Ako prišiel horal k šťastiu

Žil kedysi horal, úbohejší a chudobnejší než ostatní horali. Mal veľa detí, ale málo chleba pre ne. Nešťastie za nešťastím ho prenasledovalo. Predtým býval zámožný, ba bohatý, ale prišiel o les a potom predával aj polia. Zostala mu iba strecha nad hlavou. Pásol cudzie ovce a u cudzích ľudí jedol chudobné jedlo. A ako to už vo svete chodí, keď sa živíš na cudzom, často vôbec nejedol a trpel hlad a s ním celá rodina.
Žilo sa mu nevesele v ustavičnom trápení. Nakoniec mu predali aj posledný kúsok poľa a nešťastie bolo dovŕšené. Almužna už nepomáhala, rodičia sa mohli starať a driet, bieda sa uhniezdila v ich drevenici a dusila dieťa za dieťaťom. Veľmi zle bolo tej rodine.
Raz v noci prehovorila žena k mužovi: „Je s nami zle. Deti umierajú, majetok nám predávajú, o chvíľu stratíme aj strechu nad hlavou.“
„To je pravda,“ hovoril muž, „aj ja som si to myslel.“
„Nestačí myslieť,“ odpovedala žena, „musíš viac robiť, viac sa usilovať.“
„Či nevidíš, ako sa usilujem?“ bránil sa muž. „Lopotím sa od rána do večera, a predsa je nám horšie a horšie. Keby tak na nás neprichádzalo nešťastie.“
„Skúsme to ešte raz,“ radila žena, „snáď sa nám podarí prerobiť aj nešťastie.“
A začali znova. Robili od rána do večera, aj zvyšné deti pomáhali, ale bolo to márne. Nešťastie je silnejšie než človek a ustiela si v každej posteli, samo prichádza a samo odíde. Tým úbožiakom sa nedarilo, všetko usilovanie bolo márne.
A tak o tom zase hovorili, ale smutnejšie než pred časom.
Prichádzali veritelia a hrozili predajom chalupy a väzením. Ľudí tvrdého srdca ničím neobmäkčíš, ani pri pohľade na úbohé deti sa nezmilujú, oni chcú svoje peniaze. Čo robiť, ako zaplatiť, ako zachrániť aspoň zvyšných dvoch chlapcov? Čo si má horal počať, keď sa musí vysťahovať z chalupy, ktorá bola donedávna jeho?
Nariekali úbožiaci, ale tým si nepomohli. Jedného dňa im predali strechu nad hlavou. Ale práve toho dňa zaklopal na dvere starček a prosil, aby mu dali večeru a nechali ho prespať za pecou.
„Len poďte,“ povedal úbožiak, „máme aj zemiakov málo, ale radi sa s vami podelíme. Pretože nás postihlo veľké nešťastie, tak dobre vieme, ako vám je.“
„Žiadne nešťastie nie je také strašné, aby sa nakoniec nemohlo premeniť na šťastie,“ odpovedal ten starec, „len nesmieme zúfať.“ A vstúpil k nim a s nimi si sadol ku stolu a večerial zemiaky a mlieko.
„Ako nemáme zúfať,“ nariekala žena, „keď o chvíľu pôjdeme ako vy s mošňou od chalupy k chalupe a zlí ľudia sa nám budú posmievať?“
Starček mlčky počúval a jedol. Povedali mu všetko o svojom trápení a povedali mu, že dnes im už nikto ani nádej nedodáva, pretože sú na konci.
„Veď nie ste,“ usmial sa hosť, „to sa vám len zdá, pretože si myslíte, že by ste ešte väčšie trápenie už ani neuniesli. Ale nebojte sa, ja viem, ako sa zo všetkého šťastne dostanete, samozrejme, ak ste naozaj spravodliví a hovoríte pravdu!“
Počúvali ho s veľkým úžasom. Však sa aj bolo čomu čudovať, takí hostia neprichádzajú často do dreveníc ani do vybielených chalúp. Radil im ten človek, aby trpezlivo niesli svoje nešťastie a do Veľkej noci žili, ako sa dá. Keď však budú katolíci spievať pašie, aby išiel muž tam a tam do hôr a našiel borovicu medzi tromi smrekmi. Pod tou borovicou sa vraj otvorí zem až k veľkým pokladom, ktoré kedysi zbojníci v horách ukryli a horskí duchovia nahromadili. Spravodlivý sa nemá čoho báť. Smelo smie kráčať chodbou až k hromadám zlatkov, ostatné už poradia horskí duchovia. Len je nutné tie rady poslúchnuť, to však spravodlivému nikdy nie je ťažké. Trikrát im musel starček tú neuveriteľnú zvesť opakovať, kým si ju dobre zapamätali. Úbožiak všetkému uveril, ale jeho žena pochybovala.
