Princezná z hory Muntserrat

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kráľ, ktorý mal troch synov. Keď už bol v rokoch, prišla naňho choroba a z dňa na deň mu bolo horšie, až jedného dňa lekári vyhlásili, že mu už nič nepomôže. Márne ponúkal zlato a hojný majetok tomu, kto ho zachráni, vyzeralo to, že pre kráľa žiadna liečivá bylina nerastie.
Tu sa kráľovi jednu noc snívalo, že ďaleko za morom leží hora Muntserrat, do ktorej bol zakliaty kráľ Karol V. V tej hore stojí nádherný zámok a pred zámkom prýštia tri pramene, z nich jeden je prameň krásy, druhý prameň života a tretí prameň smrti. Keď tam niekto pôjde a živú vodu mu prinesie, bude kráľ zachránený.
Na druhý deň to kráľ rozprával svojim synom a povedal:
„Keby som vedel o niekom, kto by mi vodu z prameňa života priniesol, dal by som mu polovicu kráľovstva.“
Keď to najstarší zo synov Bolemil počul, povedal:
„Ja tam pôjdem a vodu Vám prinesiem, otče!“
On to však nepovedal preto, že by svojho otca tak miloval a chcel ho odvrátiť od istej smrti, ale preto, že sa bál, aby polovica kráľovstva nepadla do iných než jeho rúk.
Ale starý kráľ si nemyslel nič iné, než že z neho hovorí veľká synova láska, a bol z toho dvojnásobne potešený. Dal čoskoro zabaliť truhly a truhlice plné šatstva a zlata a daroval ich Bolemilovi, k tomu mnoho kočov a koní spolu s kočišmi a početnými sluhami, potom mu požehnal a princ sa vydal do širokého sveta.
Na druhej strane mora dorazil Bolemil k takému prepychovému hostincu, že krajší ešte nevidel. Keď zosadol a vošiel do siene pre hostí, sedelo tam množstvo urodzených pánov, ktorí pili a hrali karty. Princ sa opýtal, či by mohol hrať s nimi. Samozrejme, povedali mu tí páni, ak však všetko prehrá a nebude môcť zaplatiť, potom musí zomrieť. To bolo Bolemilovi po chuti, lebo si myslel, že jeho zlato sa mu nemôže minúť, a tak hral bezstarostne ako o závod. Ale mal smolu a nielenže všetko prehral, ale narobil ešte aj dlhy, a pretože nemal čím zaplatiť, bol zajatý a uvrhnutý do väzenia.
Keď sa Bolemil nevracal a kráľova choroba sa stále zhoršovala, povedal druhý syn Jodok, že chce ísť na horu Muntserrat a doviezť živú vodu. Ani on nemyslel na záchranu svojho otca, ale len na polovicu kráľovstva. Ale starý kráľ sa tým potešil, lebo veril, že je to čistá láska, a vystrojil ho ešte nádhernejšie než toho staršieho, dal mu potom svoje požehnanie a princ vyrazil do sveta, až mu spod kopýt iskry lietali.
Cez more dorazil Jodok do toho istého hostinca ako jeho brat. I on si sadol k stolu k tým urodzeným pánom a chcel s nimi hrať karty. Oni mu povedali, že síce hrať môže, ale ak všetko prehrá a nebude môcť zaplatiť, zomrie.
„To sa mi stať nemôže,“ pomyslel si Jodok a hral veselo bezhlavo, kým všetko neprehral a ešte k tomu dlhy nenarobil.
Tak bol teda zavretý do žalára a tam si mohli s bratom navzájom na svoj zlý osud sťažovať.
Starému kráľovi bolo to čakanie dlhé, lebo sa nemohol zo strachu zo smrti spamätať, a ten ho trápil čoraz viac. A ani jeho druhý syn sa nevracal.
Jedného dňa povedal ten najmladší Diviš:
„Ja sa na Vašu bolesť a strach nemôžem dlhšie pozerať, prinesiem Vám živú vodu!“
„Nie!“ zvolal kráľ:
„Teba nepustím, Ty mi musíš zatlačiť oči, až zomriem, lebo pre mňa už niet záchrany.“
„Zaobstarám Vám živú vodu, nech to ide, ako to ísť má!“ povedal syn, vzal si otcovo požehnanie a vyrazil tak, ako práve bol, lebo pripravovať koče, truhly a truhlice mu prišlo príliš zdĺhavé a zbytočné.
