Zlatý vrch

Libor bol jediný syn chudobnej vdovy. Keď sa vyučil za záhradníka, prišiel domov; keďže tu však nemohol zostať, išiel ku kráľovskému záhradníkovi, poprosil ho o prácu a hneď ju aj dostal. Bol poriadny, veľmi slušný chlapec, usilovný robotník, a preto sa páčil každému. Už tri roky robil v kráľovskej záhrade tovariša, a keďže vedel hospodáriť s grajciarmi, čoskoro si ušetril aj niekoľko zlatých. Jedného dňa napoludnie položí svoje náradie a ide si oddýchnuť k rybníčku pod vŕbové kríky. Bolo to jeho obľúbené miestečko. Ľahol si na mäkký trávnik, a rozmýšľajúc, čo všetko za nasporené peniaze nakúpi, hľadel hore k smutným, nariekajúcim vŕbam, ktorých sklonené koruny sa v zamodravej hladine rybníka zhliadali ako panna v oku milého. Vtom niečo nablízku zašumí a o malú chvíľu je počuť ľahké šplechotanie vody. Potichu rozhrnie Libor husté prútie a pozerá, čo je to. Vidí v rybníku kúpať sa tri panny, dve boli krásne, ale tretia bola prekrásna; len čo na ňu Libor pozrel, začala sa mu točiť hlava a srdce mu bilo, div že mu z tela nevyletelo.
Panny však nemali ani potuchy, že sa na ne niekto díva. Chvíľku poplávali, potom vyšli na breh, obliekli sa do bielych šiat, a prehodiac cez hlavy riasnaté závoje, premenili sa na labute a odleteli. Kým sa panny obliekali, sedela Liborovi duša v oku, a až keď sa premenili na labute, s hlbokým vzdychnutím vyskočil a túžobne za nimi ruky rozpínal, akoby chcel zastaviť unikajúce. Keď po labutiach už nebolo ani pamiatky, šiel Libor na miesto, kde tá zvodná panna stála, kľakol na trávnik a priložil tvár k miestu, na ktorom zbadal útle stopy. Dlho by tak bol ležal, keby pre neho záhradník nebol prišiel. Za života tak roztržito nepracoval ako ten polovičný deň; nikoho nevidel ani nepočul a k nikomu slova neprehovoril.
Cez noc si to Libor všetko rozmyslel a umienil si, že ak panny nasledujúci deň opäť prídu, bude múdrejší. S nevýslovnou túžbou očakával druhý deň. Len čo bolo poludnie, šiel k rybníku a skryl sa blízko miesta, kde včera ležali šaty panien. Netrvalo to dlho, priletely tri labute, a premenené na panny, začali sa vyzliekať a biele rúcha uložili blízko Libora. Tá najkrajšia však zavesila skvostný závoj priamo nad jeho hlavu. Keď Libor počul, že sa vo vode šplechocú, natiahol ruku a vzal závoj z vetvy dolu; ale lístie zašuštilo, panny sa zľakli, vyskočili na breh, hodili na seba šaty a závoje, a už šumeli labutie krídla vo vzduchu. Ale tá najkrajšia medzi nimi nebola, tá behala po brehu a hľadala svoj závoj, bez ktorého sa nemohla premeniť na labuť.
„Či mi ho vtáky zaniesli, vietor zavial alebo mi ho zlý človek vzal?“ Tak nariekala a plakala úbohá panna. Vtom vystúpi z kríkov Libor.
„Povedz mi, mládenec,“ pýtala sa ho panna a postúpila k nemu, „nevidel si môj biely závoj? Stratil sa a neviem kam.“
„Vtáky ti ho nezaniesli, vietor ti ho nezavial, ja som si ho na srdci ukryl.“
„O, tak ťa teda prosím, vráť mi ho, musím za sestrami.“
„Nie, krásna panna! Ty závoj nedostaneš a odtiaľto nesmieš. Ja ťa milujem viac než celý svet, než svoju matku, než samého seba, a ak u mňa nezostaneš, zomriem od žiaľu.“ Pri týchto slovách vzal Libor pannu za ruku a tak túžobne jej hľadel do očí, že ho s viditeľnou záľubou počúvala.
