Verná žena

Bol raz jeden kráľ a ten mal dcéru, ktorá bola nesmierne krásna a čistá, mala takú jemnú a pôvabnú pleť, že keď pila červené víno, bolo vidieť, ako jej steká dolu hrdlom. Chýr o jej kráse sa niesol celým svetom a sám syn tureckého sultána prišiel, aby sa uchádzal o jej ruku. Krásna dievčina o ňom však nechcela ani počuť a odkázala mu, že sa nevydá za pohana, ktorý nie je dosť dobrý ani na to, aby jej čistil črievičky. V tom istom čase žil v inom kráľovstve jeden kráľ, ktorý mal troch synov. A keďže nevedel, ktorému z nich má po svojej smrti odkázať ríšu, jedného dňa povedal: „Vydajte sa na cesty, a ktorý z vás mi privezie to najkrajšie, ten bude kráľom.“ Princovia sa hneď vydali na cestu, no už tretieho dňa im to nedalo pokoj a dvaja mladší povedali tomu najstaršiemu: „Milý brat, vráť sa domov a ujmi sa vlády, my sa pozrieme po svete a možno v ňom nájdeme šťastie.“ Brat však odvetil: „Nepustím vás, kým mi neslúbite, že si v radosti i v bolesti ostanete verní a nikdy sa jeden od druhého neodlúčite. Len čo nájdete svoje šťastie, vráťte sa domov, aby som sa z neho mohol tešiť aj ja spolu s vami.“ Na to si podali ruky a potom sa rozlúčili.

Čas bežal, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez ustania.

Po dlhom, predlhom putovaní princovia dorazili do kráľovstva, kde žila krásna princezná. Tak sa im tam zapáčilo, že sa rozhodli, že tu ostanú. Jeden sa chcel vyučiť námorníckemu a druhý vojenskému remeslu. Keďže princovia boli urastení a šikovní mládenci, vzal ich čoskoro do svojich služieb sám kráľ a oni boli takí usilovní a snaživí, že sa čoskoro jeden stal majorom a druhý plukovníkom. Z domu si doniesli dosť zlata, takže nemuseli šetriť a mohli viesť život zodpovedajúci ich vznešenému pôvodu. Nemali nedostatok služobníctva, ani koní a kočov. Každý deň sa vozili okolo poludnia a vždy v inom koči a so šiestimi inými koňmi a sluhami v iných livrejach. Prechádzali popri kráľovskom zámku a zvedavá princezná chodievala k oknu. Princovia si to čoskoro všimli, ale nemohli si všimnúť lásku, ktorá v jej pyšnom srdci pomaly zaberala čoraz väčšie a väčšie miesto, až jej napokon nedala pokoj ani vo dne, ani v noci. Mladší z oboch princov, ktorý bol aj krajší, sa jej totiž páčil tak, že si myslela, že bez neho nedokáže žiť. No o svojej láske nemohla nikomu povedať, lebo bola pyšná a všetko vždy ukrývala len v sebe. A tak z toho bolestného sebazapierania napokon upadla do ťažkej choroby. Zišli sa lekári z celej krajiny, ale ich liečenie vôbec nepomohlo a princeznej bolo zo dňa na deň horšie.

Tu sa raz dal na kráľovskom dvore ohlásiť prastarý muž, ktorý celý svoj život cestoval po svete a poznal všelijaké bylinky. Ten vynašiel nápoj, ktorý dokázal na mieste vyliečiť každú chorobu, nech bola akokoľvek vážna či nebezpečná. Kráľ ho zaviedol k princeznej a len čo ju tento prezrel, povedal: „Môžem jej pomôcť, no musím s ňou byť sám.“ Keď kráľ odišiel, dal starec princeznej posilňujúci nápoj a povedal: „Vy nemáte žiadnu telesnú chorobu, ale trpíte chorobou ducha, no ja vám napriek tomu môžem pomôcť, ak sa mi teraz úprimne vyznáte, čo vás trápi.“ Spočiatku sa princeznej do reči nechcelo, ale starec si vedel získať jej dôveru, takže mu napokon všetko porozprávala, len ho prosila, aby o tom nedal vedieť ani živej duši. Lekár išiel ku kráľovi a povedal: „Ja som tú chorobu síce zahnal, ale princezná je slabá. Potrebuje mať okolo seba ľudí, ktorí by ju dokázali rozptýliť, ktorí vedia rozprávať krásne príbehy, potom bude jej slabosť čoskoro vyliečená, pretože na ňu prestane myslieť.“ „Ale kto by to mohol byť?“ pýtal sa kráľ: „Na mojom dvore o nikom takom neviem.“ „Kto? To ja neviem,“ odvetil starec: „ale vraj v meste žijú dvaja urodzení páni, jeden major a druhý plukovník, skúste pozvať tých.“ Kráľ sa nad tou radou potešil a hneď poslal k princom jedného sluhu, aby ich pozval na obed.