Na druhej strane mora dorazil do hostinca, nechal nakŕmiť koňa a vošiel dovnútra. Tam sedeli tí páni, pili a hrali, a tak si na chvíľu sadol k nim, pil s nimi, ale nehral, na to nemal chuť, lebo sa mu v hlave preháňala len myšlienka na horu Muntserrat a živú vodu.
Keď išiel ďalej, stretol neďaleko jednej hory sivého mužíčka, ktorý sa ho pýtal, kam ide.
„Na zámok v hore Muntserrat,“ odvetil Diviš.
„Na Teba už dlho čakám,“ povedal mužíček, „a keď urobíš, čo Ti poviem, nebude Ti to na škodu.“
To princ mužíčkovi rád sľúbil a ten mu dal nemálo dobrých rád a poučení na cestu, varoval ho obzvlášť, aby sa na zámku príliš dlho nezdržiaval a čoskoro sa vrátil späť, on ho bude čakať. Diviš mu zo srdca poďakoval a uháňal s veselou mysľou ďalej.
Keď prišiel k hore, odbilo jedenásť hodín a v tom okamihu v hore zadunelo a zaprašťalo, akoby nastal koniec sveta, uprostred skala praskla a ukázal sa ten najkrajší zámok, aký človek kedy videl.
Zámok bol celý až po škridly na streche zo zlata, okná vyzerali práve tak, akoby boli z čistého diamantu, a blyštali sa tak veľmi, že sa na ne nedalo ani pozrieť. Diviš rýchlo vošiel cez obrovskú bránu dovnútra, tá sa pred ním sama od seba otvorila, na veľký dvor, na ktorom vedľa seba prýštili tri pramene. Nad prvou studňou bolo napísané zlatými písmenami:
„Prameň krásy“, nad druhou „Prameň života“ a nad treťou „Prameň smrti“.
V tom prvom sa Diviš umyl, ako mu bol mužíček poradil, a v okamihu tak skrásnel, akoby z jeho kože spadli šupiny a on bol zrazu tisíckrát krajší než predtým. Potom z každého prameňa nabral plnú fľašu vody a šiel do zámku, aby sa tam porozhliadol.
Vyzeralo to tu, akoby tu bola sústredená všetka nádhera sveta, a zámok jeho otca sa mu tu popri tom zdal ako sedliacka chalupa. Všade bolo zlato, striebro a drahokamy a jedna komnata bola krajšia ako druhá. V tej najkrajšej sieni stála uprostred posteľ s nebesami so spustenými zamatovými nádherne vyšívanými závesmi. Pred posteľou stál krištáľový stôl a na ňom zlatá koruna, zlatá reťaz, diamantové náušnice a náramky, na podlahe stáli hodvábne vyšívané črievičky.
Princ celý zvedavý pristúpil bližšie a opatrne odhrnul závesy a nazrel dovnútra. Ležalo tam to najkrajšie dievča na svete, ktoré zľahka pobozkal. Potom ju bozkával silnejšie, hladil, vzal do náručia a láskal a díval sa na ňu rozžiarenými očami, ale ona spala tak tvrdo, že sa neprebudila.
Tu sa mu zrazu zdalo, že počuje sivého mužíčka volať jeho meno a napadlo ho, že bude asi najvyšší čas ponáhľať sa zo zámku, ak tu nechce zostať naveky uväznený. Rýchlo vstal, vzal si na pamiatku a ako dôkaz zlatú reťaz z krištáľového stola a bežal, ako najrýchlejšie vedel, zo zámku.
Len čo bol Diviš vonku, zaprašťalo to naraz a skala sa za ním s treskotom zavrela a po tom nádhernom zámku nebolo ani stopy. Vonku naňho čakal sivý mužíček.
„Bol už čas,“ povedal, „no, na mnohé si sa odvážil, ale ak budeš naďalej poslúchať moje rady, bude Ti to na dobré.“
V radosti mu Diviš všetko sľúbil.
„Choď teraz rovno domov,“ pokračoval mužíček, „a dávaj dobrý pozor, čo Ti poviem. Nerozhliadaj sa príliš okolo seba, nekupuj mäso určené pre šibenicu a never bratskej láske.“
S týmito slovami sa s ním mužíček rozlúčil a princ išiel veselo domov.
Prišiel do toho mesta, kde bol onen hostinec, a počul zvoniť umieráčik. Tu ho bodlo pri srdci, lebo keď je niekto taký šťastný, ako bol on, potom praje celému svetu, aby bol šťastný.