„Nežiadaj si, mládenec, aby som u teba zostala, bolo by to na tvoje nešťastie, lebo matka by pre mňa prišla, a s tebou by bolo po všetkom.“
„Nech príde! Pre teba by som sa aj s obrami bil, do ohňa skočil a čokoľvek zlé znášal. Len zostaň pri mne.“
„Zostanem teda. Ako sa voláš?“
„Libor, a ty?“
„Čekanka.“
„Poď, moja drahá Čekanka, zavediem ťa k svojej matke, ona ťa bude milovať, ako keby si bola jej vlastná dcéra. Ja síce nie som bohatý, ale pre teba budem pracovať vo dne v noci, a čo len budeš chcieť, to ti zaopatrím!“
Vzali sa za ruky a šli k Liborovej matke. Podivila sa starena, keď videla svojho syna prichádzať s takou nádhernou pannou, ale ešte viac užasla, keď počula, že je to budúca nevesta. Láskavo ju privítala a so slzami mladý pár požehnala.
„Teraz, ružička moja,“ povedal Libor, keď sa nabažil svojej drahej milenky, „teraz musím opäť do práce. Čo ti mám večer doniesť, aby ťa to potešilo?“
„Stačí, keď prídeš sám. Choď len, môj Libor, a čoskoro sa vráť.“
V predsieni stretol Libor matku; vytiahnuc zo záňadria závoj, podal jej ho so slovami:
„Ten závoj, mamička, ukry do truhlice a nedávaj ho Čekanke, aj keby oň prosila. Opatruj ju ako jarný púčik, aby nám nezvädla.“
Matka závoj ukryla a šla k neveste. Nevedela síce, odkiaľ a čia je, ale predsa sa nepýtala, lebo dôverovala svojmu synovi, že by si nevybral žiadnu, ktorá by nebola hodná úcty. Keď vošla do izby, sadla si vedľa Čekanky a začala jej všeličo rozprávať, o svojom hospodárstve, o dobrých i zlých stránkach svojho Liborka. „Koľkokrát som mu už hovorila,“ dokončila rozprávanie, „aby sa oženil, že ma ale tak skoro poslúchne, to som sa nenazdala. Ja som myslela, že vedie našu princeznú, keď s tebou prichádzal.“
„Čo by ste len povedali, keby mi bol Libor môj závoj nevzal, to by ste pozerali, mamička. Neslýchaná je jeho krása a k tomu šatu pristane na počudovanie. Škoda, že ho Libor odniesol, musel by mi ho na okamih požičať, aby ste ma v ňom videli.“
„On ho neodniesol, ale mne ho zveril do opatery a povedal, aby som ti ho nedávala.“
„Ja ho nechcem. Myslí si ten hlupáčik, že po ňom bažím? Veď viem, že sa to teraz pre mňa nehodí. Ja som sa chcela len vám, mamička, ukázať.“
„No počkaj, dievča, pôjdem po neho a hodím ti ho na plecia. Potom ho ale zase ukryjem a Libor o tom nebude mať ani potuchy.“
Stará sa obrátila, šla k truhlici a závoj priniesla. Dychtivo jej ho Čekanka z ruky vzala, a rozvinúc ho, so záľubou si ho obzerala. Zrazu však pristúpi k oknu, otvorí ho, obráti sa k matke a vraví:
„Povedzte, mamička, Liborovi, ak ma chce za ženu, nech si pre mňa príde na zlatý vrch.“ To dopovedala, hodila cez hlavu závoj, a premenená na labuť, oknom odletela.
Úbohá starena sa tak náramne zľakla, že by sa v nej krvi nebola dorezala. Bála sa, čo povie Libor, keď príde domov.