Keď sluha pozvanie vybavil, princovia mu nedali nijakú odpoveď, ale prikázali hostinskému, aby im pripravil jedlo ako každý deň. Naobedovali sa ako vždy a potom sa podľa svojho zvyku vybrali na vychádzku v koči a išli okolo kráľovského zámku. Keď ich kráľ uvidel, zavolal sluhu a vyhrešil ho, že určite pozvanie riadne nevybavil. Sluha sa však bránil, že tak urobil, ale tí páni mu nedali nijakú odpoveď. Tak druhého rána kráľ nasadol do koča a išiel k princom sám, pozval ich za stôl a aj sa spýtal, prečo predošlého dňa neprišli. „Človek by nemal dbať na reči iných ľudí,“ povedali princovia: „keď my chceme niečo vybaviť, urobíme to sami.“ Kráľ sa potešil, lebo si pomyslel, že keď sú takí pyšní, musia byť naozaj urodzeného pôvodu, a opýtal sa ich, kto vlastne sú. Keď teraz zistil ich pôvod, bol celý bez seba od radosti a povedal, že už nesmú bývať v hostinci, ale musia sa nasťahovať do jeho paláca. Tak sa ešte v ten istý deň stalo a nikto z toho nebol šťastnejší ako krásna princezná. Keď ju teraz najmladší princ videval každý deň v celej jej ľúbeznosti a spanilosti, prebudila sa aj v jeho srdci láska a nebolo ďaleko k zasnúbeniu a aj sobáš na seba nedal dlho čakať, a tak boli títo dvaja ten najšťastnejší pár na Božom svete.

Čas bežal, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez ustania.

Pár rokov takto žili spolu, keď jedného dňa druhý brat povedal: „Milovaný brat, ja som sa neučil za námorníka len tak, rád by som konečne vyplával ďalej do sveta. Tu som svoje šťastie nenašiel, preto ho musím hľadať inde. Vydám sa na more, aby som bojoval proti pirátom.“ „Nerob to,“ povedal mu brat: „dobre predsa vieš, že sme najstaršiemu bratovi slúbili, že sa jeden od druhého nikdy neodlúčime v šťastí ani v nešťastí, musíme teda dodržať slovo a ostať si verní. Ak chceš hľadať šťastie, môžeš ho rovnako dobre nájsť tu ako na druhom konci sveta.“ Ale princ trval na tom, že chce vyplávať na more, tu brat povedal: „Ak vyplávaš, potom ja tu nemôžem ostať, lebo musím dodržať svoj sľub, hoci je mi to ťažko.“ A išiel k svojej žene a povedal jej: „Počas ôsmich dní odplávam so svojím bratom, aby sme sa trochu pozreli po svete, do roka sa vrátime späť.“ Ach, ako úbohá princezná plakala a nariekala! Jej mužovi to trhalo srdce, ale nedal sa vo svojom rozhodnutí pohnúť, lebo jeho slovo mu bolo sväté nadovšetko. Keď bola loď pripravená na odplávanie, vytiahol meč a dal ho svojej milovanej žene so slovami: „Opatruj tento meč ako znamenie! Kým bude žiariaci, darí sa mi dobre. A ak na ňom neuvidíš ani hrdzu, ani škvrny, tak som ti verný, čo bude až do smrti!“ Tu mu princezná podala snehobiely plášť: „Ja ti darujem ako znamenie svojej vernosti tento plášť. Kým bude biely ako napadnutý sneh, je moja vernosť neporušená.“ Tu sa objali, v slzách pobozkali a bratia sa nalodili. Princezná za nimi dlho hľadela, kým biele plachty na mori nezmizli v diaľke.

