Vŕba

„Bol by z Teba celkom dobrý chlapec, keby si nebol taký zábudlivý,“ vravieval gazda, ku ktorému ma matka dala za pastierika.
Tak to naozaj bolo. Niekedy som sa až príliš dlho díval na biele oblaky podobné rozprávkovým zámkom, ktoré vyplávali a zasa sa strácali za brezovými hájmi, a často som kvôli nim zabúdal na svoj pastiersky prút.
Jedného popoludnia som vyhnal dobytok na pašu a vôbec som si nevšimol, že mi niečo chýba. Zožltnuté jesenné slnko pražilo na žitné strniská a mne bolo tak dobre! Sedel som v babkinej teplej zelenej kacabajke a vyrezával som paličku. Zrazu počujem, ako sa cez kopec ženie ku mne s krikom a nárekom gazdiná. Vlasy jej viejú vo vetre ako metla. Ženie sem stádo oviec a pred ňou sa dvíha celý oblak prachu.
„Čos mi to zas urobil, čos mi to zas urobil!“ kričí, sotva lapajúc dych. „Ovce si zabudol doma!“
Bolo mi, ako keby sa blížil koniec sveta. Plačky som odohnal kravy, ktoré využili moju zmätenosť na to, aby začali pustošiť ľan. „Čo som to urobil, čo som to urobil! Zabudol som otvoriť dvere ovčinca a vypustiť ovce. A toľko som si želal, aby som na nič nezabudol!“
S revom som hnal kravy po miernom svahu k rieke. Bol som zúfalý a nevedel som, ku komu sa pritúliť a kde nájsť útechu.
Dole pri rieke sa ťahala suchá zelená lúka. Z jednej strany bola rieka, z druhej svah. Kravy sa tu pokojne pásli a ja som bol mimo nebezpečenstva. Opäť som pozoroval, ako svieti slnko, a pri starej vŕbe na brehu rieky, kde naše pasienky hraničia so susednými, som videl, že tam sedí kmotrička. Je to drobná starenka v obnosenom kožúšku, ktorý nosí v zime v lete. S každým sa porozpráva a na každého sa pozrie zvláštnym hrejivým pohľadom, ako by v každom človeku hľadala priateľa. Keď pasie, rozpráva sa s kravami i baranmi. Spod jej kožúška ..... ako zo záňadria ..... vystrkuje hlavu biely baránok, ktorého kmotra kŕmi chlebom.
„Nôžky sa mu oparili, capartovi! Nemôže chodiť, tak ho musím nosiť v náručí,“ hovorí mi. Sadol som si vedľa nej, oprel som hlavu o vráskavú kôru vŕby a zrazu som sa cítil ako v zázračnom závetrí. Obklopoval ma pokoj a srdečnosť. Díval som sa do konárov, sklonených k vode ako zelené prameňky, a mal som chuť s niekým sa porozprávať.
„Čo myslíš, kmotrička, je tento strom starý?“ pýtam sa.
„Samozrejme, že je starý, synáčik. To je predsa vílina vŕba. V dávnych dobách sa tu ukazovala jedna zo troch sudičiek ..... víla Mára. Ráno, keď sa na lúke ešte prevaľovala hmla, tĺkla tu Mára maslo a utierala si ruky do vŕbových listov. Len to skús, ohni halúzku a pozri sa, aké sú hebké! To je od Márinych nežných rúk. Raz sem prišlo osirelé dievča, pritislo sa k stromu a plakalo: ‚Kto si ma vezme? Nemám v truhlici žiadne veno ani rukavičky, ani ponožtičky, ani košieľku.‘ Pristúpila k nej vtedy Mára a dala jej šatku, ktorú utkali mravčeky.
„‚Tu máš, utri si slzy a keď Ti bude ťažko, pritisni svoje čelo k vŕbe! A trikrát tlesni. Ja Ti pomôžem.‘
Po nejakom čase sirota opäť stála pod vŕbou a plakala. Mára sa k nej priblížila a spýtala sa: ‚Prečo plačeš, dievčatko?‘
„‚Klamala som,‘ odpovedalo dievča.
Raz na paši vraj vstala z kameňa a išla po kravy. Keď sa vrátila, uvidela na kameni sedieť pekného lovca s perom za klobúkom. V ruke držal šatku, ktorú jej Mára darovala. Odkiaľ vraj vzala takú jemnú šatku? ..... Sama som ju utkala. ..... Tak nech mu vraj utká práve takú košeľu a donesie ju do kráľovského zámku. Ale šatku mi nevrátil. Až prinesiem košeľu, dostanem ju vraj späť.
Mára dievča upokojila a dala mu košeľu, ktorú tiež utkali mravce. Bola vraj taká tenká a jemná, že sa dala ovinúť okolo prsta a zasunúť do ucha. Sirota ju priniesla princovi, a ten sa s ňou oženil a boli vraj spolu šťastní.“
„A kam sa stratila Mára?“ spýtal som sa.
„Kdovie kam, synak. Už dávno ju nikto nevidel.“
„Možno sa skryla vo vŕbe. Len sa pozri, len končeky vlasov vykúkajú von,“ vravím.
„Ale nie, synáčik. To sa tam len kravy drbú. Aké by to boli končeky vlasov!“ Kmotrička vstala, vzala jahniatko do náručia a šla k svojmu stádu.
Ale ja som ohol vŕbovú halúzku a priložil k tvári jej hebké hladké lístky. Zdalo sa mi, že vo vŕbe je ukrytá láskavá Mára. Prečo by som tu inak našiel takú blaženú úľavu? Alebo možno susedova kmotrička je sama Mára.
A keď mi je niekedy ťažko, dvíham ruky, akoby som hľadal zázračnú vŕbovú halúzku, a tlačím dlane na svoje tváre.