Večer sa blížil a Libor sa ponáhľal domov. V jednej ruke niesol krásnu kyticu, v druhej košík najchutnejšieho ovocia. Líca mu len kvitli od blaženosti a oči horeli. Keď ho stará videla okolo okna mihnúť sa, začala sa od strachu triasť ako osika. Vtom vojde Libor do dverí, a šmarnúc okom po izbe, pýta sa:
„Kde je Čekanka?“
Matka s plačom rozpráva, čo sa stalo a čo Čekanka povedala. Pri každom slove mizla viac a viac farba z kvitnúcich lícok mládenca, ruky mal zložené cez prsia, ktoré mu nesmierna bolesť kŕčovito zvierala, a hľadel na miesto, kde s milou sedel, akoby bol rozum stratil. Po dlhej chvíli si až zhlboka vydýchol, a veľké slzy ako ťažké kvapky sa mu po tvári valili.
„Matka, zviaž mi uzlík, ja idem na zlatý vrch,“ boli jeho prvé slová po dlhom mlčaní.
„Môj zlatý syn, to mi nerob, čo si bez teba počnem? Nechaj tú dievku, ktorá ťa tak oklamala.“
„Urob, matka, ako som ti povedal, ja bez Čekanky byť nemôžem, a musím ju nájsť, aj keby som mal svet dookola prejsť.“
Nadarmo bolo matkino nariekanie, Libor si vzal nejaké peniaze, zviazaný uzlík, rozlúčil sa s matkou a šiel hľadať zlatý vrch.
Ale kde ho nájdem? myslel si sám pre seba, idúc poľom. Pustil sa priamou cestou, kadiaľ ho oči viedli. Dlho chodil, kým prišiel do hrozného lesa, z ktorého nevedel kadiaľ ďalej. Nohy ho boleli, hlad i smäd ho trápili, a ľudskej stopy nebolo vidieť. Vtom počuje štekot psa; i domnieval sa, že nájde ľudské obydlie. A to aj po nejakej chvíli našiel. Ochotne vkročil do chalupky, kde býval starý poľovník.
„Prosím vás,“ začal Libor, „dožičte mi krátky odpočinok a dajte mi kúsok chleba. Zablúdil som v lese a už dlho som ani nepil, ani nejedol.“
„Sadni si na lavicu; čo mám, to ti dám,“ odpovedal starý, priniesol bochník chleba, kus zveriny a Liborovi to podal. Pochúťka z kráľovského stola by mu nebola tak chutila ako čierny chlieb s mäsom.
„Kam ideš, chlapče?“ pýtal sa po chvíli poľovník.
„Na zlatý vrch,“ odpovedal Libor, a hneď začal starcovi úprimne všetko rozprávať, pýtajúc sa, či by starec nevedel, kde taký vrch stojí.
„Milý chlapče, to neviem, ale môžem sa opýtať.“ Otvoril dvere, vzal píšťalku a trikrát zapískal. Vtom priletelo sto vrán a všetky krídlami okolo hlavy plieskali.
„Povedzte mi, vy tuláčky, či niektorá o zlatom vrchu vie.“
„My nevieme, ale naše priateľky, ktoré sú u tvojho brata, tie budú iste vedieť.“
„Choď, chlapče, k môjmu bratovi. On býva sto míľ odtiaľto v jednom lese. Povedz, že mu odkazujem pozdrav, aby ti povedal, kde je zlatý vrch.“
Libor poďakoval poľovníkovi za pohostinnosť i za dobrú radu, a rozlúčiac sa s ním, putoval ďalej. Kým sa sto míľ prejde, trvá to peknú chvíľu. Ale všetko má svoj koniec; i Libor došiel do cieľa svojej cesty. Bol to opäť les, kde býval poľovníkov brat. Priateľsky Libora prijal, a keď vypočul pozdrav od brata, vytiahol hneď píšťalku a zapískal. Vtom priletelo dvesto vrán, ktoré šumiac okolo neho sa vznášali.
„Ktorá z vás mi povie, kde je zlatý vrch?“ pýtal sa ich poľovník.