Čas bežal, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez ustania.

Boli na mori už celých osem týždňov, keď tu jedného rána priplávali tri lode plné námorných lupičov, ktorí lúpili pre sultána. Obkľúčili loď, na ktorej sa nachádzali obaja bratia, a spolu so všetkými, čo s nimi plávali, ich zajali. Nasledujúceho dňa predviedli princov pred sultána. Keď tento videl ich drahé a nádherné odevy, veľmi sa z tej koristi potešil a spýtal sa, odkiaľ prichádzajú a kto sú. Tu mu oni vyrozprávali svoj príbeh a prosili, či by im mohol vrátiť slobodu, môžu mu bohato zaplatiť toľko, koľko si len bude priať. Ale sultánova radosť, keď počul, že jeden zo zajatcov je manžel princeznej, ktorá ho tak potupne odmietla, bola teraz stonásobná, a tak povedal: „Vás nevydám ani za všetky poklady sveta! Na vás sa pomstím za to, že princezná pohrdla mnou aj mojím trónom! Teraz zaplatí! Budete mojimi psami a s inými psami budete sedieť a s nimi jesť a s nimi spať!“ No, to nastal obom bratom naozaj smutný život. Tisíckrát denne druhý brat ľutoval, že svojho najmladšieho brata neposlúchol a takto ich oboch uvrhol do nešťastia. Každý deň museli vykonávať tie najpotupnejšie práce a za to nedostávali na jedenie nič iné ako zvyšky, ktoré spadli pod stôl. Len čo zvon zazvonil na poludnie, bežali s ostatnými psami do jedálne a tam si sadli pod stôl. Tie najlepšie zvyšky jedla im však psi pozbierali, takže museli trpieť hladom. Často si museli ľahnúť pred sultána, ktorý si na nich položil nohy a zle sa hneval, keď sa len trochu pohli. Najúbohšie bolo ich lôžko v psinci, ktoré bolo plné špiny a škaredo smrdelo, ale vyčistiť si ho nikdy nesmeli. Druhý princ musel každého rána všetok svoj odev prať, ale ten najmladší to zatiaľ nepotreboval, lebo na plášti, ktorý mu venovala jeho žena a ktorý neprestajne nosil, nezostával žiadny prach ani nečistota a zostával navždy snehobiely ako čerstvo napadnutý sneh. A to bola najväčšia a jediná útecha najmladšieho princa v týchto ťažkých dňoch.

Princezná zatiaľ usilovne strážila princov meč a zo srdca bola rada, že zostával stále čistý a žiarivý. Jedného rána, keď ho však plná očakávania vzala opäť do ruky a pozorne si ho obzrela, objavila na ňom jemný zakalený nádych a nech meč čistila a leštila, ako chcela, nezmizol. Tu jej do srdca vstúpila veľká starosť, lebo tušila, že jej milovaného muža postihlo nešťastie, a tak sa rozhodla vydať sa za ním, aby ho zachránila, nech to stojí, čo chce. Keď sa práve chystala na odchod, prišli na zámok poslovia, ktorí jej oznámili, že na kráľovský zámok pricestoval turecký sultán a chcel by s ňou hovoriť. O malú chvíľu vošiel sultán s ťažko skrývanou radosťou do komnaty a povedal: „Pred časom ste odmietli moju ruku a zasľúbili ste sa jednému úbohému kráľovskému synovi a vzali ste si ho za muža. Tento sedí teraz pod mojím stolom ako pes s inými psami a je zvyšky, ktoré mu hodím. Ale ja vás mám stále rád, a preto sa vás pýtam, staniete sa mojou ženou a tou najmocnejšou panovníčkou na svete? Pomyslite, že takéto šťastie už vo svojom živote nikdy nenájdete, lebo dostanete tie najohromnejšie poklady, aké kedy oko videlo, a každé vaše želanie vám bude hneď splnené.“ Princeznej sa chcelo od bolesti zomrieť, keď počula, ako sultán hovorí o jej milovanom mužovi a aký strašlivý údel mu určil osud. Vzmužila sa však a povedala: „Vašou ženou sa nikdy nestanem, aj keby ste boli vládca celého sveta!“ a rýchlo odišla do svojej komnaty a sultána tam nechala stáť. Plačúca dievčina sa vrhla na kolená a prosila Boha, aby jej zoslal silu a odvahu a požehnal jej úmysel oslobodiť milovaného manžela z krutého väzenia. Boh jej prosbu vyslyšal a zázračne ju posilnil tak, že sa pevne rozhodla všetko zlé prekonať a všetko potrebné vykonať.