„Keď je to také ľahké,“ povedala starcovi, „tak prečo chodíte po svete a žobrete? Či vy nie ste spravodlivý?“
„Dobrí ľudia mi pomôžu,“ odpovedal hosť pokorne. „Som už starý a bez detí, ja viac ani nepotrebujem.“
A úbožiak ženu pokarhal a starčeka poprosil o odpustenie. Ale ten sa usmial a povedal:
„Nekarhaj ju a mňa sa neospravedlňuj. Aj ľudia, ktorí pochybujú, sú tu na svete na niečo dobrí. A za nič mi neďakuj. Prijali ste ma, rád by som sa ti nejako odvďačil.“
Keď si polihali, povedal muž žene, že tohto starca im iste posiela boh. Ona však mlčala, pretože bola opatrná a nechcela sa sklamať. Keby im vraj chcel ten človek pomôcť, bol by vraj pomohol hneď, veď videl, ako sú sužovaní.
Ráno išli hosťa budiť, ale on medzitým zmizol. Na noc nezamykali, a tak si povedali, že vstal pred nimi a vybral sa na cestu, možno má namierené niekam veľmi ďaleko. Ale úbožiak mu veril a svätosvätne si umienil, že sa zariadi podľa jeho rady a podľa toho, čo mu povedia horskí duchovia pod borovicou medzi tromi smrekmi.
A žili tí ľudia do Veľkej noci, ako sa dalo, a žili smutne. Bývalo im ešte horšie než predtým, pretože nemali, kam by hlavu sklonili. Susedia zostávali hluchí k ich prosbám,
roboty nikde nebolo, všade plno snehu. Nejedenkrát hrýzli tí úbožiaci kôru stromov a nocovali v brlohoch, ktoré si vyhrabali vo vysokom snehu ako líšky. Ale žili a dočkali sa nedele, keď katolíci spievajú pašie. Rozlúčil sa muž s deťmi a ženou a ponáhľal sa, kam mu radil starec.
Išiel a išiel, ale nohy mu veľmi neslúžili, často odpočíval. Preto našiel tú borovicu medzi tromi smrekmi až kedysi po poludní, a to už boli pašie dávno odspievané a ľudia opäť doma. Obzeral sa naokolo, sneh bol neporušený. A úbožiakovi bolo čudne pri srdci a vyhŕkli mu slzy. Smutne sa vracal domov k žene a deťom.
„Ja som to vedela,“ privítala ho žena, „škoda cesty v takom snehu.“
„Prišiel som neskoro,“ povedal jej na to. „Ale v stredu si privstanem, veď cestu poznám.“
„Ako chceš,“ pokrčila ona plecami a potom nariekala, že nemá čo dať svojim úbohým deťom.
Zostal úbožiak smutný, ale čakal. Keď prišla streda, čoskoro po polnoci vstal a vybral sa do kopcov druhýkrát. Mal cestu tak rozpočítanú, že musel dôjsť k tej borovici ešte skôr, než sa začnú spievať pašie. Ale človek mieni a pánboh mení. Prišla veľká víchrica a snehová búrka, úbožiak blúdil a blúdil a bol rád, že sa k večeru dovliekol k svojej rodine. Borovicu ani nezazrel.
„Veď som to hovorila,“ vítala ho žena rovnako rozmrzene ako predtým. „Prebehaš deň a nič nám nepriniesieš. Never dedkovi. Keby to bola pravda, žil by si ako knieža a nechodil by po žobrote.“
„Nehovor tak,“ prosil úbožiak, „prečo by ma bol oklamal?“
„Aby ti nebolo ľúto večere,“ odpovedala. „Veď ich poznáme! Žobráci a komedianti, jedna háveď.“
Hrozil sa muž, ako sa žena v biede zanedbala, a v duchu prosil dedka, aby jej odpustil, že ona nie je zlá, ale nešťastná. A keď začul, že naposledy sa pašie spievajú na Veľký piatok, rozhodol sa, že to skúsi ešte tretí raz, aspoň si nebude nič vyčítať a deti a žena mu nikdy nesmú povedať, že nerobil všetko, čo mohol a mal.
