cestu k ich chalúpke.

Ako si povedal, tak aj na druhý deň urobil. Opäť prišli do lesa, kde ich ocino s macochou nechali. „Ideme štiepať drevo, do večera sa vrátime,“ povedala macocha a odišli. Deti opäť pri ohníku zaspali a zobudili sa až v noci.

Janko vyskočil na nohy a hneď sa chcel vydať domov po stopách omrviniek, ktorými si značil cestu do lesa, ale nešlo to. Všetky omrvinky pozobala lesná zver! Janko s Marienkou boli stratení! Nezostávalo im nič iné, ako spoľahnúť sa sami na seba.

Dlho blúdili lesom a snažili sa nájsť cestu domov, až nakoniec zablúdili k chalúpke. A nebola to hocijaká chalúpka! Bola celá z perníka a ďalších maškŕt. A pretože mali Janko s Marienkou veľký hlad, hneď sa pustili do sladkostí. „Kdeže mi to vonku oberá perníček?“ ozvalo sa zvnútra. Deti sa zľakli, ale hneď pohotovo odpovedali. „To nič, to len vetrík.“ A s chuťou jedli ďalej.

Lenže nevedeli, že je to chalúpka zlej baby jagy, ktorá si postavila chalúpku z perníka len preto, aby do nej mohla lákať deti a potom ich jesť! Babu to nedalo a nakoniec vyšla von, kde našla Janka s Marienkou, ako sa napchávajú perníčkom z jej chalúpky.

Chytila ich a zaviedla dnu. Janka dala do chlievika, aby si ho vykŕmila a zjedla a Marienka jej musela pomáhať. A tak Janko dostával samé maškrty – to preto, aby rýchlo priberal na váhe a aby si ho mohla zlá čarodejnica čoskoro uvariť a zjesť. Vždy raz za čas prišla baba k chlievčeku a chcela, aby Janko vystrčil prstík a ona mohla zistiť, či už tučnie. Lenže Janko nebol hlúpy a vždy ježibabe strčil kostičku. Ježibaba sa veľmi čudovala, že vôbec netučnie, až jedného dňa sa nahnevala a rozhodla sa, že tak či onak Janka upečie a zje.

Marienka veľmi plakala, ale ježibaba sa nedala obmäkčiť. „Najprv zakúrime v peci a upečieme chlieb,“ oznámila baba. „Marienka, vlez do pece a zisti, či je už dosť rozhorúcená.“ „Ale ja neviem, ako sa lezie do pece,“ robila zo seba hlúpu Marienka. „Môžete mi ukázať, ako sa lezie do pece?“ Ježibaba vôbec netušila, že ide o lesť, a bez najmenšieho podozrenia si do pece vliezla. Marienka ani chvíľku neváhala, strčila babu do pece a zatvorila ju tam. Potom bežala oslobodiť Janka a spolu utekali domov, len čo im nohy stačili.

Keď dobehli do chalúpky, zistili, že ich macocha medzitým zomrela a ich ocino sa odo dňa, keď ich nechal v lese, veľmi trápil a každý deň svoje deti hľadal. Akú mal teraz radosť z ich návratu! A tak sa spoločne radovali a sľúbili si, že už navždy budú spolu vo svojej chalúpke na kraji lesa.