Hrnčeku, var!

V jednej dedine bola chudobná vdova a mala dcéru. Zostávali v starej chalupe so slamenou, rozpadnutou strechou a mali na povale niekoľko sliepok. Stará chodila v zime do lesa po drevo, v lete na jahody a na jeseň na pole zbierať a mladá nosila do mesta vajcia na predaj, čo im sliepky znášali. Tak sa spolu živili.

Raz v lete sa stará trochu rozchorela a mladá musela sama do lesa na jahody, aby mali čo jesť; varievali si z nich kašu. Vzala hrniec a kus čierneho chleba a išla. Keď mala hrniec plný jahôd, prišla v lese k jednej studničke; tu si k tej studničke sadla, vybrala zo zástery chlieb a začala obedovať. Bolo práve poludnie.

Zrazu sa tu odkiaľsi vzala nejaká stará žena, vyzerala ako žobráčka, a v ruke držala hrnček. „Ach, moja zlatá panenka,“ vraví tá žobráčka, „to by som jedla! Od včera od rána som nemala ani kúska chleba v ústach. Nedala by si mi kúsok toho chleba?“

„Ale prečo nie,“ povedalo to dievča, „ak chcete, tak aj celý; však ja domov dôjdem. Len či nebude príliš tvrdý?“ A dala jej celý svoj obed.

„Zaplať pánboh, moja zlatá panenka, zaplať pánboh! – Ale keď si, panenka, taká dobrá, musím ti tiež niečo dať. Tu ti dám ten hrnček. Keď ho doma postavíš na stôl a povieš: Hrnčeku, var! navarí ti toľko kaše, koľko budeš chcieť. A keď si budeš myslieť, že už máš kaše dosť, povedz: Hrnčeku, dosť! a hneď prestane variť. Len nezabudni, čo máš povedať.“ – Tu jej ten hrnček podala a zrazu sa zasa stratila, dievča ani nevedelo kam.

Keď prišla domov, vraví matke, čo sa jej v lese prihodilo, a hneď postavila hrnček na stôl a povedala: „Hrnčeku, var!“ Chcela zistiť, či ju tá žobráčka neoklamala. Ale hneď sa začala v hrnčeku od dna kaša variť, a stále jej bolo viac a viac, a kým by človek napočítal do desať, bol už hrnček plný. „Hrnčeku, dosť!“ a hrnček prestal variť.

Hneď si obe sadli a s chuťou jedli; kaša ako mandľa. Keď sa najedli, vzala mladá do košíka niekoľko vajec a niesla ich do mesta. Ale musela tam s nimi dlho na trhu sedieť, dávali jej za ne málo, až celkom navečer ich predala.

Stará sa jej doma nemohla dočkať, už sa jej tiež chcelo jesť, a mala zasa chuť na kašu. Vzala teda hrnček, postavila ho na stôl a sama povedala: „Hrnčeku, var!“ Tu sa v hrnčeku začala hneď kaša variť, a sotva sa stará otočila, bol už plný.

„Musím si tiež ísť po misku a po lyžicu,“ vraví si stará a ide po to do komory. Ale keď sa vrátila, ostala od ľaknutia ako omráčená: kaša sa valila plným hrdlom z hrnčeka na stôl, zo stola na lavicu a z lavice na zem. Stará zabudla, čo má povedať, aby hrnček prestal variť. Pristúpila a prikryla hrnček misou; myslela, že tým kašu zastaví. Ale misa spadla na zem a rozbila sa, a kaša sa valila neustále dolu ako povodeň. Už jej bolo v izbe toľko, že stará odtiaľ musela utiecť do siene; tu lomila rukami a nariekala: „Ach, tá nešťastná dievka, čo to priniesla; ja som si hneď pomyslela, že to nebude nič dobré!“

Za chvíľku tiekla už kaša z izbičky cez prah do siene; čím jej bolo viac, tým jej viac pribúdalo. Stará už nevedela kade-kam, a vyliezla v tej úzkosti na povalu a stále nariekala, čo to tá nešťastná dievka domov priniesla. Zatiaľ bolo kaše stále viac a viac, a netrvalo dlho, valila sa už ako mračná dverami i oknom na náves, na cestu, a kto vie, aký by to bolo vzalo koniec, keby sa bola práve našťastie mladá nevrátila a nezakričala: „Hrnčeku, dosť!“

Ale na návsi bol už taký kopec kaše, že sedliaci, keď tadiaľ večer išli z roboty domov, nijako nemohli prejsť a museli sa cez kašu na druhú stranu prehrýzť.