A išiel po tretí raz a šťastne našiel tri smreky a medzi nimi borovicu. Sneh bol neporušený a ešte vyšší než prvého dňa, nikde ani stopy po nejakom otvorení zeme. Ale keď už prišiel, chcel počkať. A dobre urobil. Za chvíľu sa zem zatriasla a otvorila presne pod borovicou, ako povedal starček. A bola tam chodba a na jej konci veľká sieň a v nej hromady zlatkov. Kľakol si pri nich a zaboril svoje ruky do zlata. Nikdy si ani nepredstavoval také bohatstvo, a teraz ležalo pred ním!
Rozhodol sa, že si z tých peňazí vezme, koľko unesie, a už sa tešil, ako ženu rozveselí. Ale keď dával prvú hrsť dukátov do vrecka, začul hlas, ktorý povedal:
„Spravodlivý človeče, ak chceš mať z tých peňazí osoh, neber viac než tri dukáty.“
Pozrel úbožiak a videl pred sebou starčeka, ktorého pred časom nasýtil a uložil za pec. A ten starec sa opieral o palicu a usmieval sa na úbožiaka ako vtedy, keď mu rozprával o týchto pokladoch.
A pýtal sa úbožiak:
„Dobrý dedko, a prečo si nesmiem nabrať viac? Veď máme dve deti.“
„Viem, viem,“ pokojne prikyvoval starec, „ale žije tu niekde niekto ešte potrebnejší než ty, tvoja žena a deti.“
„Kto to je?“
„Človek, ktorý nevie, ako sa volá, kedy sa narodil a odkiaľ je, ktorý nemá ani priateľov, ani rodičov. Len ten smie odniesť poklady.“
„Beda!“ zanariekal úbožiak a vrátil peniaze na hromadu. „Tak my sme odsúdení na ustavičnú biedu!“
„Ale nie,“ utešoval starček. „Vyhľadaj toho človeka, prijmi ho za vlastného, vyzdvihni poklady a spravodlivo sa s ním rozdeľ. Budete obaja šťastní a s vami aj tvoja žena a deti, kým zostanete dobrí.“
„A spoznám toho človeka?“ pýtal sa úbožiak.
„Iste, iste,“ čudne sa usmieval starec a potom zmizol.
Vzal teda úbožiak tri dukáty a plný radosti sa ponáhľal za ženou a deťmi. Zďaleka kričal, výskal a mával rukami, nemohol sa ani dočkať tej peknej chvíle, keď pred nich položí dôkazy o tom, že ich posledný hosť, ktorého prijali v chalupe, hovoril pravdu.
Žena videla rozradostneného muža a bežala mu naproti, obaja chlapci za ňou. A on sa zastavil na ceste, siahol do vrecka a povedal jej:
„Vidíš? A to je len začiatok, dostanem viac! Náš hosť hovoril pravdu!“ Zízala mu do dlane a deti s ňou, ale nič tam nebolo. „Čo si priniesol?“ pýtala sa muža.
„Tieto tri dukáty!“ povedal jej s radosťou a podhodil ich, až zazvonili. Avšak žena nič nevidela a nepočula a deti tiež nevideli a nepočuli. Stál pred nimi ich otec s otvorenou dlaňou a tváril sa, ako by ho bolo stretlo bohviekaké šťastie, no zatiaľ nemal vôbec nič.
„Deti moje,“ zaplakala žena a zalomila rukami, „ešte nie je koniec nášho trápenia! Ocko sa nám zbláznil!“
Nechápal muž, prečo jeho žena plače a rozpráva také čudné veci, znova jej ukazoval tri dukáty, ale ona opäť nič nevidela, len širokú, upracovanú dlaň. A bežal ku gazdovi, u ktorého spával, ukázal mu svoje tri dukáty a pýtal sa ho, či niečo nevidí.
„Vidím,“ povedal gazda, „ako by nie. Vidím tvoje špinavé ruky.“
„Nič nemám na dlani?“ zúfalo sa spýtal úbožiak a bolo mu úzko a smutno a na plač.
„Máš, máš,“ odpovedal gazda. „Ale len mozoly. Viac nič. Čo tam má byť?“
„Peniaze,“ vyšlo z muža, ale celkom nesmelo.