„O zlatom vrchu žiadna z nás nevie, ale naše sestry u tvojho brata iste o ňom budú vedieť.“
„Počul si, chlapče, čo povedali?“ povedal poľovník Liborovi. „Nie je inej pomoci, než že musíš ešte dvesto míľ ďalej k môjmu bratovi zájsť a u neho sa na zlatý vrch opýtať. Predtým si však trochu oddýchni a jedlom sa občerstvi.“
Na to sa poľovník obrátil a priniesol hosťovi chlieb, mäso a víno. Libor si dobre pochutil, srdečne starcovi poďakoval a uberal sa ďalej. Keď človek s radosťou niekam chvátá, cesta ubieha v okamihu. Tak sa vodilo aj nášmu pútnikovi; kým sa nazdal, mal dvesto míľ za sebou a chalupku, kde býval tretí brat, pred sebou. Ak ma aj ten bez správy nechá, neviem, na koho sa obrátim, pomyslel si Libor, vchádzajúc do chalupky. Tak láskavo ako predošlí dvaja bratia privítal ho aj tretí, a dozvediac sa, čo žiada, hneď svojou píšťalkou privolal tristo vrán.
„Rád by som vedel, kde sa nachádza zlatý vrch; ktorá z vás o ňom vie, rýchlo mi povedz,“ pýtal sa poľovník svojich poslíc.
Vtom vystúpila jedna jediná a tá bola krívajúca. Tá povedala svojmu pánovi:
„Ja o zlatom vrchu viem. Tristo míľ odtiaľto stojí uprostred pekného údolia a z diaľky sa už leskne. Na ňom je postavený zlatý zámok a v tom zámku býva čarodejnica s tromi dcérami. Je to zlá žena. Raz som si chcela ten zámok pozrieť zblízka, ale ako ma baba zbadala, schmatla kameň a na desať siah ďaleko ním po mne hodila, až mi nohu zlomila. Od tých čias krívam.“
„Dobre ti tak; prečo lezieš, kam ťa láka zvedavosť. Teraz ťa tam ale sám pošlem. Doneseš na svojich krídlach môjho hosťa, ktorého tu vidíš, až k päte zlatého vrchu. Zostaň tu, vy ostatné odíďte.“
Nepáčilo sa to akosi čiernoperej pútničke, ale pípnuť nesmela, lebo neposlušnosť trestal pán veľmi prísne. Keď zjedol Libor, čo mu poľovník predložil, podal mu ruku a želajúc mu všetko dobré, s vďačnosťou sa s ním rozlúčil. Šiel napred a vrana za ním. Asi dvadsať krokov za chalupkou zakrákala za ním, aby postál, že mu niečo povie.
„Odtrhni si tri žalude,“ vravela, „a dobre si ich ukry; až budeme letieť a ja zavolám: ‚Pusť žaluď,‘ tak to urob.“
Libor poslúchol jej radu, odtrhol žalude a ukryl si ich. Na to mu vrana prikázala, aby si na ňu sadol, a keď to urobil, vzniesla sa s ním nad tmavý bor. Ako keď oblaky ťahajú, míňali pred jeho očami lesy, polia, dediny a mestá. Zrazu boli na konci a nezmerná, modrozelenkavá morská hladina sa pod nimi leskla. Ďaleko boli už za pobrežím, vtom volá vrana:
„Pusť žaluď!“
Libor po ňom siahol do vrecka a pustil ho do mora. V okamihu vyrástol z vody veľký rozsiahly dub, do ktorého košatého vrcholu sa vrana s Liborom spustila.
„Tu si odpočinieme, moje krídla sú unavené, a dlho ešte, kým koniec mora doletíme,“ vravela vrana, sadnúc si vedľa Libora. Po chvíľke sa ale opäť zdvihla a chutne to išlo ďalej. Ako vyleteli, dub zmizol. Kým prišli na koniec mora, pustil Libor aj druhé dva žalude do mora, a zakaždým z nich vyrástli duby, na ktorých si vzdušní pútnici odpočinuli.
Za morom bola vysoká hora a na tú horu sa vrana spustila.
„Z tej hory máš k zlatému vrchu ešte sto míľ,“ povedala Liborovi. „Z najhoršieho si vyviazol, a preto sa teraz sám postaraj, ako sa tam dostaneš. Ja sa vrátim domov, lebo by som nerada aj o druhú nohu prišla.“ To dopovedala a už bola vo vzduchu.