A už prichádzali vojaci a kat s odsúdenými a boli to jeho vlastní bratia. Tu princ rýchlo zabudol na mužíčka a jeho dobré rady, zastavil ten sprievod a oboch bratov tým, že ich dlhy zaplatil, vykúpil.
Spočiatku bola radosť a vďačnosť bratov veľká, ale keď im rozprával, ako živú vodu, vodu krásy a smrti na zámku našiel a aký je šťastný, že otca zachráni, a keď videli jeho neuveriteľnú krásu, tu sa do sŕdc jeho bratov zaťali pazúry závisti. Dohovorili sa proti nemu a keď plávali loďou po mori, vzali mu fľaše so živou vodou a vodou krásy a na ich miesto postavili fľaše s obyčajnou morskou vodou. A na tú fľašu s mŕtvou vodou napísali nápis „Živá voda“.
Doma kráľovi Bolemil a Jodok našepkali, že ho chce princ otráviť, aby si dával pozor a len im dôveroval.
Keď nič zlé netušiac prišiel Diviš a svoje fľaše otcovi doniesol, tento povedal:
„Najprv tú živú vodu daj tomu psovi, nech vidím, či účinkuje.“
To Diviš urobil a len čo pes kvapku tej vody prijal, padol mŕtvy na zem. Tak títo zlí bratia so svojím úkladom triumfovali, lebo starý kráľ prikázal princovi, aby zámok okamžite opustil a viac mu nechodil na oči. Napil sa živej vody, ktorú mu podal Bolemil, a v okamihu bol zase čulý a celkom zdravý, potom sa napil aj vody krásy, ktorú mu doniesol Jodok, a zrazu bol celý ružovolíci a krásny, akoby mu bolo len osemnásť rokov.
Diviš zatiaľ blúdil sem a tam lesom a žaloval slnku a hviezdam na svoj nešťastný osud. Však si aj nadával, lebo on sám bol strojcom svojho nešťastia, pretože mužíčkove rady neposlúchol. Ale bolo by to príliš bezcitné a strašné, keby nechal svojich bratov odviesť na šibenicu. Tým sa nakoniec utešil a zmieril sa s osudom a šiel k jednému hájnikovi do služby ako učeň.
Teraz necháme princa s hájnikom v lese a pozrieme sa opäť na zámok v hore Muntserrat. Za deväť mesiacov, čo bol Diviš na zámku, porodila tá krásna panna chlapčeka a tým bolo to kúzlo, ktoré na zámku ležalo, zlomené. Rytieri i paholci, ktorí tu boli zakliati, dostali späť svoje ľudské podoby a zámok bol opäť živý tak, ako predtým sotva bol.
Kráľ však chcel vedieť, kto bol ten vyslobodzovateľ, tak sa každý deň vydával s princeznou na prechádzku, nechával k sebe privádzať všetkých mladých mužov z krajiny a rozprával im ten príbeh, ale žiadny z nich si nepamätal, že by kedy na zakliatom zámku bol.
Princeznú to kvôli tomu veľmi trápilo, bola stále bledšia a nakoniec by z toho azda zomrela, keby ju jej otec živou vodou nezachránil. Tak uplynuli celé tri roky toho trápenia, princezná nechcela už ani človiečika vidieť, radšej sa sama samučičká túlala divokými lesmi.
Tu jedného dňa v hĺbke čierneho lesa stretla sivého mužíčka a ten sa jej pýtal, čo ju tak trápi.
A ona mu žalovala na svoj osud a on povedal:
„To je všetko z toho, že ma neposlúchol, kvôli Vám mu však pomôžem.“
Potom jej všetko vyrozprával, ako to s Divišom bolo, a prisľúbil jej, že ho čoskoro uvidí, len musí urobiť, čo jej poradí, a nič iné.
Ach, tá bola šťastná! S veľkou radosťou mužíčkovi všetko sľúbila a dodržala slovo lepšie než Diviš. Ale pre ňu bolo splniť ten sľub oveľa ľahšie než pre princa.
Doma poprosila otca, aby jej čo najskôr veľké vojsko a lode vystrojil, potom sa nalodili, napli plachty a plavili sa do krajiny, kde mal domov jej vyslobodzovateľ. V blízkosti hlavného mesta dala princezná rozbiť tábor a okolo dokola sa rozložilo vojsko. Pred jej stanom viedla dlhá ulica medzi stanmi vojakov, ktorá bola pokladená zamatovými kobercami s nádhernými umeleckými výšivkami.