„Ba. Potreboval by si ich a ja tiež,“ povedal gazda a išiel za prácou.
Úbožiak ešte stále neveril, veď svoje bohatstvo videl, a bežal ku kupcovi.
„Potrebujem drobné,“ povedal tam, keď položil na stôl zlatku. Povedal to tak sebavedomo, ako len vedel, aby kupec nespoznal jeho úzkosť.
„Prines mi veľké, ja ti ich rozmením,“ zdvorilo mu odpovedal kupec. A keď videl, ako úbožiakova ruka putuje po stole, pokýval hlavou a dodal:
„Pravda, nemáš ani medenák. Kamarát, tebe ja nepožičiam, ty si prišiel o všetko a nemohol by si mi vrátiť ani tú najmenšiu pôžičku.“
Vzal úbožiak svoj dukát a vliekol sa naspäť. „Iste sú ešte potrebnejší ľudia na svete než my,“ povedal žene. „Opatruj tu deti, žite si, ako viete, ja pôjdem hľadať človeka, ktorý nevie, ako sa volá, kedy sa narodil a odkiaľ je. Potom zájdeme do hôr a prinesieme poklady, ktoré aj vy uvidíte.“
Spustila žena veľký krik a vyčítala mužovi, že ich chce opustiť, prosila ho, aby sa spamätal a neblázil, aj deti prosili a plakali, ale úbožiak videl tri dukáty, vedel, že pod borovicou medzi tromi smrekmi ich leží ešte veľké hromady, a veril sebe aj starcovi. Preto sa rozlúčil a vydal sa do sveta hľadať ešte väčšieho úbožiaka, než boli oni.
Išiel a išiel, a kam prišiel, tam sa pýtal, či ľudia nepoznajú niekoho, kto nevie, čí je, kedy sa narodil a odkiaľ je. Všade naňho hľadeli ako na blázna, dali mu najesť a nocľah, ale nikde nikto nepoznal hľadaného človeka. A chodil úbožiak veľmi a veľmi smutný, ale neprestával sa vypytovať, lebo neprestal veriť, že starček hovoril pravdu. Čím dlhšie chodil, tým bol smutnejší, ale čím bol smutnejší, tým viac veril.
Raz v noci ho napadlo, že možno nehľadá dobre. Neustále sa len vypytuje a vypytuje. Poznajú však ľudia človeka, ktorý sám o sebe nič nevie? Čo ak sa ho nikto na tie veci nepýta, alebo si on dal nejaké meno a vymyslel si nejakú dedinu? Vypytovaním ho nenájdem, ale celkom inak.
Keď ten človek má vybrať poklad, musí on zlatky vidieť. Kto zlatky uvidí, ten je ten pravý.
A zašiel si úbožiak k veľkej ceste, po ktorej chodili celé armády, sadol si do priekopy a čakal. Kedykoľvek videl, že sa niekto blíži, hodil na cestu svoje tri zlatky a pozoroval, kto sa pre ne zohne. A prešlo popri ňom veľa a veľa ľudí, celé armády tade prešli, úbožiak už ani peniaze nedvíhal, nikto ich nevidel, hoci sa ligotali, ako boli ohladené. Tak si úbožiak povedal, že medzi vojakmi jeho človek nie je. Však ani nebol, každý vojak patril cisárovi pánovi a dobre vedel, kedy sa narodil aj odkiaľ je.
Zašiel si úbožiak do všetkých veľkých miest a aj tam pohodil svoje zlatky, ale opäť sa nik pre ne nezohol. Ale bolo v tých mestách veľa ľudí, ktorí nevedeli, kedy a kde sa narodili. Lenže to všetko nestačilo. Vedeli, čí sú.
Neprestával vytrvalo hľadať a obrátil sa do pútnického mesta. Po celé leto sem prichádzali pútnici; obrovské procesie prešli, ale nikto dukáty nevidel.
Konečne prišli poslední pútnici. Ani medzi nimi nebol hľadaný človek. Už si úbožiak hovoril, že dukáty zdvihne a pôjde ďalej, keď tu zazrel malého otrhaného chlapca, ktorý sa vliekol za procesiou. A ten chlapec sa pred kostolom poobzeral, či ho niekto nevidí, potom pokľakol a rýchlo dukáty zdvihol. Potom sa dal na útek. Mal úbožiak čo robiť, aby chlapca dohonil. Chytil ho za golier a vypytoval sa ho. Chlapec plakal a neodpovedal.