Rozhnevaný hľadel ešte Libor za podvodníckou vranou, vtom počuje pod horou nesmierny krik. Škriabe sa zo skaly dolu, aby videl, čo sa deje; ale ako veľmi sa čudoval, keď videl pri päte hory na lúke biť sa dvoch hrozných obrov. Tí ho ale hneď zbadali, a na minútu bitku zanechajúc, kričali naňho:
„Ako sa môžeš opovážiť, ty červík zemský, vkročiť do nášho kráľovstva?“
„Ja som prišiel cez ďaleké more, a odpočívajúc na tejto hore, počul som náramný krik; nevediac, čo by to bolo, ani že by som sem vkročiť nesmel, zišiel som dolu.“
„Ak je to tak, nech ti je odpustené. Teraz choď však odtiaľto, aby sme našu hádku mohli rozhodnúť.“
„Ale smiem sa vás opýtať, o čo tu ide? Ja som už všeličo vo svete počul, azda by som vám dobrou radou mohol poslúžiť.“
„Len choď svojou cestou, čo by si nám ty poradil, to my dávno vieme,“ odsekol jeden z nich.
„Nechoď,“ prikazoval druhý, „ja ti hádku poviem a rád sa pozriem, čo nám poradíš. Pozri, tu leží sedlo, ktoré sme my obaja bratia zdedili po našom otcovi. Ono má takú vlastnosť, že kto naň sadne a povie: ‚Tam a tam chcem byť!‘ v tej chvíli sa tam ocitne. Čo div, že ho chceme teraz obaja; nemôžuc sa nijako dohodnúť po dobrom, umienili sme si, že ktorý ktorého prebije, ten sedlo dostane.“
„Ja vás hneď zmierim, len mi nechajte sedlo si obzrieť,“ povedal Libor a pristúpil bližšie k osudnému predmetu. Obri sa pozerali, čo bude robiť, on si však zrazu sedlo obkročil a povedal:
„Chcem byť na zlatom vrchu!“ a už ho nebolo vidieť, a obrí súd bol skončený.
V jednom okamihu sa Libor ocitol na zlatom vrchu pri bráne zlatého zámku. Skotúľajúc sa z vrchu dolu, zaklopal na bránu. Vtom sa otvorila závora a škaredá baba vyšla, pýtajúc sa Libora, čo žiada.
„Hľadám tu svoju milú, ktorej hovoria Čekanka. Ak je tu a ak ste vy pani toho zámku, tak ma k nej zaveďte.“
„Oho, mladý, nie tak zbrkle! Ja som pani toho zámku a Čekanka je moja dcéra. Nemysli si však, že ju tak ľahko dostaneš.“
„A čo mám teda robiť, aby som si ju zaslúžil?“
„Musíš vykonať tri veci. Zvládneš ich, bude Čekanka tvoja, ak nie, budeš synom smrti.“
„Čokoľvek rozkážete, všetko splním.“
„Poď teda za mnou,“ povedala škaredá čarodejnica a viedla Libora po mramorovom dvore do krásnych izieb. V jednej mu prikázala, aby počkal, a odišla. O malú chvíľu sa otvorili dvere a Čekanka stála na prahu. Jedným skokom bol Libor pri nej a k srdcu ju privinul.
„Ach, ako som za tebou túžil, dievča moje. Prečo si nezostala pri mne, prečo si mi pripravila taký veľký zármutok? Kto vie, či ťa teraz od tvojej matky dostanem?“
„Keby som bola pri tebe zostala, bol by si musel podstúpiť ešte väčšie zlo. Nerob si z toho nič a dôveruj mi, ako som ja dôverovala tebe; všetko sa šťastne skončí.“
Tak potešila Čekanka svojho verného milého a odišla. Noc sa blížila. Libor dostal dobrú večeru a potom, ľahnúc si do mäkkých periniek, tvrdo zaspal. Ráno, sotva sa obliekol, prišla k nemu stará čarodejnica, priniesla mu raňajky a povedala:
„Ak chceš Čekanku dostať, poď ochotne za mnou, uložím ti prvú prácu.“
To si Libor nedal dvakrát povedať a šiel rýchlo za babou na dvor. Tá mu dala drevenú pílu, sekeru a palicu a viedla ho neďaleko zámku, kde stál veľký borovicový les.
