Božena Němcová: O Smolíčkovi

Smolíček bol malý pacholíček a býval u jedného jeleňa, ktorý mal zlaté parohy. Jeleň chodieval na pašu, a vždy keď odchádzal, prikazoval Smolíčkovi, aby zavrel a nikoho nepúšťal. Smolíček mal vždy zatvorené a dlho nikto na dvere nezaklopal. Jedného dňa však ktosi na dvere zaklopal, a keď sa Smolíček pýtal, kto to, ozvali sa zvonka milé hlásky:

Smolíčku, pacholíčku,

otvor nám svoju izbičku,

len dva prstíky tam strčíme,

len čo sa ohrejeme,

hneď zas pôjdeme.

Smolíček otvoriť nechcel; hlásky vonku ešte milšie prosili. Smolíček by im bol rád otvoril, ale bál sa jeleňa. Že im neotvorí, nie a nie, a neotvoril. Keď prišiel jeleň, hovoril mu Smolíček, že niekto klopal na dvere, že milé hlásky prosili, aby im otvoril; on však že neotvoril. – „Dobre si urobil, Smolíčku, že si neotvoril, to boli jaskyňky (ježibaby?). Keby si bol otvoril, boli by ťa odniesli.“ – Smolíček bol rád. Na druhý deň šiel zase jeleň na pašu a Smolíček zavrel. – Tu zanedlho sa ozvú pred dverami ešte milšie hlásky než predošlého dňa:

Smolíčku, pacholíčku,

otvor nám svoju izbičku,

len dva... atď.

Smolíček že neotvorí, hoci by bol rád otvoril a na jaskyňky sa pozrel. Tu začali jaskyňky pred dverami od zimy sa triasť a plakať, až to bolo Smolíčkovi ľúto. I pootvoril im maličko dvierka, čo by tam mohli dva prstíky strčiť. I ďakovali mu jaskyňky a hneď strčili medzi dvere dva bielučké prstíky, potom celú ruku, a hup, boli v izbičke, Smolíčka schmatli a preč s ním utekali. Tu sa pustil Smolíček do volania:

Cez doly, cez hory,

moje zlaté parohy,

kde sa pasú!

Smolíčka,

pacholíčka

jaskyňky nesú.

Jeleň sa nedaleko pásol, a len čo začul Smolíčkov hlas, pribehol a jaskyňkám ho vzal. – Doma dostal vraj Smolíček výprask na pamiatku, aby nabudúce nikomu neotváral. Smolíček si umienil, že neotvorí, ani keby jaskyňky ešte milšie prosili. Niekoľko dní neprišiel nikto, až zase jedného dňa sa ozvali pred dverami hlásky:

Smolíčku, pacholíčku... atď.

Smolíček ich však akoby nepočul, až keď sa veľmi od zimy cintali (triasli) a toľko prosili, aby ich len trošku ohriať nechal, hovoril, že im preto neotvorí, že by ho zase odniesli: „Nie, my ťa neodnesieme, a keby aj, nemáš sa čoho báť, u nás by si sa mal lepšie ako tu, všetkého by si mal hojnosť a my by sme sa s tebou ustavične hrali.“

Smolíček sa dal zase ukecať a pootvoril, ale jaskyňky sa v okamihu ocitli v izbičke, Smolíčka schmatli a preč s ním utekajúc, hrozili mu, že ho zabijú. Smolíček volal zase: „Cez doly, cez hory, moje zlaté parohy...“ atď., ale tentoraz to bolo márne, jeleň sa pásol ďaleko, nepočul ho, a jaskyňky ho doniesli až domov. Úbohý Smolíček sa mal dobre – to je pravda, samými maškrtami ho kŕmili, ale len preto, aby pribral, a potom ho chceli zabiť. Zavreli ho a žiadna sa s ním nehrala. Keď už mnoho dní u nich bol a mnoho dobrôt a maškŕt zjedol, prišli k nemu jaskyňky, a že aby im ukázal malíček; keď im malíček ukázal, rezli doň, či by bol dosť tučný. Zdal sa im dosť tučný; vzali ho teda, vyzliekli ho, položili do koryta a niesli do pece. Smolíček bol vo veľkej úzkosti, prosil ich, aby sa zľutovali, ale ony nič – i pustil sa milý Smolíček do plaču a volania:

Cez doly, cez hory,

moje zlaté parohy,

kde sa pasú!

Smolíčka,

pacholíčka

jaskyňky preč nesú!

Tu sa ozvú rýchle skoky, jeleň zlatoparohý pribehne, Smolíčka pacholíčka naberie na parohy a preč s ním uháňa domov. – Doma však Smolíček dostal, čo mu patrilo, a plakal a sľúbil, že už bude vždy poslúchať a že nikdy viac jaskyňkám neotvorí, a aj neotvoril.