„No tak, však mi povieš, čí si?“ chlácholil ho úbožiak.
Chlapec pokrútil hlavou. „Nepoviem,“ povedal, „pretože to neviem.“
„Ale vieš, odkiaľ si, nie?“ zisťoval muž a srdce mu poskočilo.
„Neviem,“ plakal chlapec. „Túlam sa, pretože nemám domov a nikto sa „Ani nevieš, kedy si sa narodil?“
„Nie.“
Objal muž chlapca a od radosti sa rozplakal. „Poď so mnou, ja sa o teba postarám,“ povedal mu, „a obom nám bude dobre až do smrti.“
„Nedáte ma zavrieť, že som vám chcel ukradnúť tie zlatky?“ prosil chlapec. „Ale kdeže!“ usmial sa muž. „Ty si predsa nič neukradol! Tie peniaze sú tvoje ako moje. Poď, kúpime si jedlo, a až sa posilníme, pôjdeme domov.“
Išli a kupovali a nechceli veriť svojim očiam. Za jediný dukát sa obaja kráľovsky najedli, a ešte dostali späť takmer čiapku drobných zlatiek, strieborných a medenákov. A nemeškali a ponáhľali sa do hôr, aby čo najskôr boli pri úbožiakovej žene a deťoch.
„Matka!“ volal muž zďaleka, „vediem ti syna, deťom dobrého brata!“
Žena zaplakala a povedala:
„Ale zima je predo dverami a nemáme čo jesť!“
„Neboj sa,“ tešil ju muž, „teraz už máme po biede. Pozri!“ A ukázal jej, koľko peňazí dostal za tri dukáty, ktoré predtým nevidel nik iný než ten úbohý chlapec bez mena, rodiska a narodenia. A uverila a v slzách prosila dobrého muža, aby jej odpustil, že ho tak ponižovala. On jej odpustil, pretože s ňou chcel žiť ako predtým, než ich začalo navštevovať nešťastie. Len mu musela sľúbiť, že bude milosrdná k chudobnému a ku každému spravodlivá.
Kúpil si ten muž opäť svoju chalupu a všetko pole a všetok les, ktorý mu predtým patril, prijal cudzieho chlapca za vlastného a žil spokojne. Spomínal si však často, že jeho novému synovi patria ešte veľké poklady v horách, a keď raz išiel s chlapcom po drevo, zaviedol ho k borovici medzi tromi smrekmi a všetko mu povedal. Čudoval sa chlapec veľmi, išiel k borovici a kopol nohou do zeme. Odhrnul trochu zeme a videl okovanú truhlicu. S námahou ju zdvihli, pod ňou bola ešte jedna a vedľa ešte tretia. A poskladali drevo a naložili poklady a vracali sa domov.
„Čo budeme robiť s toľkými peniazmi?“ hovoril muž žene v noci. „Veď máme väčší majetok než sám cisár. Nemali by sme obdeliť chudobných?“
„Čo ťa napadá?“ bránila sa žena. „Aj tak som si hovorila, že to bohatstvo mohlo patriť iba našim deťom, keby si nebol priviedol toho chlapca.“
„Ako to hovoríš?“ zhrozil sa muž. „Veď ten úbožiačik nám priniesol šťastie!“
„Pozri,“ trvala žena na svojom, „keby zomrel, zostalo by všetko nám. Nebolo by to pekné?“
„Nebolo,“ povedal pevne muž. „Boh sa nad nami zmiloval, a preto musíme žiť dvojnásobne spravodlivo. Nerúhaj sa a rob pokánie!“
A bol ten muž smutný, že je žena taká zlá. Uvažoval a premýšľal, kým nedostal dobrý nápad. Išiel po okolí, vzal všetky siroty a prijal ich za vlastné a bol im dobrým otcom. A aj žena sa zahanbila a polepšila sa a už nikdy nepovedala takú hriešnu reč.
Hospodárili potom tí ľudia v pokoji a každému dieťaťu, vlastnému aj prijatému, dávali rovnaký diel. Ten chlapec, ktorý im priniesol šťastie, zdedil potom ich chalupu a pole aj les. A bolo to dobré a spravodlivé a tak je na tom statku spokojnosť, šťastie a veľký majetok až dodnes.