„Na tomto mieste,“ povedala, „chcem mať do večera sto siah dreva. Ak nebudeš hotový, musíš zomrieť.“
Liborovi bolo viac do plaču ako do práce. Čo si mal s drevenými nástrojmi počať? Vzal sekeru, udrel o kmeň, a v ruke mu zostal kus porisku; s pilou sa to tiež tak dialo. Udrúc všetkým o zem, ľahol na mach a počúval spev vtáctva, zaoberajúc sa v duchu svojou Čekankou. Koľkokrát si spomenul, že mu hrozí smrť, vždy predsa dôveroval slovám milej, ktorá mu sľúbila, že ho neopustí. Prišlo poludnie a Čekanka priniesla obed.
„Hľa, myslela som, že budeš mať plné ruky práce, a ty si hoveješ.“
„Ako mám robiť, keď sa mi píla i sekera roztrieštili? Inej pomoci nebude, než že musím smrť podstúpiť.“
„O tom ani nehovor; či si už zabudol, čo som povedala? Sadni si a jedz, ja budem robiť sama.“
To dopovedala, niekoľko krokov poodišla, trikrát otočila prsteňom, ktorý sa jej na podlhovastom prste skvel, a povedala:
„Tu na tomto mieste chcem mať sto siah dreva!“ V tej chvíli bolo po lese počuť rúbanie, sekanie, rezanie, a kým sa Libor naobedoval, bolo sto siah dreva uložených.
Podivil sa Libor veľkej moci svojej milej, a od tej chvíle sa ničoho nebál. Pohovorili si spolu a Čekanka, zakázavši Liborovi, aby o tom matke hovoril, odišla domov. Večer baba prišla a od zlosti stuhla, vidiac, že všetko, čo prikázala, je hotové. I viedla Libora domov a sama mu do izby priniesla večeru. Na druhý deň ráno dostal Libor dve kované vedrá a musel opäť babu nasledovať. Prišli k veľkému rybníku a baba povedala:
„Tú vodu z rybníka preleješ na ten kopec, inak ťa zabijem.“
Libor si sadol na zem a očakával poludnie. Načo by sa bol s prelievaním vody na kopec trápil, keď by jeho práca bola zbytočná.
Na poludnie prišla opäť Čekanka s obedom. „Ako vidím, veľa si nepracoval,“ povedala.
„Čakal som na tvoju pomoc; načo by mi bola moja práca.“
Vtom Čekanka otočila prsteň, hovoriac:
„Chcem, aby sa voda z toho rybníka na onen vrch prelila a tam až do západu slnka zostala.“
V tom okamihu sa z rybníka voda stratila, a kopec bol od vrchu až dolu zatopený. Vrúcnym pobozkom ďakoval Libor svojej milej a ona sa ponáhľala domov. K večeru, keď baba na kopci vodu zbadala, zaškrípala zubami, že sa jej opäť zámer nepodaril. Doma sa Libor pokojne navečeral a ľahol na lôžko; keď ráno vstal, musel opäť s babou na zelenú lúku. Keď prišla do stredu, vzala baba píšťalku a zapískala; vtom sa priehnalo tristo zajacov, ktorí ako kobylky po lúke skákali.
„Tých zajacov budeš do večera na tejto lúke pásť, ak sa stratí čo len jediný, zabijem ťa.“ Ale len čo sa obrátila, nebolo po zajacoch na lúke ani pamiatky.
„Blázon by sa za tými ušiakmi naháňal, Čekanka mi ich zvolá,“ povedal Libor. A to sa aj stalo, lebo ako Čekanka prišla, zatočila prsteňom, prikázala, aby sa zajace na lúku vrátili a tam až do večera zostali. V okamihu ich bola plná lúka a ani jediný nechýbal.
Baba horela od vzteku, vidiac večer zajace na lúke a Libora pri nich sedieť, akoby nevedel počítať do piatich.
„Teraz je teda Čekanka moja?“ pýtal sa Libor, keď prišli do zámku.