Pred mestom stála kaplnka a pri nej pútnický domček, tam sa obracali pútnici, ktorí cestovali do Jeruzalema, aby si tu na svojej ceste odpočinuli. Princezná tam poslala najvernejšiu slúžku, aby jej od nejakého pútnika kúpila šaty. Tieto si potom obliekla, do ruky vzala harfičku, na ktorú vedela majstrovsky hrať, a keď sa zvečerilo, šla na morský breh, kde kotvil so svojou loďou turecký sultán. Tam si sadla, siahla do strún a spievala: „Čo ti chýba, srdce moje, že sa búriš v hrudi mojej? Ako vietor kvet mnou zmietaš, v tmavej noci i vo dne pokoj nedáš.“ Sultán, ktorý práve stál na palube, chvíľu počúval, potom dal harfistu zavolať a spýtal sa: „Ako si prišiel k tej piesni?“ „To je môj sen.“ odvetil harfista a spieval ďalej: „Vlny nešťastia mnou hádžu sem a tam, vznášam sa v mori strachu, smrti unikám.“ Potom pokračoval a v krásnych veršoch vyspieval celý príbeh sultána a princeznej. Tu sa sultán znova spýtal: „Kde si prišiel k tej piesni?“ „To sú moje sny.“ odvetil harfista. Tu sultán prekvapene zvolal: „Musíš ísť so mnou, budeš mi hrať a spievať, môžeš za to žiadať, čo chceš!“ „Teraz si neprajem nič.“ odvetil podivuhodný harfista: „Ale rád s vami pôjdem a jeden rok u vás ostanem. Keď sa mi bude u vás páčiť, ostanem. Ak sa mi to však nehodí, pôjdem, ale najprv mi musíte prisahať, že mi predtým, než ma necháte odísť, splníte tri želania!“ Tu sultán povedal: „Dám ti všetko, čo si bude tvoje srdce priať, to ti prisahám pri ohni a svojej brade!“ A to je tá najsvätejšia prísaha, akú Turci dávajú. Tak ostal harfista na lodi a druhého dňa zavčasu ráno vyplával so sultánom na more. Tento si ho pre jeho prekrásne piesne veľmi obľúbil, takže o harfistu bolo tak dobre postarané, že nemusel hnúť ani prstom a nebolo na svete nič, čo by mu hneď nesplnili.

Keď dorazili do sultánovho paláca, musel harfista hneď nasledujúceho dňa hrať pri tabuli a všetci boli z takej krásnej hudby a spevu bez seba od vytrženia, len sultánova matka, zlostná a podliacka pohanská starena, ktorá neprestajne myslela na zlo a spriadala pletky, na harfistu žlčovito pozerala. Neustále frfľala, načo že slúži toto jednotvárne táranie a nemohla to spievanie vystáť; ale nikto ju nepočúval a všetci boli z hodiny na hodinu tým spevom a hudbou nadšenejší. Keď hostina práve spela ku koncu, otvorili sa dvere a dovnútra vbehli psi a s nimi aj obaja princovia, ten najmladší vo svojom snehobielom plášti a s ním aj úbohý brat. „To sú moji psi!“ povedal sultán pyšne a hodil princom nejaké zvyšky, ale ostatní psi po tom rýchlo skočili a jedlo schmatli sami. Harfista sa musel zo všetkých síl ovládať, keď pozeral na to srdcervúce divadlo, ale nedal na sebe nič znať a povedal: „Zdá sa mi, že svoje psy kŕmite zle, tí dvaja ľudskí psi vyzerajú dosť vychudnuto.“ Potom im hodil dva veľké kusy mäsa, ktoré obaja princovia lačne zhltli, lebo už dlhý čas nedostali poriadne jedlo. To starú sultánku ešte viac nahnevalo, ale práve keď chcela začať opäť frfľať, dal sa harfista do spevu a ona plná zlosti radšej odišla. No aj sultána harfistovo gesto nahnevalo, lebo vstal od stola, len čo pieseň skončila. Hneď pribehli sluhovia, oháňali sa po psoch dlhými bičmi a za chvíľu bola komnata prázdna.