Keď bolo všetko pripravené, vyslala ku kráľovi posla, aby mu odkázal, že jej má na koni ihneď poslať princa, ktorý bol priniesol z hory Muntserrat živú vodu, vodu krásy a mŕtvu vodu, lebo ten ju vyslobodil.
Keď tá správa dorazila do hlavného mesta, vyskočil bez váhania Bolemil na koňa, lebo tá správa o veľkom vojsku a tej krásnej žene sa čoskoro rozniesla a on by ju rád za ženu mal. Keď v plnom cvale prišiel Bolemil na onú ulicu medzi stanmi a uvidel tie krásne koberce, zdalo sa mu neuveriteľné, že by mal touto cestou ísť, lebo sa obával, že by ich poškodil, a tak zišiel vedľa cesty, kde žiadne koberce neboli. Keď to však princezná videla, zavolala naňho už z diaľky, nech koňa rýchlo obráti, ak je mu život milý, lebo on nie je ten pravý.
Ten sivý mužíček jej totiž o takom znamení povedal, že jej vyslobodzovateľ na tie krásne koberce ani nepomyslí, ale zo samej radosti, že ju opäť uvidí, pôjde tak, akoby to bola obyčajná ulica. Tak musel Bolemil od princeznej upustiť a s posmechom sa vrátiť domov.
Tu sa vydal na cestu Jodok. Spočiatku si kobercov ani nevšimol a išiel rovno, ale potom sa mu zdalo, že kôň nejako mäkko našľapuje, pozrel sa na zem a potom krok svojho koňa stočil nabok. Keď to princezná videla, rozhnevala sa, prikázala mu koňa zastaviť a uložila mu, aby kráľovi odkázal, že ak jej pravého záchrancu ihneď nepošle, ona so svojím vojskom hlavné mesto obľahne a nechá ho ľahnúť popolom.
Jodok svižne koňa obrátil a uháňal domov ako zbitý pes, aby tú nemilú správu kráľovi odovzdal. Poslovia sa rozleteli do všetkých strán kráľovstva a vyvolávali všade, kam prišli, aby sa najmladší princ vrátil domov, že princezná z hory Muntserrat ho túžobne očakáva.
To počul aj ten hájnik, keď jedného dňa do najbližšieho mesta zašiel, a rozprával o tom potom doma. Tu sa jeho učeň zdvihol a povedal:
„Keď je moja milovaná nevesta tu, to môžem späť domov.“
Hájnik i jeho žena naňho udivene hľadeli, či azda nie je slabomyseľný, ale on pokračoval:
„Ja som ten princ, ktorého hľadajú.“
Nasadol na koňa a vyrazil, zatiaľ čo ľudia hájnika i paholci ostali stáť od úľaku celí skamenení, ako vtedy Lótova žena, keď sa premenila na soľný stĺp.
Ale Diviš cválal priamo k táboru a stanu princeznej a ani za mak sa nestaral o tie drahocenné koberce. Tu mu vyšla v ústrety krásna princezná s dieťaťom na rukách. Padli si do náručia, bozkávali jeden druhého a plakali slzy radosti a šťastia. Potom sa posadili do zlatého koča a išli ku kráľovi, šesť švadrón kyrysníkov vpredu a šesť švadrón kyrysníkov za nimi.
Na zámku natrafili na tých dvoch falošných bratov, ktorí kráľovi stále ešte tvrdili, že oni sú praví a nie Diviš.
Keď to princezná počula, povedala:
„Ten pravý musí mať dôkaz, podľa ktorého ho môžem spoznať, vzal mi zo stola zlatú reťaz, ukážte mi ju teraz, kto z Vás ju má.“
Tu priniesli dvaja starší bratia zlaté reťaze od zlatníka a povedali, že sú to tie. Ale žiadna princeznej nepadla, tá Bolemilova bola príliš dlhá, tá Jodokova bola príliš malá, že ju ani nedala okolo krku. Teraz vytiahol svoju zlatú reťaz Diviš a tá princeznej padla ako uliata, nebola ani dlhá ani krátka.
Až teraz prišla starému kráľovi na oči pravda a vypovedal Bolemila i Jodoka na večné časy zo zámku a od dvora. Diviša privinul k srdcu a prosil ho stotisíckrát o prepáčenie za tú nespravodlivosť, ktorej sa na ňom dopustil.
Nasledujúceho dňa sa slávila nádherná svadba, potom daroval kráľ princovi svoju ríšu a odišiel na odpočinok.
Mladý pár žil ešte veľa rokov a panoval šťastnému ľudu, dnes sú už iste dávno mŕtvi.