„Zajtra si ju môžeš vziať,“ odpovedala rozzúrená čarodejnica.
Keď bolo po celom zámku ticho, ozvalo sa to na Liborovom okienku:
„Vrku, vrku, vrku!“ Libor vyskočí z postele, ide k oknu a vidí milú holubičku. „Hľa, hľa, čo tu hľadáš?“
„A čo by som hľadala iné ako teba, veď som tvoja Čekanka,“ odpovie holubička, sadne mu na plece a zobáčikom ho do snedých lícok klove. „Prinášam ti radu, čo máš zajtra robiť. Matka ťa zavedie do siene, kde bude tristo panien rovnakých tvárí, rovnakých šiat, aby si si z tých troch stoviek vybral mňa. Ak ma chceš spoznať, daj dobrý pozor na oči; ktorá na teba pravým okom žmurkne, tú vezmi, to budem ja.“
„Ďakujem ti, rozmilá holubička, hoci by som ťa bol aj bez žmurknutia medzi tisíckami spoznal.“
„Veď tomu never, zajtra sa presvedčíš.“
Holubička odletela, a Libor nepokojne očakával ranné zore. Len čo sa naraňajkoval, prišla po neho baba a viedla ho do veľkej siene. Tu bola taká skvostnosť a krása, že Liborovi oči prechádzali. Na zlatom strope svietil mesiac a tisíce hviezd z samých diamantov, dokola viseli na stenách siahodlhé zrkadlá a pod nimi stáli pohovky, potiahnuté červeným zamatom so striebornými kvetmi; podlaha bola poskladaná zo zlatých a strieborných tabuliek. Čo však bol blesk všetkých týchto hviezd, ktoré sa na zlatom strope trblietali, proti bleskom očí, ktoré z milostných tvárí troch stoviek panien na Libora iskrili. Striebrotkané rúcha po sieni šumeli, a ako biele labute okolo Libora len plynúc, každá mu v okamihu pozrela do očí. V duchu ďakoval Libor Čekanke za dobrú radu, lebo by bol naozaj nevedel, ktorú vybrať, keby nebola posledná pravým očkom šelmovsky žmurkla.
„Táto je moja,“ povedal, chytiac Čekanku za okrúhle rameno.
„Tak si ju nechaj; ale zo zámku skôr odísť nesmieš než zajtra ráno,“ povedala čarodejnica.
Libor bol ku všetkému povoľný, len keď mal, čo si žiadal. Keď prišiel s milou do svojej izby, pýtal sa jej, či má toľko sestier.
A ona mu odpovedala:
„Nemám ja sestry, len dve; tie ostatné boli meluzíny, od mojej matky pričarované, ktoré by ťa v tej chvíli roztrhali, keby si bol jednu z nich vybral.“
„Koľkokrát si ma už smrti zbavila, krásna panna!“ zvolal Libor a pobozkal to bielučké čelo. „Ale tvoja matka musí byť pravý drak.“
„Veru je, a ja sa dosiaľ bojím, aby sa ti niečo zlé nestalo, a preto zostanem stále pri tebe.“
Pol dňa nešla od neho, až k večeru sa odobrala do svojej komôrky, hovoriac predtým:
„Ak započujem niečo podozrivé, prídem po teba a obaja ujdeme.“
Láska a strach nedali Liborovi zaspať. O polnoci ktosi ľahučko ťuká na okienko. Libor bol jedným skokom hore a okno otvoril. Vletí do izby biela labuť a premenená na Čekanku vraví:
„Rýchlo, Libor, vezmi ma okolo tela, daj hlavu k mojej, prikryjeme sa závojom, aby sme mohli obaja odtiaľto odletieť, lebo ťa chce zajtra matka usmrtiť.“
Libor si to nedal dvakrát povedať, vzal Čekanku okolo útleho tela, sklonil hlavu k jej hlave, ona prehodila závoj cez obe hlavy, a už leteli dve labute oknom dolu pod zlatý vrch, kde ležali dvoje topánky a skrinka. Tam sa labute opäť premenili a Čekanka povedala svojmu milému:
„Jedny topánky obuješ ty, druhé ja; sú to dvanásťmíľové, ktoré som matke vzala. V tej skrinke mám klenoty, daj na ne dobrý pozor.“
Topánky na nohách, vzali sa za ruky a začali si vykračovať; ako urobili krok, bolo to dvanásť míľ, a tak im cesta ubúdala, akoby horelo. Kým baba predsa len započula nejaký šuchot, vstala, šla do Čekankinej komory, a tam nikoho nenašla. Zľakla sa a bežala k Liborovi, a bolo tam tiež ako vymetené. Od zlosti celá bez seba beží po dvanásťmíľové topánky, ale aj tie boli preč. Rozzúrená schmatne dvadsaťštyrimíľové a pustí sa za uprchlíkmi.