Nasledujúceho dňa sa sultán slnil vo svojej ružovej záhrade, kde pracovali otroci, a dal si zavolať harfistu, aby mu hral. Ten udrel do strún a prelahodne k tomu spieval: „Do záhrady slnkom zaliatej som vošiel, kvety všelijaké vôkol seba našiel, a medzi nimi ružu jednu, ktorou by som si čelo zdobil rád.“ „To je prekrásna pieseň,“ povedal sultán: „ale povedz mi, akú ružu máš na mysli, ja ti ju hneď darujem.“ „To je len pieseň, pane, nemyslel som na žiadnu z vašich ruží.“ odvetil harfista a pokračoval: „Teraz musím celý zarmútený z tej záhrady odísť, nikto mi nepovie, kedy sa mám vrátiť. Tie vlny môjho žiaľu na mňa ťažko padajú.“ „Aké vlny žiaľu máš na mysli?“ spýtal sa opäť sultán a harfista mu odvetil: „To sú len piesne.“ Tu sultán ukázal na oboch princov, ktorí s ostatnými otrokmi v pote tváre okopávali záhony: „Poznáš tých psov tam? Sú z tvojej krajiny, choď a prehovor s nimi!“ „Nepoznám ich,“ odvetil harfista: „ale ja tiež nie som z krajiny, kde si ma našiel. Prišiel som tam zďaleka. Ale môžem s nimi prehovoriť, či mojej materinskej reči rozumejú.“ Tak šiel harfista k princom a robil rozličné posunky a grimasy, akoby hovoril naozaj cudzou rečou, ale princovia povedali: „My ti nerozumieme!“ a to im naozaj nikto nemohol mať za zlé, lebo takému blábolu by nikto na svete nerozumel. Harfista sa vrátil k sultánovi a povedal: „Mojej reči nerozumejú, ale z ktorej krajiny vôbec pochádzajú?“ „To sú dvaja princovia, ktorých som zajal, lebo žena jedného z nich pohrdla mojou láskou.“ „Dobre sa im stalo!“ povedal harfista: „Keby bolo ale po mojom, nechal by som ich robiť jemnejšie práce, na ktoré ostatní otroci nestačia. Museli by mi plietť krásne košíky a vyrezávať pôvabné klietky a také veci, ktorými by som si dom aj záhradu vyzdobil.“ To však povedal, pretože vedel, že princovia sa týmto umeniam v mladosti vyučili a nemuseli by potom vykonávať také ťažké práce v záhrade. „To je dobrý nápad,“ povedal sultán: „ale to zvládnu ťažko.“ „Môžeme to vyskúšať.“ odvetil harfista. Tak priniesli princom vŕbové prútie, nôž a drevo a oni pletli a vyrezávali tak, že sultán bol bez seba od radosti.