„Obzri sa, Libor, či za nami niekto nejde,“ povedala Čekanka, keď slnko vychádzalo.
„V diaľke vidím niečo čierne.“
„To je moja matka; hoď skriňu na zem, stúp na ňu a pritúl sa ku mne.“ Na tieto slová otočila Čekanka prsteňom, hovoriac:
„Milý nech je kríčkom, ja na ňom ružičkou!“
O malú chvíľu sa hnala tou istou cestou zlá baba ako divý lev, ale krík, na ktorom jediný púčik rozkvital, si nevšimla.
Sotva zišla z očí, premenili sa milenci na predošlé postavy a utekali ďalej. Baba však, zistiac, že ide nesprávnou cestou, obrátila sa a opäť im prišla na stopu.
„Obzri sa, Libor, kto ide za nami?“ pýtala sa Čekanka v tmavom lese.
„Nič nevidím, ale z diaľky počujem šuchot.“
„To je moja matka; stúp na skriňu!“ Opäť otočila prsteňom a vravela:
„Môj milý nech je kostolíkom, ja v ňom kazateľňou!“
Zase pribehla baba v samom hneve, kostola ani kazateľne si nevšimnúc. Milenci boli radi a ponáhľali sa ďalej. Opäť zavetrila drakyňa, že nejde dobre, a vrátila sa späť.
„Obzri sa, Libor, kto ide za nami?“ pýta sa Čekanka na veľkej lúke.
„Vidím niečo čierne.“
„To je matka, stúp na skriňu.“ Zase trikrát otočila prsteňom, hovoriac:
„Môj milý nech je rybníkom, ja na ňom labuťou.“
To sa hneď stalo, ale baba to predsa z diaľky pozorovala. Keď prišla k rybníku, premenila sa na vola a začala vodu z rybníka chlípať. Už plávala úbohá labuť takmer na suchu a každú minútu myslela, že ju stará prehltne; vtom sa zrazu nabubrelý vôl rozpukol a voda zbehla do rybníka.
Od radosti zatrepoce labuťka krídlami, a obaja sa opäť stanú Liborom a Čekankou.
Aby sa nemuseli pozerať na ohavnú mŕtvolu netvornej matky, odišli ďalej, a nemajúc sa čoho obávať, hodinku si odpočinuli. Potom sa chutne ponáhľali domov.
Liborova matka bola slabá a od trápenia schudla, dňom i nocou myslela na svojho syna, kde asi je a či ho do smrti uvidí. Jedného dňa, práve ako vtedy, keď priviedol Libor nevestu, mihne sa krásna panna okolo okna, dvere sa otvoria, a do nich vstúpi Libor a Čekanka. Keby ju syn do náručia nebol chytil, bola by padla na zem.
„Poď, matka, daj chalupku komu chceš, máme pre teba iné obydlie,“ povedal Libor, keď sa trochu vzkriesila a s nimi si pohovorila.
Dozvediac sa, že má syn kniežatstvo, dala chalupku chudobnej žene a šla s miláčikom. Za chalupkou stál koč so štyrmi koňmi, do ktorého všetci traja sadli a jedným cvalom leteli k zámku, ktorý si Libor s Čekankou na ceste domov kúpil. Libor žil so svojou ženou v rozkoši a do smrti sa im nebo lásky nezakalilo. Babička sa so šťastím syna vzkriesila a ešte vnúčatá na kolenách húpala.