Na poludnie musel harfista opäť hrať pri stole a postavili pred neho mnohé výborné a chutné jedlá, ale on z toho zjedol len máličko. Keď boli dovnútra opäť vpustení psi, tu k sebe prilákal tých dvoch princov a hádzal im veľké sústa tých lahôdok. To starú sultánku veľmi nahnevalo, popudzovala sultána a povedala: „Len sa pozri, ako mrhá dobrým jedlom! Je to večná škoda, aby to žrali psi! Urob tomu konečne rázny koniec!“ Spočiatku sultán odpovedal, aby harfistu nechala, ale ona sa toho podpichovania nenechala, kým nahnevane nezvolal: „Neprajem si, aby si dával to jedlo psom!“ „Prepáčte, pane,“ povedal harfista: „tí psi oň žiadať nemôžu a človek im sám nemôže dať. Ale ak si neprajete, aby som tým úbohým psom dával niečo dobré, potom ma nechajte odísť do mojej vlasti.“ Tu sultán zmĺkol a nechal ho. Keď sa to však každé poludnie opakovalo, napokon to sultána unavilo, lebo starena mu neprestajne hovorila: „Len ho nechaj ísť, pokazí ti psov pochúťkami. Kto vie, čo ešte má za lubom. Kresťanom sa nedá veriť!“ Tak sultán jedného dňa povedal: „Dlhšie ťa na svojom dvore nechcem, choď, ako je ti ľúbo!“ „Potom odídem hneď ráno,“ povedal harfista a potešil sa a ďakoval Bohu z celého srdca: „Predtým však musíte dodržať slovo a splniť mi tri želania.“ „Nerob to!“ šepkala starena sultánovi do ucha, ale on povedal: „Musím to urobiť, lebo som to slúbil pri ohni a mojej brade. Povedz mi, aké tri veci si praješ, a ja ti ich splním.“ Tu harfista urobil, akoby sa zamyslel, a potom povedal: „Za prvé si prajem toho bieleho psa (to bol jej muž, ktorý nosil biely plášť), za druhé si prajem toho druhého psa, ktorý je stále s tým prvým, a za tretie si prajem loď s posádkou a peniaze, aby som mohol doplávať domov.“ Tu sultán urobil kyslú tvár, starena vyskočila, tancovala od zlosti a kričala: „To nie! Žiadneho psa nedostaneš, lebo ty sám si pes!“ Ale harfista povedal: „Pamätajte na svoju prísahu, pane, ja chcem len to, čo mi patrí.“ Sultán odvetil: „Žiadaš to najcennejšie, čo mám, ale keďže máš môj sľub, všetko dostaneš.“ A dal princom zložiť reťaze a zaviesť ich na harfistovu loď. Harfista padol sultánovi k nohám a za ten dar mu ďakoval, ale sultán o nijaké vďaky nestál a nahnevane odišiel preč.

Kto bol šťastnejší, či princezná, teda ten harfista, alebo obaja princovia, to je ťažké povedať. Radi by jej za svoju záchranu poďakovali, ale na lodi zo svojej kajuty nevychádzala, nenechala nikoho vstúpiť dovnútra, okrem jednej slúžky, ktorá jej nosila jedlo. Princezná dňom i nocou klečala na kolenách a ďakovala Bohu za milosť, ktorú jej preukázal, prosila ho, aby pri nej aj naďalej stál a v šťastí ani v nešťastí ju neopúšťal. Loď letela po mori ako šíp a čoskoro dorazila do prístavu v jej ríši. Tu vyšla zo svojej kajuty a dala si zavolať oboch princov. Chceli sa pred ňou vrhnúť na kolená, ale ona povedala: „Mne neďakujte, poďakujte Bohu, nášmu pánovi. Darujem vám slobodu a všetko, čo je na tejto lodi, ale skôr než vstúpite na breh, pokľaknite a chváľte Hospodina!“ Tu princovia pokľakli a vrúcne sa modlili, ale princezná sa zatiaľ v odeve harfistu potichu odkradla preč a vydala sa tajne do hlavného mesta. Cestou natrafila na pútnika, ktorý mal rovnakú cestu. Toho sa vypytovala, čo sa v meste rozpráva a ako sa darí princeznej. Pútnik odvetil: „O princeznej sa nevie nič, zmizla v tom čase, keď tu bol sultán, a žiaden človek nedokázal povedať kam. Ministri však jej otcovi nahovorili, že princezná zišla na zlú cestu, a tak dlho do neho hučali, kým nedal po celej krajine rozhlásiť, že kto ju dopadne, dostane veľkú odmenu. Chcú nad ňou potom držať súd a je to jasné, že s ňou to potom môže dopadnúť dosť zle.“ Princezná povedala: „Môžeš si tú odmenu zaslúžiť, ak urobíš všetko, čo ti poviem, a ešte k tomu dostaneš viac.“ „Ako by to bolo možné?“ podivil sa pútnik. „Ja som tá princezná.“ odvetila a dohovorila sa s ním, čo má urobiť. Potom s ním šla do jedného domu pred bránami mesta, kde sa starali o prichádzajúcich pútnikov, a prezliekla sa tam do ženských šiat. Potom ju pútnik zviazal a odviedol do väzenia.

Toho istého večera dorazili do hlavného mesta aj obaja princovia a boli s veľkým jasotom prijatí. Ale to prvé, na čo sa najmladší princ pýtal, bolo: „Kde je moja milovaná verná žena?“ Tu pred neho predstúpili ministri a povedali: „Radšej by sme o nej pred tebou pomlčali, ale toto ti povedať musíme a musíme ti povedať pravdu. Ona putovala krajinou ako povetrná ženská a až dnes bola zajatá a vsadená do väzenia.“ „To nemôže byť pravda!“ zvolal princ: „Môj odev je rovnako biely, ako je môj meč nezakalený, ja vašim slovám neverím!“ Tak mu priviedli svedkov, ktorí vypovedali, že princezná práve v tom čase, keď tu bol sultán, náhle zmizla a nikto ju viac od toho dňa nevidel. On však pozrel na svoj odev a ten sa mu zdal ešte belší ako predtým, ale ministri povedali: „Ten odev môže klamať! Princezná sa tak dlho pátrala po starých knihách, kým sa nevyučila čarodejníckemu remeslu, preto sa tomu odevu nedá celkom veriť! Dajte priechod právu!“ Princovi bolo, akoby sa mu malo srdce od zármutku rozskočiť, keď to počul, a rád by tomu neveril, ale čo iné mu zostávalo? Nasledujúceho dňa sa zišiel súd, a keďže sa princezná tým obvineniam nijako nebránila a dokonca na svoju obhajobu nepovedala ani slovko, bola odsúdená na potupnú smrť na šibenici.

Teraz nastal deň, keď mal byť rozsudok vykonaný, a krásnu dievčinu viedli v hrubých šatách na popravisko. V celom meste zavládol smútok a viac sa plakalo, ako smialo. Na popravisku bol vybudovaný čierny trón, na ktorom sedel najmladší princ, lebo v tej krajine panoval taký zvyk, že nikto nesmel byť popravený, ak pri poprave nebol prítomný kráľ alebo princ. Keď uvidel princeznú, vyhrkli mu slzy, lebo stále veril tomu, že musí byť nevinná, a dlaňami si zakryl tvár, aby ľud nevidel, ako horko plače. Dievča poprosilo, či jej, skôr než zomrie, môžu preukázať poslednú milosť. A oni jej to slúbili a ona povedala: „Potom ma nechajte pomodliť sa s tým zbožným pútnikom o samote v kaplnke a pripraviť sa na smrť.“ Tak jej otvorili kaplnku a vstúpila s pútnikom dovnútra. Ten mal však pod plášťom ukrytú jej harfičku a aj jej odev, v ktorom hrávala sultánovi a v ktorom oboch princov oslobodila. V sakristii si ich rýchlo obliekla, začernila si tvár, vzala do ruky harfičku a vyšla von rovno pred princa, ale on ju nevidel, lebo stále plakal. Tu princezná začala hrať a spievať: „Nepoznáš už harfistu, čo ťa z pút a žalára vyslobodil, a do tvojej krajiny priamo zaviezol? Padám na kolená, skláňam sa, odpusť, srdce moje milované, ja som ťa chcela len pre seba.“ Keď princ začul ten hlas a k tomu ľúbezný zvuk harfy, ohromene zdvihol hlavu a spoznal harfistu a skočil z trónu, aby ho objal a privítal. V tom istom okamihu však harfista zhodil svoj prestroj a tu tam stála krásna princezná v celej svojej kráse.

Aká zavládla radosť a šťastie, to by nedokázalo tisíc pisárov za sto rokov vypísať. Princ ľudu oznámil všetko, čo sa udialo, že za svoj život ďakuje len svojej žene, a tu zavládol všeobecný jasot. Obaja potom triumfálne išli ulicami mesta a oslavy nebrali konca.